„Pozorovala som svet, v ktorom som žila, a počúvala slová, nedočkavá všetko pochopiť a naučiť sa. Pozorovala som, aby som pochopila konanie ľudí,“ píše v predslove svojej knihy Zápisník koloniálnych spomienok spisovateľka Isabela Figuerido. Narodila sa portugalským kolonistom v Mozambiku roku 1963. „Ak sme všetci zažili to isté na rovnakom mieste a v rovnakom čase, ako je možné, že len ja som videla a cítila to, čo ostatným uniklo? Lebo to bolo moje rozhodnutie všetko si pamätať?“ Vraj tí, ktorí sa vrátili do Portugalska po roku 1975, keď Mozambik vyhlásil nezávislosť, nikdy nehovorili o živote v niekdajšej portugalskej kolónii. Figuerido sa o ňom rozhodla rozprávať a robí to veľmi otvorene, priamočiaro, miestami až vtipne, bez citového vydierania či pátosu, navyše mimoriadne pútavým literárnym jazykom.
Na pozadí rozpadávajúceho sa koloniálneho impéria popisuje, aké to bolo vyrastať v rodine bieleho kolonistu. Jej kniha je tak trochu listom vlastnému otcovi, vyrovnávaním sa s rodinnou históriou. Figuerido prostredníctvom rôznych historiek a zážitkov z detstva vykresľuje stret dvoch svetov aj dvoch generácií. Bez okolkov a farbisto píše o sexe, svojom dospievaní, o tom, ako „černošky trtkali“ a „belošky si len plnili povinnosť“. Samú seba nazýva „malou čiernou kolonistkou“, pretože si dovolila predávať mangá v sede na ulici – to by bieli nikdy nerobili.
Nerieši politickú korektnosť, v jazyku je drzá a živelná. Koniec koncov, svoj príbeh rozpráva z pozície dieťaťa, a v takom veku nemusí mať zábrany. Jej písanie je presne také, ako popisuje Afriku: rozpálené, zmyselné a slobodné. A najmä, nie je čierno-biele. Okrem otvorene popisovanej sexuality kniha po vyjdení možno najviac provokovala tým, že ukazuje nielen útlak kolonizovaných, ale hovorí aj o traumách kolonizátorov. Biele manželky, matky a deti sú častokrát v podobne podradnom postavení ako černošské obyvateľstvo. A keď Isabelu ako 12-ročnú poslali do Portugalska, ocitla sa v obrovskej chudobe a čelila posmechu, že už nemá „černoškov, ktorí sa o ňu postarajú“.
Otec je v knihe prezentovaný ako mačo, násilník a rasista, ale aj ako človek, v ktorom „zúrivosť nažívala priateľsky s láskou“. Bol elektrikárom a belochom takzvanej druhej triedy, na černochoch tak do istej miery reprodukoval násilie, ktorému bol vystavený on sám zo strany bielych nadriadených. Pre dieťa musel byť stret s rôznymi formami moci a násilia náročný a zmätočný. „Moje telo bolo vo vojne, viedlo vojnu, vychytalo všetky vojny sveta,“ píše Figuerido. Dlho vraj nevedela spracovať, čo všetko zažila a Zápisník koloniálnych spomienok dokázala napísať až po otcovej smrti.
Kniha, ktorá je dôležitým svedectvom rôznych odtieňov kolonizácie, je tiež volaním po spravodlivejšej spoločnosti, a dnes by sme ju mali čítať aj cez optiku vojny na Ukrajine či genocídy v Palestíne. Hovorí o postavení slabších, utláčaných, o právach žien i detí. No v neposlednom rade je výborne napísanou literatúrou.
Michaela H. Pašteková
Isabela Figueiredo: Zápisník koloniálnych spomienok. Bratislava: Portugalský inštitút, 2024. Preložila Júlia Jellúšová.
