Zániku navzdory. Osobná esej o konci života a sveta

Audio verzia článku

Hlas zapožičala Michaela Malíková.Je pre nás dôležité, aby mal prístup k našim textom každý, preto je odteraz náš obsah dostupný aj v audio forme – napríklad pre ľudí so zrakovým znevýhodnením.
 Hlas pre audioverziu zapožičala Michaela Malíkova. Text bol konvertovaný pomocou AI nástroja. Túto možnosť vám prinášame vďaka podpore programu Perspectives. Viac o audioverzii

Bolo to zvláštne leto. V celej Európe padali teplotné rekordy, dlhotrvajúce suchá ničili úrodu, požiare pohlcovali lesy. Vojenské konflikty a genocídy po celom svete neustávali, vraždenie uhorkovú sezónu nepozná. Fašistickí politici boli čoraz hlasnejší a nebojácnejší. A mne do toho zomierala mama.

Začiatkom tohto roka vydal literárny historik a teoretik Ed Solomon knihu Writing during the Apocalypse. Reflections on the Great Unraveling, v ktorej sa sám seba pýta, či má v dnešnej dobe, ktorá má všetky príznaky blížiaceho sa konca civilizácie, ešte zmysel písať a tvoriť. Načo sa snažiť, keď zánik klope na dvere, a knihy už nebude mať kto čítať? Ako literatúrou bojovať proti procesom, ktoré sa nedajú zvrátiť? Čo zmôže poézia tvárou v tvár bezmoci?

Solomon zaznamenáva symptómy očakávanej globálnej záhuby a začuje ju v dupote koní štyroch jazdcov apokalypsy, v tomto prípade sú to vojna, pandémia, neregulované technológie a klimatická kríza. Každému jazdcovi venuje jednu časť knihy, v ktorej zároveň ponúka, ak už nie protiliek, tak aspoň utišujúci prostriedok: písanie ako protest, ako udržiavanie pamäti, ako vytváranie zmyslu a ako uchovanie hodnôt. Čo však robiť v situácii, kedy už lieky ani utešujúce prostriedky nie sú k dispozícii?

Všetko, všade, naraz

Pár dní pred koncom školského roka začala mať moja mama problémy s koordináciou pohybov, točila sa jej hlava, do školy sa radšej vybrala autobusom. Bola triedna učiteľka, jej deviataci sa práve lúčili so základnou školou, chcela byť pri tom. Keď zistila, že žiakom nevie podpísať vysvedčenia, nechala sa hospitalizovať. V nemocnici jej diagnostikovali veľmi vzácne neurodegeneratívne ochorenie, ktoré postihuje približne jedného človeka z milióna. Má veľmi rýchly priebeh, väčšinou sa objavuje spontánne, bez príčiny a bez varovania, a je vždy smrteľné. Neexistuje naňho žiaden liek. Väčšina pacientov sa od prepuknutia choroby dožije tri až šesť mesiacov, v niektorých prípadoch je to však oveľa menej.

Mojej mame v tej chvíli zostávalo sedem týždňov života.

Bolo to sedem veľmi rýchlych a zároveň veľmi pomalých týždňov. Snažili sme sa držať tempo s chorobou, ktorá však bola vždy o krok vpred. Mama strácala motorické aj kognitívne schopnosti oveľa rýchlejšie, ako sme sa na to stíhali adaptovať.

Jeden život a s ním jeden svet sa nám rúcal pred očami, a my sme sa tomu väčšinu času len bezmocne prizerali.

Počas tohto leta som, prirodzene, nemal veľa času ani kapacít čítať, mama si čoskoro vyžadovala nepretržitú starostlivosť. Jedna z kníh, ktoré som však prečítať zvládol, boli Solomonove úvahy o konci sveta a úlohe umenia v tomto nečase. Vychádza z pozorovania, dnes už veľmi rozšíreného, že jazdci apokalypsy nikdy necválajú sami. Krízy, ktoré formujú našu súčasnosť, nielenže nechodia samy, t. j. odohrávajú sa naraz, ony sa navyše navzájom ovplyvňujú, posilňujú, exponenciálne rastú. Bujnejú ako nádory, ktoré nejde zastaviť. Dnes tomu módne hovoríme polykrízy.

Niečomu z toho rozumieme, vieme si to racionálne vysvetliť. Technokratická oligarchia podporuje autoritatívne režimy, ktoré následne vedú vojny a prispievajú k zhoršovaniu klimatickej krízy. Obete konfliktov a klimatických zmien opúšťajú svoje domovy, a ich migrácia slúži autoritárskym politikom na rozdúchanie nenávisti, rasizmu a nespravodlivosti, čo v konečnom dôsledku zasa vyhovuje novej technokratickej elite. Začarovaný kruh, ktorý denne bezradne sledujeme v správach.

Veľa z toho sa však odohráva na úrovni chladných, sprostredkovaných informácií a faktov, neraz môžeme mať pocit, že to do našich životov predsa len príliš nezasahuje. Na ich pozadí to ale neustále znie, ako tikajúce hodiny v starom dome, ako bzučanie ventilátoru v nemocničnej izbe. Myslel som na to počas tohto leta, keď na moje prekvapenie svet na pozadí maminej rapídne nastupujúcej choroby nezastal, naopak, celú situáciu, samú o sebe dosť kritickú, ešte zhoršoval.

Hoci som svetové dianie do veľkej miery ignoroval, jeho vplyvu sa nedalo ujsť. Myslel som na to, keď som mamu viezol na jedno z mnohých vyšetrení, a v rádiu hovorili o narastajúcom napätí medzi Spojenými štátmi a Iránom a o obnovení bojov. Uvedomil som si to, keď som v nemocničnej čakárni čítal správy o pokračujúcej genocíde v Gaze. Keď som sa dozvedal o obetiach záplav a požiarov. Áno, to sú stále len informácie, správy, ktoré sa nás valia, či už nám práve niekto zomiera alebo nie. Ale v momentoch, keď s vami smrť sedí v miestnosti, si intenzívnejšie uvedomíte, čo s vami tie neustále katastrofické správy robia, v akom smrťou presiaknutom svete to vlastne žijete. Nakoľko ten svet plný záhuby a krutosti formuje váš náhľad na život, vašu náladu, vašu schopnosť brániť sa osobným tragédiám.

„Ak človek vie, že ho o dva týždne povesia, dokáže sa úžasne sústrediť,“ hovorí James Boswell v Živote Samuela Johnsona. Myslím si, že to platí nielen pre prenikavé myslenie, ako to naznačuje Boswell, ale aj pre vyššiu mieru zraniteľnosti a citlivosti. Keď sme blízko smrti, vnímame ju intenzívnejšie aj za múrmi našich bytov a hranicami našich krajín. A vice versa. Osobné je dávno politické, politické sa ozýva v osobnom. Pred niektorými jazdcami apokalypsy niet kam utiecť.

To je však stále „len“ dopad polykríz na duševné zdravie, na myseľ a ducha. Oveľa intenzívnejšie som začal Solomonove úvahy prežívať, keď v Bratislave stúpli teploty a uprostred leta padali slovenské teplotné rekordy. Začiatkom augusta dosiahli horúčavy v hlavnom meste takmer 41 stupňov. V tom čase bola moja mama už úplne imobilná a celé dni ležala na posteli vo svojom petržalskom byte. Extrémne horúčavy sú náročné takmer pre všetkých, no vieme, že najťažšie dopadajú na tých najzraniteľnejších. Zdravý človek vie ich následky aspoň trochu zmierniť, ísť do lesa, do chládku, okúpať sa – no bezvládny človek pred nimi nenachádza útočisko. Švagor síce nakoniec mame do rozhorúčenej izby doniesol prenosnú klimatizáciu, ani to však nebolo ideálne východisko – tá priestor pomerne rýchlo schladí, je to však neprirodzený chlad, ktorý vie ešte ako-tak zvládnuť zdravý človek, nepohyblivý začne onedlho trpieť podchladením. A žiadna regulácia ani stláčanie všetkých možných gombíkov nepomáhajú, nehybné telo chladne s akousi hrozivou predzvesťou.

Človek na vlastnej koži, a na koži blízkeho, spoznáva pravdu, ktorú svorne klimaskeptici a mnohí liberáli nechcú počuť: nie, technológie nás pred dôsledkami klimatickej katastrofy neuchránia. Ani tie prosté, ako je klimatizácia, ani tie najsofistikovanejšie. A už vôbec nie, keď budeme chorí, starí, chudobní a zraniteľní.

Živá rieka

To sú len niektoré prípady konvergencie globálnych kríz a osobnej tragédie, ktoré som počas leta vypozoroval, o iných by som radšej nehovoril. Podobné prelínania však zažívajú iste denne milióny ľudí po celom svete, najmä v oblastiach, ktoré sú dopadmi svetových kríz zasiahnuté oveľa viac než malá krajina v strednej Európe. Zostáva otázka, ktorú som si počas tých týždňov často kládol a ktorá je aj leitmotívom Solomonovej knihy – akú úlohu v tomto prenikaní globálneho do intímneho, apokalyptického do osobného, môže zohrávať umenie, a obzvlášť písanie? 

Ako som spomenul vyššie, Ed Solomon vidí utišujúce možnosti literatúry v schopnosti vzťahovať sa k minulosti (udržiavanie pamiatky, konzervácia hodnôt), reagovaní na prítomnosť (protestné písanie) a hľadení do budúcnosti (hľadanie zmyslu). Nie je to žiadny všeliek, a aj z autorovho písania som mal neraz dojem, že sa skôr chytá slamky, než že by ponúkal presvedčené odpovede. Ale je to aspoň niečo.

Na konci tunela možno nie je svetlo, to však neznamená, že sa musíme celý čas potácať potme.

Vďaka morovej epidémii máme Boccacciov Dekameron, svetová vojna okrem nezmerného utrpenia priniesla aj Remarquove romány. Je to adekvátna náplasť na prežité hrôzy? Ani náhodou. Je to vždy málo, vždy neskoro. Ale je to jedna z mála možností, ako dať nezmyselnému svetu aspoň náznak zmyslu.

Americký básnik Wallace Stevens v jednej básni píše, že smrť je matkou krásy. Len vďaka pominuteľnosti vieme vo veciach a ľuďoch odhaliť krásno – nekonečné si nevážime. A čím je smrť, našich blízkych i planéty, bližšie, tým vnímavejší ku kráse môžeme byť. Je to podobný postreh ako ten Boswellov – so slučkou na krku vnímame ostrejšie (Fučík o tom vedel svoje), a to nielen spoločenské a medziľudské vzťahy, ale aj krásu odchádzajúceho sveta.

Môžeme zazrieť podobnosti, ktoré by nám inak unikali, a tie nás môžu niečo naučiť. Ja som napríklad zreteľne vnímal paralely medzi osudom, ktorý nás všetkých (a obzvlášť nasledujúce generácie) čaká vo svete extrémnych klimatických zmien, a tým, ktorý si nečakaná choroba pripravila pre moju mamu. Oba tieto procesy boli brutálne rýchle, oveľa rýchlejšie než nám odborníci predpovedali. Pri oboch sa jednotlivec môže cítiť bezradne, stojí pred niečím, čo je väčšie než on sám, bez možnosti brániť sa, bez možnosti pomôcť. Ako som už spomínal v prípade prenosnej klimatizácie, technológie nepomáhajú, záhuba postupuje príliš rýchlo. Každý prístroj, ktorý sme zohnali a ktorým sme chceli mame posledné dni uľahčiť, či už to bol vozík alebo mobilná toaleta, sa v priebehu pár dní ukázal ako neúčinný, keďže choroba sa zhoršovala bleskovým tempom.

Podobne ako pri dnes už neodvratnej klimatickej katastrofe, činy jednotlivca nič zásadné nezmenia. Môžete separovať odpad, stravovať sa šetrne voči prírode, nelietať a podpisovať petície za zníženie uhlíkovej spotreby, na nezvratných dôsledkoch klimatických zmien to už nič nezmení. To však neznamená, že nemá zmysel to robiť, akokoľvek paradoxne to znie. Smrť našich milovaných ani zánik biodiverzity neodvrátime, môžeme sa ju však naučiť akceptovať.

A akceptácia nie je to isté ako rezignácia.

Akceptácia môže byť kreatívny, produktívny proces, v ktorom pre seba – a v ideálnom prípade aj pre druhých – nachádzame nový zmysel. Hoci len v drobnostiach, v detailoch.

V posledných dňoch života už moja mama nevedela takmer vôbec komunikovať, preto bolo každé jej slovo vzácne. Dostávalo nečakané významy. Asi tri týždne pred smrťou sme viedli rozhovor, v ktorom sa jej ešte podarilo povedať niekoľko ako-tak súvislých viet. Je pre mňa dôležitejší než stovky hodín rozhovorov, ktoré sme viedli, keď bola zdravá.

Po pohrebe som potreboval vypadnúť z Bratislavy, so ženou sme vyrazili na pár dní na Moravu. V okolí dediny Radějov sme sa šli prejsť po okolitej prírode, na internete som zistil, že ľudia odporúčajú prechádzku tzv. Mesačným údolím, cez ktoré vedie riečka Mandát. Je to vraj pekný výlet, v lese počujete zurčanie rieky. Prechádzka pekná bola, rieka však nezurčala, koryto bolo úplne vyschnuté, rovnako ako väčšia rieka Radějovka, vedúca cez dedinu. Mesačné údolie naplnilo prísľub svojho mena, bolo tiché, vyprahnuté, akosi hrozivé.

O pár dní neskôr sme sa ocitli na Orave, pri Oravskej Polhore, opäť na prechádzke v lese. Pri turistickej ceste sme narazili na riečku, tiež do veľkej miery vyschnutú, ale nie úplne. Slabý prúd ešte stále ovlažoval kamenisté dno, ešte stále sa v ňom zelenali rastliny. Ani si nepamätám, kedy ma tak potešilo, že vidím rieku v pohybe. Napriek všetkému, ešte žila.

Učiť sa smrti

Byť si vedomý krásy na pozadí zániku sa dá, samozrejme, aj bez umenia, bez literatúry. Ale jej prítomnosť, jej existencia, môže človeku pomôcť. Okrem Solomonových esejí som v lete čítal aj román Přítelkyně z domu smutku, v ktorom Eva Kantůrková zaznamenáva svoje skúsenosti z normalizačnej väznice, a tesne po maminej smrti novelu Tam od Nicol Hochholczerovej, v ktorej sa autorka vyrovnáva so smrťou starého otca. Čas strávený s týmito knihami mi pomohol, a nielen preto, že mi ich témy boli blízke – aj preto hovorím skôr o strávenom čase, než o aktívnom čítaní. Pomáhalo mi samotné vedomie, že sú, že niekto tvorí napriek ťažkým, kritickým, tragickým podmienkam, že tá tvorba s niekým komunikuje, aj cez priepasť času a priestoru a smrti. „Písanie je posvätné, lebo je to rituál zrodenia zmyslu. Niekedy je v ňom prítomná taká milosť, že niekto získa útechu zo samotného aktu, pri ktorom sa človek, ktorý číta, stretáva s iným človekom. Slová a príbehy sú také dôležité, ako vždy boli, lebo ak znamenajú niečo pre jedného človeka, nezáleží na tom, že neznamenajú nič pre všetkých ostatných,“ hovorí Solomon v jednej z najkrajších pasáží knihy.

Písanie a čítanie ako akt milosrdenstva, čo viac by sme chceli v ruinách rozpadajúceho sa sveta nájsť?

Slávna poučka Michela de Montaigna hovorí, že študovať filozofiu znamená učiť sa zomrieť. Na konci jednej civilizácie, na konci jedného života nás však filozofia a umenie môžu zároveň učiť aj opaku – čo znamená (ešte) žiť. Čo znamená akceptovať nevyhnutné, no nevzdávať sa, čo znamená hľadať krásu v rozklade a nádej v beznádeji, čo znamená tvoriť zániku navzdory.