Víťazstvo vládnucej strany Gruzínsky sen vo voľbách 26. októbra 2024 označujú aktivisti, prozápadná opozícia i prezidentka Salome Zurabišvili za zmanipulované zásahmi z Moskvy. Premiér Irakli Kobachidze o dva dni neskôr oznámil zastavenie prístupových rokovaní o vstupe do EÚ do roku 2028, čo viedlo k eskalácii protestov a násilným stretom v uliciach po celej krajine. Od konca novembra bolo zatknutých takmer 400 demonštrantov a stovky ďalších ľudí boli zranených. Aj keď premiér Kobachidze o niekoľko dní svoje stanovisko ohľadom zastavení prístupových rokovaní korigoval, odmieta akúkoľvek diskusiu s opozíciou, ktorú obviňuje z pokusu o štátny prevrat financovaný zo zahraničia.
Do Tbilisi prichádzame v podvečer 6. decembra. Náš hotel sa nachádza blízko ulice nesúcej meno po gruzínskom básnikovi Šota Rustavelim, ktorá je už vyše týždňa epicentrom demonštrácií v krajine. „Dovolenkári alebo revolucionári?“, vtipkuje postarší muž na recepcii hotela, kde sme zrejme jediní hostia. „Rozumiete po rusky?“ pokračuje so záujmom, keď začuje slovenčinu. Kým si zapisuje údaje z pasov, na obrazovke počítača vidieť prenos tlačovej besedy prezidentky, na ktorej vyzýva premiéra Kobakhidzeho, aby bezodkladne rezignoval pre zodpovednosť za policajnú brutalitu páchanú voči demonštrantom.
Bulvár Rustaveli lemujú kopy odpadkov a stánky s magnetkami dočasne doplnené o nový sortiment v podobe klaksónov, kukiel či európskych a gruzínskych vlajok. Od budovy parlamentu, ktorá je strážená kordónmi ťažkoodencov, sa sporadicky ozve plechový zvuk úderov do kovovej brány či skandovanie: „Nie ruskej vláde, my chceme Európu!“.
Majdan z Wishu
Na námestí je v tomto momente relatívny pokoj, ktorý sa vymyká dramatickým obrazom, ktoré posledné dni obleteli svet. Zhluky ľudí trávia čas rozhovormi a cez námestie občas preblysknú lúče zelených laserov, ktorými sa maskované skupiny aktivistov snažia oslepiť ťažkodencov zoradených po stranách budovy parlamentu. Nie je tu žiadne pódium ani rečníci. „Nemáme žiadnych lídrov, sme tu každý za seba a zároveň všetci spolu,“ opakujú nám ľudia v odpovediach na otázky o zvyčajnom priebehu demonštrácií.
„Je to taký Majdan z Wishu,“ hovorí nám žartovne novinár mienkotvorného slovenského denníka, s ktorým sa v dave stretávame náhodou vďaka započutej slovenčine. Taktiež sem vycestoval s domnienkou, že sa v krajine schyľuje k revolúcii. Dynamiku protestov však nadnesene prirovnáva k demonštráciám Gorila, kde sa podľa neho objavilo zopár provokatérov a prejavy násilia, ktoré potom viedli k ich postupnému úpadku. Podobný vývoj očakáva aj tu. Náš rozhovor prerušia výbuchy ohňostrojov, ktoré v pravidelných dávkach mieria na budovu parlamentu.
Z davu sa ozýva potlesk a skandovanie demonštrujúcich. „Bojujeme za slobodu!“ opakuje po gruzínsky staršia žena, asi šesťdesiatnička, a rozdáva prítomným kukly zdarma. Neskôr zisťujeme, že demonštrácia je roztiahnutá po celej dĺžke dlhého bulváru a tvoria ju rozmanité skupiny ľudí od tínedžerov až po dôchodcov. Každých 50 metrov sa ľudia zhlukujú v kruhu okolo malých ohňov, v ktorých pália papierové poháre a obaly z jedla.
„Sme unavení, sme na námestiach už desať dní v kuse, bití, v zime, chápete, aké je to vyčerpávajúce?“ prihovára sa nám 42-ročná Nino, ktorá na protest prišla až z Kutaisi. Počet ľudí na protestoch podľa nej do veľkej miery začali ovplyvňovať strach a možné dôsledky. „Bijú nás tu ako dobytok,“ pridáva sa k rozhovoru 46-ročný Irakli a ukazuje nám opuch ruky spôsobený údermi policajných obuškov. Hlavným dôvodom ich účasti na demonštráciách je požiadavka nových volieb pod dohľadom pozorovateľov a vyjadrenie nesúhlasu s vplyvom Ruska v krajine. Rovnakú požiadavku opakujú aj ďalší ľudia, s ktorými robíme rozhovor v jednej z bočných ulíc, zablokovanej kordónom policajtov. „My sme tu zas preto, aby sme udržiavali zákon a zabránili majdanizácii,“ nechá sa po chvíli vyprovokovať k odpovedi veliteľ nastúpenej policajnej jednotky.
Prechádzame okolo východu stanice metra na Námestí slobody, kde sa odohráva prvý náznak konfliktu. Okolo dvoch mužov, ktorých sa polícia snaží zadržať, sa v priebehu chvíle nahrnie dav kameramanov a demonštrantov, ktorí žiadajú ich prepustenie. Polícia neodpovedá na žiadne otázky novinárov a vykazuje ich preč.
Ide o jednu z policajných stratégií, ktorú ministerstvo vnútra označuje ako „bežné kontroly a inšpekcie“. Policajné zložky pri nich náhodne kontrolujú ľudí vychádzajúcich z metra a hľadajú ochranné prostriedky, ako sú pokrývky tváre, plynové masky, prilby či zábavnú pyrotechniku. Dvaja muži zatknutí na Námestí slobody boli ešte v ten deň obvinení z drobného chuligánstva a neuposlúchnutia výzvy polície.
Pokuta vo výške mesačného platu
Pri jednej z policajných razií v metre bol v noci z 1. na 2. decembra zadržaný aj nezávislý žurnalista Giorgi Chagelišvili zo spravodajského portálu Mautskebeli, s ktorým máme dohodnuté stretnutie v jednom z množstva miestnych podnikov poskytujúcich demonštrantom kávu, respirátory či zdravotnícky materiál zdarma.
Giorgi na nás spočiatku pozerá nedôverčivo a zvažuje každé slovo. Odmieta aj našu žiadosť o rozhovor na kameru, avšak nakoniec pristúpi na neformálny rozhovor pri káve a cigarete. V inkriminovaný deň zaznamenával priebeh demonštrácií, keď bol pri ústupe protestujúcich pred zákrokom polície zadržaný (túto udalosť zachytilo aj video) a bolo voči nemu vznesené obvinenie za neuposlúchnutie polície: „Opakoval som, že som novinár a nekládol som žiaden odpor. V cele som strávil 48 hodín a uložili mi pokutu v prepočte približne 750 eur. Bolo im úplne jedno, že mám novinársky preukaz. Možno je dokonca niekedy horšie, ak ho dnes vytiahnete.“ Podľa Giorgiho ide o úspešnú stratégiu, ako zastrašiť médiá a ľudí odradiť od účasti na protestoch. Ak ľudia odmietnu alebo nemajú na zaplatenie pokuty, hrozí im väzenie. „Spomínaných 750 eur, teda 2000 gruzínskeho lari, je pritom výška priemerného mesačného zárobku v krajine.“
Keď prichádza reč na verejnoprávne médiá, Giorgi sa len rezignovane pousmeje a pokrúti hlavou. Osem rokov pracoval v televízii: „Rozlišujem medzi verejnoprávnymi a štátnymi médiami. V Gruzínsku sú v súčasnosti iba tie štátne a súkromné resp. nezávislé, ktoré sú často vládnou mocou označované za neobjektívne a platené zo zahraničia. Myslím, že k tomu smerujete aj na Slovensku.“
Cítim sa tu ako v Bielorusku
K rozhovoru sa spontánne pridáva neďaleko prísediaci Nikoloz: „Vy ste zo Slovenska?“ pousmeje sa. Orbán a Fico majú podľa neho v Gruzínsku status celebrít a štátna televízia im venuje až neprimeraný priestor. Nikoloz je taktiež tridsiatnik a identifikuje sa ako marxista. Pýtame sa ho, či je v súčasnosti v krajine podobný kritik vládnej politiky, ako bol v Maďarsku nedávno zosnulý ľavicový filozof Gaspár Miklós Tamás, ktorý Fica a Orbána často rád označoval za národoveckých klaunov. Odpovedá, že ľavicová perspektíva v Gruzínsku prakticky neexistuje a takmer výlučne sa sústreďuje okolo univerzity a niekoľkých podnikov, než aby mala reálnu silu ovplyvňovať verejný diskurz.
Nikolaz vyznieva skepticky aj ohľadom možného výsledku súčasnej revolty: „Okrem všeobecnej požiadavky predčasných volieb a odklonu od vplyvu Ruska dnes prakticky neexistuje ucelená mobilizačná výzva, ktorá by vedela osloviť aj rezignovanú časť krajiny, či dočasných sympatizantov vládnej moci. Pre vládnucu stranu je až zarážajúco jednoduché označiť nás všetkých za zahraničných agentov či poskokov opozície, ktorá je relatívne roztrieštená. Väčšina ľudí tu však nebojuje za nejakú pomyselnú ideu Západu a nerobí ani kulisu konkrétnym opozičným stranám. Je to jeden z dôvodov, prečo na námestia nechodia a vo všeobecnosti tam nie sú opozičné politické strany pozývané. To, za čo v súčasnosti bojujeme je autonómia a možnosť slobodných rozhodnutí. Protestujeme proti našim bezdôvodne zatknutým kamarátom, ktorí sa previnili iba tým, že im našli pri prehliadke v metre respirátor a prilbu v ruksaku. Chápete, aké je to smiešne? Nikdy som si nevedel predstaviť, že sa tu budem cítiť ako v Bielorusku.“
Giorgi vyzerá znepokojene, obráti na nás obrazovku smartfónu a ukazuje nám udalosť, ktorá sa stala pre malou chvíľou. Na záberoch vidno skupinu maskovaných mužov, ktorí pristúpia k reportérke a kameramanovi zozadu, aby ich následne zbili päsťami a kopancami do hlavy do bezvedomia. „Choďte potom prosím do hotela taxíkom,“ dodá sklesnuto.
Postupne si náš rozhovor všímajú stále ďalší mladí ľudia, ktorí vyšli fajčiť na terasu. Niektorí do Gruzínska ušli z Ruska, Ukrajiny či Arménska. Všetkých spája neistota. Ak by ich zadržali počas súčasných protestov, hrozila by im okrem pokuty aj deportácia.
Solidarita v uliciach
Na ulici Rustaveli máme dohodnuté ďalšie stretnutie s Anou a Natelou, aktivistkami medzinárodnej mimovládnej organizácie (ktorú z bezpečnostných dôvodov nebudeme menovať). Aj činnosť tejto organizácie je označovaná nálepkou zahraničného agenta. „Ako dokumentaristi, nemáte novinársky preukaz? To teraz môže byť problém,“ povedia nám znepokojene hneď pri stretnutí. Odpovedáme, že v tejto situácii by nám aj tak veľmi nepomohol. Prechádzame sa spoločne po bulvári, na ktorom majú úlohu monitorovať situáciu. Ana sa občas pristaví pri skupinke ľudí, s ktorými prehodí pár slov a odovzdá im balíček respirátorov. Vyzerá to, že každá zo skupiniek 3-5 ľudí má za úlohu v prípade potreby deeskalovať situáciu či pomôcť zraneným.
„Najväčší strach mám chodiť po vedľajších uliciach. Zriadili sme online skupinu, kde je možnosť zavolať si s aspoň jedným človekom prostredníctvom videohovoru, ktorý udržiavame až do príchodu domov. Ak by sa mi niečo stalo, vždy bude na druhej strane človek, ktorý bude vedieť, kde ma naposledy videli, bude ma môcť vystopovať prostredníctvom lokátora a zmobilizovať pomoc,“ opisuje nám Natela jeden zo zabehnutých štandardov.
Sme však svedkami aj mnohých ďalších prejavov solidarity. V momente, keď niekoho zatýkajú, zbehne sa na miesto minimálne desať-dvadsať ľudí a snažia sa ho vyslobodiť aj napriek riziku vlastného zatknutia.
Na ulicu Rustaveli medzitým prichádza vodné delo a donúti demonštrujúcich vládnu štvrť opustiť. Je nadránom a niekoľko ľudí sedí v kaviarni, kam sa prišli na chvíľu zohriať. Kým niektorí sledujú naživo streamy blogerov zo spontánne vzniknutého pochodu, iní zapínajú aplikáciu na monitoring pohybu policajných áut. Všetky svetlá v kaviarni zrazu zhasnú. Čašníčka rozdáva panáky miestnej brandy Chacha na účet podniku s ospravedlnením, že dvere musia aspoň na hodinu zostať zamknuté. Ide o ďalší z podnikov, ktorý je známy tým, že ponúka demonštrujúcim ľuďom kávu a čaj zdarma, a preto mu potenciálne hrozí razia. Dvadsať ľudí tak v tichosti popíja svoj drink a cez okno sleduje horiaci kontajner, okolo ktorého každých tridsať sekúnd prejde auto s modro-červenými majákmi.
Je to koncentrovaný pocit strachu z policajnej brutality, ktorý prebíja omnoho silnejšia zbraň. Pohľady dvadsiatich ľudí, zamknutých v kaviarni, a v nich plameň vzájomnej solidarity.
Demonštrácie v Gruzínsku pokračujú aj v týchto chvíľach a v najbližších dňoch sa môžu ešte viac zintenzívniť. Po zmene ústavy dôjde v krajine k prvej nepriamej voľbe prezidenta, ktorá je naplánovaná na 14. decembra. S najväčšou pravdepodobnosťou sa ním stane kandidát Gruzínskeho sna Michail Kavelašvili. Očakáva sa tak ďalšia eskalácia protestov, čo bude takmer určite viesť k ďalším represívnym opatreniam a policajnému násiliu.
Tento text je vyhotovený zo zápisov dokumentárneho štábu z VŠMU, ktorý navštívil Tbilisi s cieľom pochopiť aktuálnu situáciu priamo z centra diania. Niektoré mená uvedené v tomto článku boli zmenené na žiadosť a v záujme ochrany respondentov.
Fotografie: Robo Mihály, Michal Vasiľ, Virág Emma Csuport
Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.
