Odkazy hnutia za globálnu spravodlivosť

10. júna 2000 sa v Bratislave na Námestí slobody zišla asi tisícka mladých ľudí, aby protestovali proti Medzinárodnému menovému fondu a Svetovej banke, ktoré vinili z presadzovania politík prehlbujúcich sociálne a environmentálne problémy v rôznych kútoch sveta. Fenomén pouličných slávností – alebo street parties – dorazil na Slovensko. Séria troch bratislavských podujatí predstavovala jedno z mála zásadnejších vyjadrení radikálnejšieho antikapitalistického protestu na Slovensku na prelome milénií a snahu o integráciu lokálnych aktivít do medzinárodných sietí spolupráce na poli odporu voči neoliberálnej globalizácii. Zároveň v sebe niesli špecifické podmienky raného postsocializmu. S odstupom dvoch dekád spomienky na protestný tanec v uliciach hlavného mesta vybledli, jeho odkazy pre dnešné hnutia odporu sa stratili, a to nielen vinou ubiehajúceho času.

Fenomén bratislavských street parties, a všeobecne alterglobalizačného hnutia na Slovensku, vo svojej dobe u nás často trošku nešťastne označovaného ako antiglobalistické, nemožno pochopiť bez základných kontextov, tých medzinárodných, rovnako ako miestnych. Na medzinárodnej úrovni boli deväťdesiate roky na jednej strane definované optimizmom spojeným s koncom studenej vojny, na strane druhej potvrdením dominancie neoliberálnej ideológie a jej víťazným ťažením naprieč planétou. Ako reakcia na rastúce množstvo problémov, ktorých vznik či eskalácia boli v priamom vzťahu s procesmi expanzie koristníckej logiky kapitálovej akumulácie do nových geografických teritórií a sfér života, sa formuje hnutie za globálnu spravodlivosť. Toto, na rozdiel od konzervatívnych antiglobalistov upínajúcich sa k národnému štátu, podporovalo svetovú spoluprácu a jej rozvoj, no odmietlo negatívne dôsledky ekonomickej globalizácie, ktoré sú v rozpore s hodnotami ochrany životného prostredia, sociálnej a ekonomickej spravodlivosti, uznania a ochrany domorodých kultúr a komunít, ľudských či občianskych práv a mieru vo svete. Iný svet je možný, verilo sa a kričalo. Vznik globálneho hnutia zvýraznilo a k spolupráci priviedlo množstvo lokálnych zápasov, ktoré sa dovtedy zdali izolované a z globálnej perspektívy nenápadné. Cieľom kritiky sa stali procesy nebývalej koncentrácie moci korporátneho kapitálu, ktorý v spolupráci s medzinárodnými organizáciami, ako Svetová banka (SB), Svetové obchodné fórum či Medzinárodný menový fond (MMF) získal schopnosť ďalej meniť inštitucionálne prostredia krajín po celom svete vo svoj prospech a bez ohľadu na následky.

Mysli globálne, konaj lokálne!

Ako reakcia na tieto zmeny sa organizujú intelektuálky, aktivisti a environmentálne organizácie z celého sveta, odbory, farmári, náboženské skupiny či predstaviteľky domorodých kultúr, spoločne utvárajú siete a postupne sa formuje globálne hnutie volajúce po sociálnej spravodlivosti. V rámci neho v roku 1998 vzniká medzinárodná koordinačná sieť radikálnych sociálnych hnutí za sociálnu a environmentálnu spravodlivosť Peoples’ Global Action (PGA), ktorej počiatky možno dohľadať v iniciatíve zapatistiek a zapatistov, ktorí do Chiapasu v roku 1996 zvolali globálne stretnutie hnutí odporu voči neoliberalizmu. Na prelome milénií zažíva svoj vrchol organizácia „kontrasamitov“ sprevádzajúcich stretnutia medzinárodných organizácií, ktoré spájajú masové protesty a priamu akciu s cieľom narušiť stretnutie elít. Symbolicky obzvlášť významný moment prišiel, keď sa protestujúcim v Seattli (1999) podarilo narušiť stretnutie Svetovej obchodnej organizácie (WTO), čím ukázali, že bežní ľudia môžu ovplyvniť rozhodovanie na najvyšších úrovniach moci. Nasledovali protesty v Göteborgu, Prahe, Janove a ďalších mestách.

Do stále širšej palety inovatívnych foriem protestu priniesla priamu inšpiráciu pre neskoršie bratislavské protesty londýnska aktivistická skupina Reclaim the Streets (RTS). Protest primárne zameraný proti automobilizmu, ktorý predstavoval symbol mnohostrannej environmentálnej degradácie, okupácie mestského verejného priestoru a arogantného individualistického chápania slobody, RTS postupne spojila s kritikou ekonomickej globalizácie a kapitalizmu. V roku 1996 organizuje RTS prvú londýnsku street party, spájajúcu festival v uliciach, politiku a priamu akciu. Táto forma mestského protestu sa rýchlo rozšírila.

V máji 1998 sa súčasťou globálneho protestu prvýkrát stáva Praha, ktorá je jedným z takmer štyridsiatich svetových miest, kde sa súčasne konajú protesty nesúce názov Global Street Party. Práve pražské udalosti, respektíve kamerami zachytené násilnosti sprevádzajúce záver akcie, doručili informáciu o globálnom antikapitalistickom proteste aj do slovenských obývačiek, teda na miesta, kde sa v predinternetových časoch konzumovalo spravodajstvo. Globálna kritika našla v Prahe priaznivé lokálne prostredie v podobe pestrej a silnej protestnej scény, ktorá zahŕňala viaceré anarchistické a autonómne skupiny, organizácie a kolektívy prepájajúce sociálne a environmentálne problémy, živé squatterské hnutie, čiastočne politizované kontrakultúry punku a rastúceho free tekna. O rok neskôr sa konala První brněnská pouliční slavnost, ktorá vďaka úlohe Česko-slovenskej anarchistickej federácie priniesla koncept street party geograficky a organizačne ešte bližšie k Bratislave. Spolu tak v ČR do konania prvej bratislavskej street party prebehlo päť veľkých protestných pouličných slávností, pričom na pražskej z roku 1999 sa zúčastnilo 5- až 8-tisíc ľudí.

Street parties v Bratislave

Od roku 2000 sa v Bratislave uskutočnili štyri pouličné slávnosti, hoci posledná z nich z roku 2003 už prebehla bez organizačnej účasti pôvodných anarchistických skupín (rovnako tak bez česko-slovenskej koordinácie), aj preto jej ďalej nebudeme venovať pozornosť. Hlavným cieľom prvej street party v Bratislave z júna 2000 bolo, popri vlastnom organizačnom experimente s prenesením tejto formy protestu do prostredia slovenského mesta, mobilizovať pred septembrovým zasadnutím MMF a SB v Prahe. Keď sa po skončení oficiálneho programu na námestí tisícka protestujúcich vybrala s podporou mobilných soundsystémov na neohlásený pochod mestom s cieľom blokovať dopravu na cestách, z ktorých si aspoň na čas urobili miesto zábavy, prekvapený bol rovnako organizačný tím, ako účastníci, novinárky i dohliadajúci policajti. Po skončení protestov sa však už pohľady upierali na Prahu.

Nie je tu priestor na hodnotenie pražských protestov proti zasadnutiu MMF a SB 2000, no dá sa konštatovať, že aj nimi pomerne úspešne pokračovala, hoci nie úplne nekriticky prijímaná, stratégia masových medzinárodných protestov v miestach konaní zasadnutí problematicky vnímaných medzinárodných organizácií. Prípravy niekoľkodňových protestov, ktorých sa zúčastnili tisícky protestujúcich z celého sveta a ktoré predčasne ukončili zasadnutie svetových elít, zahŕňali nebývalú mobilizáciu domácich aktivistických skupín, podporenú bezprecedentnou mierou interakcie s medzinárodným protestným hnutím, a predstavovali obrovský impulz a školu pre české a čiastočne i slovenské kolektívy a organizácie.

A tak asi neprekvapí, že druhá bratislavská street party sa naozaj vydarila – zo spätného pohľadu ju možno považovať za organizačne najúspešnejšiu. 9. júna 2001 sa zišlo asi tisícpäťsto nespokojných ľudí na akcii plánovanej ako súčasť koordinovaného úsilia spolu s organizáciou obdobných podujatí v Prahe a Brne. Okrem domácich protestujúcich a tradičnej českej účasti protesty podporili ľudia z Rakúska či Poľska. Tému kritiky globálneho kapitalizmu dopĺňal lokálny odpor voči dostavbe mosta Apollo, vtedy ešte pracovne nazývaného Košická. Tu sa organizátori snažili dostáť heslu „mysli globálne, konaj lokálne“, no skôr ako o vyjadrenie autonómnych lokálne smerovaných aktivít bratislavských hnutí, išlo o doslovný preklad pôvodného konceptu Reclaim the Streets, a neskôr medzinárodne aplikovaného protestného modelu, do slovenčiny. K vskutku odbojnej atmosfére pochodu dopomohla polícia, ktorá na krátku nenásilnú blokádu Račianskeho mýta reagovala použitím obuškov a slzného plynu.

V poradí tretia pouličná slávnosť zo septembra 2002, namierená proti militarizácii a konkrétne proti blížiacemu sa vstupu SR a ČR do NATO, už prebiehala v podstatne inej atmosfére. Globálne protestné hnutie totiž tvrdo poznamenali dve dôležité skutočnosti. Na protestoch proti stretnutiu G8 v Janove sa ukázalo, kam až je ochotná zájsť štátna moc pri zasahovaní proti protestom – na jednej strane to bola smrť Carla Gullianiho, prvého protestujúceho alterglobalistu zastreleného políciou, na strane druhej všeobecná šikana a zastrašovanie účastníkov a účastníčok protestov. Okrem brutálneho fyzického násilia páchaného na náhodne a bezdôvodne zatýkaných aktivistoch a aktivistkách v Janove došlo napríklad k niekoľkomesačnému zadržiavaniu viacerých protestujúcich, ktorým nebolo preukázané spojenie s násilnosťami v uliciach. Napriek tomu po celý čas čelili hrozbe, že budú proti nim použité protiteroristické zákony a zákony proti organizovanému zločinu, ktoré umožňovali uloženie drakonických trestov. V Janove sa skončila éra masových demonštrácií spojených s priamymi akciami zameranými na narušenie priebehu stretnutí kritizovaných medzinárodných organizácií.

Druhou dôležitou udalosťou boli útoky z 11. septembra 2001 a následné reakcie na ne. Zásadné preformátovanie obrazu medzinárodných vzťahov a globálnych hrozieb, ktoré po dekáde na scénu opäť vrátili jednoznačne identifikovateľné vonkajšie ohrozenie, umlčalo systémovú kritiku namierenú dovnútra a volanie po zmene. Samostatnou kapitolou bola štátna represia vyzbrojená novou protiteroristickou legislatívou, ktorá zvlášť tvrdo zasiahla najmä severoamerické aktivistky a aktivistov. Naopak, hroziace, a čoskoro realizované, vojenské invázie do Afganistanu a Iraku zmenili aj ciele medzinárodných protestov, ktoré získali charakter protivojnových demonštrácií. A hoci v súvislosti s inváziou do Iraku prebehli najväčšie medzinárodné protivojnové protesty vôbec, hanebnej vojne zabrániť nedokázali. Heslo o možnosti iného sveta a globálnej spravodlivosti znelo už neskutočne vzdialene.

Odkazy vtedy a teraz

Koniec deväťdesiatych rokov sa niesol v znamení alterglobalizačného hnutia – masového odporu proti neoliberálnej globalizácii. Najmä v krajinách vtedajšieho globálneho Severu a Juhu, zatiaľ čo postsocialistický priestor sa v tejto súvislosti prejavil len opatrne. Parochiálna perspektíva a absencia reflexie globálnych výziev, stále ešte v mnohom živá eufória z domnelého víťazstva nad dejinami prakticky znemožňovali kritiku kapitalizmu a tzv. Západu. Na Slovensku, vplyvom únavy a strachu z mečiarizmu, bola viera v krajšie zajtrajšky neoliberálneho kapitalizmu ešte úprimnejšia a na ohlasované dobehnutie Západu sa čakalo ešte túžobnejšie ako u susedov. A hlasy v bratislavských uliciach zneli čoraz izolovanejšie.

K dobovej politickej topografii, ktorá nevytvárala potenciál na súznenie s volaním po globálnej sociálnej spravodlivosti, sa pridávali ďalšie faktory. Významnú úlohu zohralo i veľmi špecifické subkultúrne a generačné vymedzenie protestov. V deväťdesiatych rokoch prostredie širšie chápaného politizovaného punku predstavovalo prakticky jediný sociálny priestor, v ktorom sa bolo možné stretnúť s radikálnejšími podobami sociálnej kritiky a environmentálneho aktivizmu. Táto skutočnosť predstavovala bariéru v komunikácii obsahov mimo tohto rámca. Mediálny obraz o street parties a ďalších podobných udalostiach vytvárali strohé agentúrne správy o pochode, kde viac priestoru, než pre myšlienky a motívy, sa našlo na zdôraznenie extravagancie účesov účastníkov či odkazy na používanie omamných látok. Prípadne sa o podujatí informovalo ako o udalosti, ktorá viazala policajné sily a tie následne neboli schopné dohliadať na pokoj v nočnom meste, keď na lov zabudnutých protestujúcich vyšli neonacisti a zostali po nich dvaja dobodaní ľudia.

Vlastným vývojom si prešla aj bratislavská scéna mimovládok, resp. jej progresívna sociálne a environmentálne orientovaná časť, ktorá predstavovala, najmä v počiatkoch, významný zdroj podpory rodiacim sa protestom. Popri materiálnom zázemí bol kľúčový transfer praktického „aktivistického“ know-how priamej akcie. Ale aj tu časom rástol odstup, ktorý súvisel s rozvojom profesionalizovaného a transakčného aktivizmu. Ten síce neprestáva hovoriť o spoločenskom blahu, avšak chce sa k nemu dostať bez potreby sociálnej transformácie. Nadobudnuté presvedčenie o neopodstatnenosti, či dokonca nebezpečnosti radikálnej kritiky potom vrhlo viacero občianskych a environmentálnych aktivistov a aktivistiek naozaj do neslušne konformných pozícií a zo sna o najdokonalejšom z možných svetov ich nevyrušilo ani dunenie vojnových bubnov.

Odkazy hnutia za globálnu spravodlivosť boli na čas umlčané, keď namiesto povstania slabých za lepší svet, silní ponúkli stret civilizácií. No nie sú zabudnuté. Ozvali sa v hnutiach Occupy či 99 % a aktuálne v mohutnejúcom klimatickom hnutí. Práve tu sa dnes kričí, že rast HDP nezachráni svet, že nedemokratický charakter finančných inštitúcií neprináša benefity väčšine, že vlády a korporácie nerobia dosť pre odvrátenie environmentálneho kolapsu. A že iný svet je stále možný.

Autor je pamätník