V rámci výskumu platených prác v domácnosti robím rozhovory s pracovníčkami v domácnosti a ich zamestnávateľkami a zamestnávateľmi. V príjemnej domácnosti v bratislavskom Starom Meste mi moja hostiteľka hovorí, že hlavnou úlohou mamy je zariadiť úsmev. Aby bola celá rodina šťastná.
Helga je v domácnosti, napriek tomu, že jej mladší syn je už v škôlke a starší na základnej škole. Popri starostlivosti o deti a domácnosť „pomáha“ vo firme svojho muža – robí všetko, čo práve treba urobiť, od kontaktu so zákazníkmi cez PR po občasné upratanie spisov. Helga by chcela, aby jej práca vo firme bola rozoznaná ako formálne zamestnanie. Je jej jasné, že vďaka PR kampani, ktorú vymyslela a realizovala, je mužova firma známa aj v okolitých krajinách, a chcela by, aby sa tieto výsledky spájali aj s jej menom. Zároveň túži pracovať v galérii – vyštudovala kunsthistóriu a chcela by sa realizovať v tejto oblasti. Ale je lacnejšie a jednoduchšie, keď je to tak, ako to je. A flexibilita, ktorú jej neformálna a nepriznaná práca vo firme – „pomoc“, ako ju nazýva – prináša, jej umožňuje robiť to, čo považuje za najdôležitejšie: starať sa, aby deti a muž boli spokojní a mali pekný domov.
Keď sa práca spojí s emóciami
Antropológia a sociológia považujú vykonávanie starostlivosti za prácu. Zároveň upozorňujú, že je to špecifický typ práce, pretože jej súčasťou sú emócie – vykonávaním starostlivosti sa buď prejavuje láska, alebo si aspoň vyžaduje isté emočné nastavenie človeka, ktorý poskytuje starostlivosť: Buď sa o niekoho staráte, lebo ho máte radi, alebo k nemu aspoň máte byť milí a príjemní. Práce, ktoré si vyžadujú prejavy pozitívnych emócií (napríklad práca pestúnky, zdravotnej sestry, letušky či čašníčky), často vykonávajú ženy, ktorým sa stereotypne prisudzuje schopnosť ich vykonávať. Emočná práca je ťažká práca – výskumy ukazujú, že v zamestnaniach, ktoré ju vyžadujú, môže tlak na to, aby bol človek stále milý alebo sa ovládal, viesť k pocitu odcudzenia – nielenže človek nemá moc nad svojimi pracovnými podmienkami, zamestnanie ovláda aj jeho osobnosť a emočné nastavenie (Hochschild, 1983; Macdonald a Sirianni, 1996).
Zodpovednosť za úsmev, ktorú opisuje Helga, obsahuje zodpovednosť za to, že je domácnosť v poriadku, že je nakúpené, navarené, deti sú odvedené do školy a na krúžky, že niekto drží v hlave termíny u zubára, kupuje darčeky a že sa dbá o potreby jednotlivých členov domácnosti a o to, aby boli zladené. Americká kultúrna antropologička Micaela di Leonardo vo svojom texte nazvanom Ženský svet pohľadníc a sviatkov (di Leonardo, 1987) ukazuje, že okrem každodennej starostlivosti o chod domácnosti majú ženy na starosti aj prácu na vytváraní rodiny – sú zodpovedné za organizovanie a prípravu sviatkov a udržiavanie kontaktov s príbuznými, vrátane príbuzných z mužovej strany. Helga k týmto aktivitám pridáva aj zodpovednosť za psychickú pohodu rodiny. Nie všetky moje komunikačné partnerky explicitne hovoria o zodpovednosti za spokojnosť svojich rodín či za vytváranie domova. Z ich skúseností s deľbou práce v domácnosti však vyplýva, že minimálne za každodenné činnosti spojené s chodom domácnosti a starostlivosťou o malé deti sú zodpovedné ony. Vykonávajú väčšinu týchto prác a aj tie, ktoré nevykonávajú, manažujú a organizujú.
Presúvanie problému
Práce spojené so starostlivosťou sú dôležitou súčasťou reprodukcie spoločnosti. V súkromnej, nekomerčnej sfére domácnosti však prepojenie práce s láskou spôsobuje, že sa práca zneviditeľňuje. Nevidíme alebo nechceme vidieť reálnu a často ťažkú prácu, ktorá sa so starostlivosťou (a emočnou prácou ako takou) spája. Rozpor medzi dôležitosťou reprodukčných prác a ich zneviditeľňovaním (a z neho vyplývajúcim znehodnocovaním) si uvedomujú aj samotné aktérky – vidíme, že Helga chce, aby jej práca vo firme bola rozoznaná formálnym pracovným miestom, a že si je vedomá toho, že jej snaha o spokojnú rodinu znamená, že sa nemôže venovať práci v galérii, ktorú si vysnívala a na ktorú sa pripravovala štúdiom na vysokej škole.
Keď ženy nechcú vykonávať väčšiu časť prác spojených s reprodukciou domácnosti (lebo nevládzu, nestíhajú, chcú sa rozvíjať vo svojom zamestnaní alebo jednoducho chcú mať voľný čas či pocit vyrovnanej deľby práce so svojimi mužmi), môže dôjsť k viacerým scenárom. Napríklad k vyrovnanejšej deľbe práce medzi mužom a ženou, prípadne medzi ženou, mužom a deťmi, alebo sa môže výrazne poľaviť z nárokov kladených na domácnosť a starostlivosť o deti, môže však dôjsť aj k vypovedaným či nevypovedaným konfliktom. Hľadanie modelu, ktorý by vyhovoval všetkým, je náročné: muži nechcú nevyhnutne robiť viac a predstavy, ktoré majú o tom, ako má rodinný život vyzerať, zároveň neumožňujú ženám zníženie nárokov na starostlivosť o deti a domácnosť. Jedným z riešení latentných alebo reálnych konfliktov súvisiacich s deľbou práce v domácnosti sa tak v rodinách strednej a vyššej triedy stáva najatie pracovníčky v domácnosti. Najatie panej na upratovanie či starostlivosť o deti znamená, že ženy môžu robiť menej a muži nemusia robiť viac s tým, že sa neznižuje náročnosť udržiavania domácnosti a intenzívnej starostlivosti o deti. Tým, že žena organizuje prácu pracovníčky, ostáva zodpovednosť za vykonávanie reprodukčných prác na jej pleciach. Namiesto zmeny rodového usporiadania v takýchto rodinách dochádza k delegovaniu práce na inú ženu. Tá často pracuje neformálne a jej (hoci platená) práca je nedostatočne ekonomicky aj symbolicky hodnotená. Delegovaním tak nedochádza ani k riešeniu rodovej nerovnosti, ani k väčšiemu rozoznaniu hodnoty reprodukčných prác. Práve naopak – komodifikácia týchto prác môže znamenať ich symbolické znehodnotenie – zamestnávateľky a zamestnávatelia delegujú tie práce, ktoré nepovažujú za dostatočne dôležité na to, aby ich vykonávali sami.
Hoci delegovanie prác spojených so starostlivosťou o deti a domácnosť môže pomôcť rodinám vyhnúť sa rodovému konfliktu medzi mužmi a ženami, spôsobuje problémy ženám, ktoré sa rozhodnú takéto práce delegovať. Konkrétny spôsob, akým sa starajú o deti a domácnosť, je súčasťou vytvárania rodu – toho, čo to znamená byť (správnou, šikovnou, alebo lajdáckou či chladnou) ženou (Lutz, 2011; West a Zimmerman, 1987). Tým, že sa prostredníctvom prác spojených so starostlivosťou reprodukuje spoločnosť a sú jednou z aktivít, ktorými sa vytvára rod, sa dilemy, či a ako dlho ženy dojčia, ako upratujú alebo neupratujú a či dovoľujú deťom pozerať televíziu, stávajú bytostne dôležitou témou, ktorá vzbudzuje konflikty, odsúdenie či pocity viny. Helga sa cíti ako vinná, že v domácnosti najímajú pracovníčku, ktorá chodí raz do týždňa urobiť veľké upratovanie. To, že má pani na upratovanie, dlhé roky nepovedala svojim rodičom, svokra o tom nevie vôbec. Ďalšia moja komunikačná partnerka spomína, ako ju ostatné matky vo štvrti odsúdili, keď sa rozhodla nastúpiť do práce a na starostlivosť o dojča najala opatrovateľku. Latentný alebo otvorený konflikt medzi rodmi sa tak len presúva – buď sa mení na vnútorný konflikt spojený s pocitmi viny a vlastnej nedostatočnosti ženy, ktorá práce spojené s domácnosťou deleguje, alebo sa táto žena môže dostať do konfliktu s okolím.
Citované práce:
- Hochschild, A. R. (1983). The Managed Heart: Commercialization of Human Feeling. Berkeley: University of California Press.
-
- Leonardo, M. di. (1987). The Female World of Cards and Holidays: Women, Families, and the Work of Kinship. Signs, 12(3), 440-453.
- Lutz, H. (2011). The New Maids: Transnational Women and the Care Economy. London, New York: Zed Books.
- Macdonald, C. L., Sirianni, C. (Eds). (1996). Working in the Service Society (Labor and Social Change). Philadelphia: Temple University Press.
- West, C., Zimmerman, D. H. (1987). „Doing Gender.“ Gender & Society, 1(2), 125-151.
Autorka je vysokoškolská pedagogička, spoluautorka knihy Au pair a autorka knihy Panie k deťom a na upratovanie: Podoby platenej práce v domácnosti
