Berlinale oslávilo 70. výročie s novým vedením. Bývalý riaditeľ významného filmového festivalu v Locarne Carlo Chatrian vo funkcii riaditeľa berlínskeho filmového festivalu po skoro dvoch desaťročiach nahradil Dietra Kosslicka, ktorý zadefinoval jeden z najdôležitejších svetových festivalov ako výrazne angažovaný.
Berlinale si tradíciu politického gesta zachovalo aj pod taktovkou nového šéfa, započatiu sedemdesiateho ročníka predchádzal rebrand ocenenia pomenovaného po historicky prvom riaditeľovi Alfredovi Baeurovi, ktorý viedol festival v rokoch 1951 – 1976. Tieto kroky, o ktorých informovali veľké zahraničné médiá, nasledovali po objavení nacistickej minulosti Bauera – podľa nových zistení predstavoval kľúčovú postavu Goebbelsovej propagandistickej kinematografie a po vojne aktívne a systematicky pracoval na svojom vyvinení.
Politický rozmer Berlinale napokon dotvárajú aj okolnosti, za akých si iránsky režisér víťazného filmu There is No Evil Mohammad Rasoulof nemohol prevziať Zlatého medveďa, pretože mu iránsky politický establišment zakázal vycestovať kvôli obvineniam zo šírenia protivládnej propagandy. Jeho najnovší film vznikal v prekérnych podmienkach, keď bol po návrate z festivalu v Cannes v roku 2017 odsúdený na rok väzenia a zákaz nakrúcania. There is No Evil však nie je filmom umlčaného umelca, ale otvorene vzdorovitého autora, ktorý nakrútil sériu kafkovských podobenstiev o iránskom treste smrti a morálne skorumpovanom systéme.
Za najlepšiu réžiu bol ocenený juhokoréjský režisér Hong Sang-Soo, ktorý patril tento rok k najväčším menám z hlavnej súťaže. The Woman Who Ran je komornou drámou o žene, ktorá sa po odcestovaní svojho manžela ocitá v kolektíve starších žien, kde ohmatáva nuansy novej rodovej inakosti aj opačnej sexuality. Strieborného medveďa – zvláštnu cenu poroty si za film Delete History odniesli francúzski komediálni surrealisti Benoît Delépine a Gustave Kervern.
Veľký rozruch (a kameramanskú cenu za umelecký prínos) tento rok získala snímka DAU. Natasha, ktorá je simuláciou neskorého stalinizmu a drastického sovietskeho útlaku. Film ruského režiséra Iľju Chržanovského spočíva v zázname sociálneho experimentu, akejsi stalinistickej Truman Show, a je súčasťou pätnásť rokov vyrábanej multimediálnej inštalácie, v rámci ktorej herci improvizovali v autentickom dobovom teréne. Film spustil aj vlnu kontroverzií, keďže súčasťou zaznamenanej voľnej improvizácie bolo násilie ako súčasť toxického raušu – cieleného spríkladnenia totalitného režimu, ktorým film kulminuje.
Chatrian a jeho tím na čele s výkonnou riaditeľkou Mariette Rissenbeek etablovali novú sekciu Encounters, ktorá mala predstavovať umelecky progresívnejšiu alternatívu hlavnej súťaže. Filmy z tejto sekcie na premiérach uvádzal priamo Chatrian, a výnimkou nebola ani dlhoočakávaná slovenská snímka Služobníci od Ivana Ostrochovského (recenziu na tento titul nájdete takisto v tomto čísle Kapitálu). Slovenskú kinematografiu na Berlinale reprezentovala aj dystopická dokumentárna sci-fi s názvom FREM od režisérky Viery Čákanyovej, v ktorej dron zmätočne objavujúci ohrozenú krajinu Antarktídy performuje optiku umelej inteligencie, ktorá nadobudla vlastné vedomie. Film mal medzinárodnú premiéru v sekcii Forum, ktorej je venovaný aj nasledujúci text.
Forum & Forum Expanded
Rovnako ako festival samotný, aj Forum tento rok oslavuje okrúhle výročie. Polstoročie radikálneho kina si kurátorský tím z inštitútu Arsenal pripomenul vyzdvihnutím výrazných filmov uvedených v rámci sekcie v histórii festivalu. Vo výbere sa tak ocitli filmy od Haruna Farockého (Eine Sache, die sich versteht), Alexandra Klugeho (Der große Verhau), Thea Angeopolousa (Anaparastasi) či Dušana Makavejeva (WR – mystériá organizmu).
Experiment či periféria môžu znamenať aj absolútne minoritnú bizarnosť na pomedzí absurdity a geniality. Najbizarnejším titulom tohtoročného Forum-u je snímka Zeus Machine. L’invincibile (David Zamagni, Nadia Ranocchi) rozprávajúca doposiaľ nevypovedaný príbeh Herkula. Hravá dekonštrukcia legiend inšpirovaná takzvanými sandálovými filmami zobrazuje dejiny mačizmu v dvanástich krátkych dejstvách rozohraných extatickou vesmírnou epizódou.
Podobne absurdný je aj uruguajský film Chico ventana también quisiera tener un submarino od Alexa Piperna, ktorý nadväzuje na melancholickú komiku Martína Rejtmana. Na lodi, ktorá sa plaví po mori pri Patagónii, nájde člen posádky magický portál – vstup do bytu neznámej ženy. Voyeur sa rýchlo stáva milencom. Ukáže sa však, že aj do lode sa dá vstúpiť neobvyklým spôsobom, cez portál v podobe domčeka, ktorý sa z ničoho nič zjaví v hore nad dedinou, kde ho nájdu filipínski farmári.
V dokumentárnom filme Generations kanadskej režisérky Lynne Siefert je dvanásť rozpohybovaných statických fotografií. Rozjímavý film bez komentára zobrazuje prostredia v okolí komínov uhoľných elektrární. Generations sú krásnou kontemplatívnou esejou, ktorá voľným štýlom implikuje otázky nezvratnej klimatickej zmeny. Siefert môže byť tunajšiemu publiku známa ako predstaviteľka Elvis z krátkeho filmu Cagey Tigers slovenského režiséra La Aramisova, ktorý bol v roku 2012 uvedený na festivale v Cannes.
Forum sa síce zameriava na periférne sféry kinematografie a experimenty, každý rok v ňom však možno nájsť aj pozoruhodný indie titul. Anne at 13,000 ft od kanadského režiséra a scenáristu Kazika Radwanského je príbehovo rozvoľneným, motivicky priezračným a herecky improvizačným hraným filmom o mladej žene s dušou dieťaťa. Melancholická Anne má v sebe niečo silne spaľujúce, čo jej miestami umožňuje, a miestami aj znemožňuje žiť v realite dospelého života. Neochota zaradiť sa do spoločenských normatívov z nej robí čudáčku, ktorej poskytuje slobodu tréning zoskoku s padákom z výšky trinásťtisíc stôp. Hlavná predstaviteľka filmu Deragh Campbell, v súčasnosti vychádzajúca hviezda kanadského umeleckého filmu, je na Berlinale známou tvárou. Minulý rok sa ho zúčastnila v pozícii režisérky mockumentárnej snímky MS Slavic 7, ktorú nakrútila spolu so Sofiou Bohdanowicz. Anne at 13,000 ft patrí spolu s iným „indíčkom“ Never Rarely Sometimes Always od americkej režisérky Elizy Hittman (Veľká cena poroty) k tomu najlepšiemu, čo tento rok na poli nezávislej kinematografie Berlinale uviedlo.
Časť problému
Za umelecky a politicky najradikálnejší, spomedzi všetkých sekcií na Berlinale, je dlhodobo považovaný mladší derivát sekcie Forum – Forum Expanded, ktorý nadväzuje na tradíciu expanded cinema a odohráva sa predovšetkým mimo kina – v galérii moderného umenia. Aj v uplynulom ročníku bolo Forum Expanded situované do Betonhalle v rámci komplexu galérií, ateliérov a umeleckých inštitúcií silent green Kulturquartier v berlínskom Weddingu.
Tematicky zdanlivo takmer neohraničená výstava s názvom Part of the Problem (Časť problému) sa v skutočnosti vymedzuje veľmi jasne. „Časť problému“ má v tomto prípade implikovať všetko, čo umožňuje existenciu netolerantných štruktúr. Podľa slov kurátora Forum Expanded Anselma Frankeho je aktuálna výstava „výzvou na konfrontáciu rozporov a spoluúčasti, ktoré sa týkajú všetkých, no aj napriek tomu ich v rámci sociálnych rozdielov nemožno merať rovnakými štandardmi.“
Franke vo svojom kurátorskom texte upriamuje pozornosť na fundamentálny status subjektu ako produktu politických vzťahov. „Esencia politicky angažovanej filmovej praxe bola vždy úzko prepojená s externalizáciou a uvedomovaním si kolektívnej subjektitivy.“ Kurátorský celok Part of the Problem nás vystavuje potrebe spochybniť a prekonať individuálnu izoláciu. Výstava je založená na uvažovaní o sebe ako o (sú)časti problému a sama je teda situáciou stávania sa (sú)časťou problému. Takto vymedzený rámec kurátorskej selekcie umožňuje tematizáciu širokého spektra politických a ideologických problémov.
Medzi prevažujúce témy výstavy a pásiem krátkych filmov z Forum Expanded zloženého celkovo z 39 diel patrí migrácia, rasizmus, sexizmus, vyrovnávanie sa s kapitalizmom, koloniálnymi históriami a extraktivizmom, klimatická kríza, strach z budúcnosti a zároveň pokus o predstavu inej budúcnosti v rámcoch nového myslenia. Tematický rozptyl je teda skutočne masívny, a preto sa v ňom o to ťažšie hľadajú hmatateľné spojnice. Skutočne všetko je part of the problem.
Výstavu otvára obrovská videoinštalácia slnka, ktorú poháňajú solárne panely. Funkčnosť objektu počas výstavy tak závisí od počasia. Medzi najzaujímavejšie diela výstavy patria kontemplácie a špekulatívne fikcie o planetárnej budúcnosti a budúcnosti ľudského druhu v medziach radikálnej imaginácie budúceho času. Krátky film Imaginary Explosions, episode 2, Chaitén (Caitlin Berrigan) nás sprevádza transfeministickým výskumom Zeme zasadeným do kontextu vulkanických dejín. Fascinácia geologickým časom je tu pretavená do výtvarne uchvacujúcich záberov divokej prírody.
V Citizens of the Cosmos sa Anton Vidokle pokúsil o filmové zobrazenie manifestu biokozmizmu, ktorý takmer pred sto rokmi napísal sovietsky mysliteľ Alexander Svjatogor. Ruský kozmizmus je myslením o nesmrteľnosti, vzkriesení mŕtvych a interplanetarizme. Vidokle zámerne vytvára prvoplánové vizuálne metafory týchto fenoménov a snová ich do symbolmi presýtenej a herecky výrazne štylizovanej vizuálnej eseje odohrávajúcej sa v neznámych lokáciách Tokia a Kyjeva. Toto prevedenie Svjatogorovho manifestu má v sebe zvláštny humor.
Inštalácia Secret of a Digital Garden predstavuje budúcnosť rurálnej Palestíny v podobe záhrady s päťdesiatkou kvetín zastupujúcich päťdesiat palestínskych dedín. Súčasťou inštalácie je mapa existujúcich miest, ale aj miest, ktoré vymazal historický vývoj v roku 1948. Radikálna skupina architektov okolo štúdia RIWAQ mnohé zo zničených miest renovuje a revitalizuje, nie však exploatačným princípom, ale so zámerom uspôsobiť ich ako staronové miesta pre život miestnych obyvateľov.
V samotnej výstave prevažujú videoartové obsahy, ktoré sú skôr trochu nezáživným stvárnením umeleckého výskumu, než skúmaním hraníc samotného média. Umelecká inovácia je upozadená v prospech teoretických diskurzivít. Umenie je politikum nevyhnutne, ak chce však vo svojej politickej reprezentácii zatínať do živého, musí využívať také prostriedky, ktoré dokážu ono kolektívne vedomie skutočne strhnúť. Výstava Part of the Problem má manifestačnú povahu, rovnako ako minuloročné Forum Expanded, oproti jeho selekcii je však tá aktuálna menej výrazná.
Autor je filmový kritik
Vznik textu finančne podporili Goetheho inštitút Bratislava a Literárny fond
