Sex drogy a bla-bla-bla
Mara Stanková svoj debut Lottine lásky postavila na tematizovaní vzťahového nenaplnenia uspokojovaného sexuálnymi avantúrami a pitím whisky. Každú z minipoviedok tejto zbierky možno považovať za úryvok uceleného príbehu, ktorý však poetologicky nedosahuje náboj dimenzionálnejšej epiky. Azda preto je kniha formou taká prostá, čo sa – nanešťastie – prelieva i do obsahu. Hoci vidno snahu prekračovať schémy polotovarovej literatúry pre ženy – napríklad chladnou iróniou a odkazmi na texty všeobecného prehľadu –, pri vykresľovaní hlavnej postavy dochádza k prvoplánovej klišéovitosti. Lotta sa zdá byť na jednej strane akousi vyprázdnenou anestetickou skicou, na druhej je zasa tento obraz mestskej pipky násilne vtesnávaný do múzických rámcov, akoby autorka krížila Maxima E. Matkina s Françoise Sagan. Vzniká tak pózistická výpoveď prepchatá povrchnými úvahami o osamelosti a stereotypných rozdieloch medzi pohlaviami. Dá sa vytušiť, že pôvodným zámerom Stankovej bolo so štylistickou ľahkosťou podať komplikované svedectvo o vlastnej generácii. Očividne sa prerátala.
Peter F. ‘Rius Jílek
Stanková, Mara: Lottine lásky, Marenčin PT, 2017, 160 s.
Mesiac fotografie
Napriek zastúpeniu mnohých fotografiek v rámci programu 27. ročníka festivalu Mesiac fotografie si budeme musieť na – pre našu spoločnosť urgentnú – reflexiu rodových tém vo vizuálnom umení zjavne ešte počkať. Ani tento rok hojné zastúpenie žien nevykryje nedostatok prítomnosti kritických prístupov a pre slovenskú výtvarnú obec teda predstavoval november prinajmenšom premrhanú príležitosť. V každom prípade nezávisle od festivalu hosťovala staromestská Gandy Gallery v Bratislave od októbra do začiatku decembra provokatívnu intermediálnu výstavu s názvom Jana Želibská. Expozícia bola pre Želibskú charakteristickým uštipačným komentárom stelesňovania a postavenia ženských subjektov v kultúre a v spoločnosti. Slovenská výtvarníčka má v slovenskom vizuálnom umení kľúčové zásluhy nielen pre zotázňovanie rodových a estetických konvencií, ale aj pre problematizovanie témy konzumu ženského tela. Jednou z menších ready-made inštalácií bola napríklad „Pudding for Two“ – dva silikónové prsníky naservírované na menšom stolíku ako dezert aj s príborom. Nakoľko dnes nahota a ženské telo v umení podliehajú hegemónii trhu? Či skôr – je možné ešte v roku 2017 považovať vyobrazovanie nahého ženského tela alebo jeho časti za feministicky subverzívne? S takou dávkou irónie, akú ponúka Želibská, možno aj áno.
Kristína Kállay
Pekný film
Pred rokom prišiel do kníhkupectva, kde som pracoval, pomýlený mladík so špinavou cestovnou taškou: „Film, poštár Jakub.“ Chvíľu mi trvalo, kým som strohú požiadavku spracoval a v príslušnej sekcii začal snoriť po Ružových snoch od Dušana Hanáka. Boli mi jasné dve veci: film nenájdem a keby som aj našiel, mladík by ho pravdepodobne nemal čím zaplatiť. Vytrvalo pozoroval moje laxné hľadanie a napokon dodal: „Tak nejaký iný pekný film o nás.“ Cigán, Koza, Zvonky šťastia, Cigáni idú do volieb, nebodaj Roming. Asi som nepochopil otázku, pretože po tomto mojom vymenovaní bez slova odišiel. Vrátil som sa za pokladňu a fádne odpoludnie sa mi miesilo so zábermi, ktoré som si premietal v hlave: rodinná krivda, jednoduchší športovec, nevkusní speváci s gýčovými vzormi, sociálny zlepenec, druhotriedna komédia. Stručne povedané: nič pekné. Na túto skúsenosť som si náhodne spomenul po projekcii Ťažkej duše od Mareka Šulíka. Ak sa s mladíkom ešte niekde stretneme, tak na film skočíme.
Denis Mačor
„Kto tento rok dostal Cenu Oskára Čepana?“ už nie je najdôležitejšia otázka
Výber finalistov Ceny Oskára Čepana 2017 bol porotou odôvodnený v intenciách prepájania tradične ohraničených polí medzi disciplínami a v rámci špecifických rolí v disciplínach. Generačne spriaznení finalisti sa rozhodli povinnú skupinovú výstavu uchopiť kolektívne s dôrazom na možnosti vzájomnej spolupráce namiesto súťaže. Ich spoločný statement bol apelom na organizátorov, aby prehodnotili smerovanie a rámcovanie ceny, ale aj na domácu kritiku na prebudenie sa k aktivite. Organizátori zatiaľ mlčia a kritika finalistov vyvolala na najznámejšej sociálnej sieti lajkovanie kritiky kritiky finalistov. Z môjho uhla pohľadu nešlo o žiadne „mediálne vyprázdnené gesto“, no o vieru – v našich končinách nezvyčajnú – v silu kolektívnej akcie najmladšej generácie mediálne marginalizovaného a finančne prekarizovaného odvetvia. Ich otázka „Kto je Cena Oskára Čepana?“ je subverzívnym spochybnením nielen oceňovania ich objektívne nemerateľného individuálneho výkonu, ale aj zamyslením sa nad úlohou umelcov ako kultúrnych producentov v rámci etablovaného formátu, ktorého (ne)známa tvár skrýva protichodné obsahy.
Miroslava Urbanová
