Prichádzame do oblasti ležiacej okolo Nadoru, malého marockého mesta len pár kilometrov od hranice so španielskou enklávou Melilla, ktorú od Maroka delí neslávny šesťmetrový plot. Pravidelne sa ho snažia prekonať skupiny migrantov a migrantiek túžiacich dostať sa do Európy. Tu zväčša prebývajú v neoficiálnych táboroch v neďalekých horách. Podľa ľudskoprávnych organizácií čelia bezdôvodnému zatýkaniu a policajnej brutalite, nemajú možnosť prenajímať si byty, je pre nich takmer nemožné čo len navštevovať obchody či reštaurácie. Práve ich príbehy sme si sem prišli vypočuť, keď sme spolu s niekoľkými ďalšími európskymi novinármi a novinárkami dostali možnosť navštíviť Maroko a spoznať realitu životov ľudí na úteku a migrujúcich.
Traja mladí muži súhlasia, že nám rozpovedia svoj životný príbeh. Člen organizácie, ktorá sprostredkúva naše stretnutie, ich spoznal len nedávno, keď ich videl žobrať na ulici. Všetci traja nesú známky sociálneho vylúčenia, je na nich vidno, že sú dlhodobo bez domova. Oblečenie majú špinavé a zaprášené, na chrbtoch si nesú malé ruksaky. Radi by sme ich pozvali na obed do neďalekej pizzerie. Čašník na nás neveriacky pozerá: „Vy (rozumej malá skupina európskych turistov a turistiek) ste sem naozaj prišli s nimi?“ Ešte tomu nerozumieme, postoje ľudí voči subsaharským migrantom v Maroku sú pre nás ťažko pochopiteľné.
Neskôr, v bezpečnejšom priestore Marockého združenia za ľudské práva nám rozpovedia svoj príbeh. Majú devätnásť a dvadsať rokov, pochádzajú zo severnej oblasti západoafrického štátu Burkina Faso. Je to zaujímavá zhoda okolností – práve v tejto krajine som pred siedmimi rokmi žila a pracovala. Rozprávame sa po francúzsky, nachádzame spoločné témy na rozhovor. Burkina Faso (čo v preklade znamená „krajina čestných ľudí“) sa nachádza v južnej oblasti podnebného regiónu Sahel. Na severe hraničí so Saharou a aj v dôsledku klimatickej zmeny čelí veľkým suchám a dezertifikácii, degradácii pôdy. Traja mladí muži sediaci pred nami z tejto oblasti ušli okrem iného aj kvôli globálnemu otepľovaniu: miesto, z ktorého pochádzajú, trpí horúčavami a v niektoré roky tam vôbec nezaprší. „Nie je u nás práca a v dôsledku sucha ľudia hladujú. Ušli sme, aby sme pomohli rodine,“ hovorí Joseph (mená migrantov sú zmenené z dôvodu ochrany ich súkromia). „Ešte ťažšie ako prejsť cez Saharu však bolo prejsť cez Maroko.“
Vylúčení
Polícia v Maroku robí migrantom a migrantkám zo subsaharskej Afriky vážne problémy – podľa ich výpovedí napríklad na základe odlišnej farby pleti nemôžu cestovať vlakom alebo autobusom. „Šoféri nás vyhadzujú z dopravných prostriedkov, polícia nás zatýka a berie nám všetky osobné veci vrátane jedla, vody či peňazí.“ Migranti sa domnievajú, že ich osobné predmety rovno spaľujú. „Neostalo nám už vôbec nič, telefón, peniaze, ani prikrývky,“ hovoria. S prejavmi porušovania ľudských práv migrantov a migrantiek sa stretávame počas celej našej cesty Marokom – upozorňuje nás na ne každý jeden z nich, každá jedna ľudskoprávna organizácia.
Souleymane, Ibrahim a Joseph do Maroka prišli ako mnohí iní, cez Saharu, trasou cez Niger a Alžírsko. Túžili sa dostať do Európy, ale na to, čo zažívajú v Maroku, neboli pripravení. „Vrátiť sa teraz domov by bola hanba,“ hovorí Ibrahim. „Celé dni však myslíme na svoju rodinu a ideme sa z toho zblázniť. Niekedy sa nám podarí spojiť telefonicky, ale nie je to často.“ Traja mladíci od roku 2018 žijú v horách, v neoficiálnom tábore. Policajti ich tábor niekoľkokrát zničili a rozdelili na menšie časti. „Polícia pravidelne podniká razie, vtrhne do tábora okolo tretej-štvrtej ráno, všetky osobné veci nám zoberie a ľudí naloží do autobusov, v ktorých ich vyvezie na juh krajiny. Tábory sú pritom neustále monitorované, migrantov a migrantky prenasledujú aj v horách,“ hovoria.
Podľa aktivistov či aktivistiek a lokálnych organizácií ako Marocké združenie za ľudské práva je za policajnými raziami a nepriateľským postojom voči migrujúcim ľuďom najmä politika s cieľom zabrániť im v prekročení hranice Európy. Praktiky, ktoré sa v Maroku uplatňujú na dosiahnutie tohto cieľa, považujú aktivisti a aktivistky za kruté porušovanie ľudských práv migrujúcich. Dokumentovanie a vyhľadávanie informácií o týchto témach je v krajine tabu, a aj preto sú výpovede v tejto reportáži anonymizované.
Trojica mladíkov z Burkina Faso by sa tiež chcela dostať cez prísne stráženú európsku hranicu. Po viacerých policajných raziách im neostal už žiadny majetok, vzali im aj väčšinu osobných vecí. Pred pár mesiacmi boli nádejou, že pomôžu rodine; dnes hovoria, že žijú z toho, čo nájdu v smetných košoch. Ibrahim, najstarší a zároveň najtichší z nich, nosí na chrbte dotrhaný ružový detský vak s logom Disney – symbol definitívneho poníženia –do ktorého sa zmestí pravdepodobne celý jeho majetok. Pri prvom pohľade na Ibrahima je jasné, že prežil niečo strašné. Zástupca miestnej pobočky Marockého združenia za ľudské práva nám ešte v ten deň hovorí, že len za rok 2018 prijala nemocnica v meste Nador 144 tiel mŕtvych migrantov a migrantiek. Ohrozením pre migrujúcich zďaleka nie je len nebezpečná cesta cez more, v tomto regióne sa stávajú aj obeťami násilia (vrátane sexuálneho), krádeží, a najmä spomínaného núteného prevážania na juh krajiny, pri ktorom sú často vystavení neľudskému zaobchádzaniu.
Strastiplné nútené presídľovanie
Iniciatíva s názvom Antirasistické zoskupenie na ochranu a sprevádzanie cudzincov a migrantov (GADEM) je ďalšou lokálnou organizáciou, ktorá monitoruje situáciu v tejto oblasti. Podľa jej správy bolo v dôsledku spomínanej migračnej politiky nasilu vysídlených od júla do septembra 2018 až šesťtisícpäťsto ľudí vrátane neplnoletých detí a tehotných žien. Organizácia upozorňuje, že zatýkanie a presúvanie migrantov a migrantiek nespadá pod žiadny legálny rámec, GADEM ich preto hodnotí ako diskriminačné. V správe sa ďalej uvádza, že zatýkanie a nútené presídľovanie migrantov a migrantiek je kruté a dochádza pri ňom k porušovaniu ľudských práv. Zozbierané svedectvá uvádzajú, že migrantky a migranti sú často zadržiavaní a transportovaní autobusmi po dobu niekoľkých hodín alebo aj celý deň s minimálnym množstvom jedla a vody, autobusy im niekedy počas cesty nezastavujú ani na vykonanie základných telesných potrieb. Z autobusov ich nakoniec vysadia spravidla v neobývaných oblastiach na juhu Maroka, kde musia v horúčave kráčať celé hodiny, kým sa dostanú do najbližšej obce. Počas takýchto presunov čelia rasistickým urážkam, násiliu a krutému zaobchádzaniu, ktoré bolo zaznamenané aj voči deťom a mladistvým, niekedy násilne oddeleným od svojich rodín. Porušovanie práv migrantov a migrantiek v Maroku zdokumentovali aj medzinárodné ľudskoprávne organizácie, ako napríklad Amnesty International.
Marocké združenie za ľudské práva odhaduje, že v horách v okolí mesta Nador sa ukrýva približne dvetisíc subsaharských migrantov a migrantiek, hoci presné čísla je ťažké určiť. Nie sú to podľa nich však desaťtisíce ľudí, ako to niekedy v Európe prezentujú médiá. Postavenie subsaharských migrantov v Maroku je pritom výrazne odlišné od ľudí na úteku napríklad zo Sýrie, ktorí majú oficiálny utečenecký štatút: migranti a migrantky sú často zatýkaní výlučne z rasových dôvodov, len na základe farby ich pleti – niekedy sa to stáva aj tým, ktorí majú v Maroku legálne udelené povolenie na pobyt. A hoci má Maroko právo regulovať ich vstup a pobyt na svojom území, musí tak podľa ľudskoprávnych organizácií robiť v súlade s medzinárodným právom a ľudskými právami migrantov a migrantiek. Aktivisti či aktivistky sa zhodujú na tom, že o porušovaní ľudských práv migrantov a migrantiek treba informovať verejnosť: „Možno už nepomôžeme priamo im, ale snáď dokážeme pomôcť aspoň tým, čo prídu po nich.“
Klimatická migrácia zo zóny Sahelu
Krajiny v zóne Sahelu, ako napríklad Burkina Faso, čelia mnohonásobným problémom, ktoré majú za následok migráciu ľudí ako Ibrahim, Souleymane a Joseph. Problémy sa v tomto regióne na seba nabaľujú v reťazovej reakcii: klimatická kríza je jedným z faktorov prispievajúcim k degradácii pôdy a suchám, ktoré výrazne obmedzujú alebo znemožňujú produkciu potravín. Keďže Burkina Faso patrí k najchudobnejším krajinám na svete a veľká časť jej populácie je závislá na hospodárskych odvetviach, ktoré súvisia s prírodnými zdrojmi a produkciou potravín, vplyvy klimatickej zmeny majú na jej obyvateľstvo mimoriadne silný dopad. Pastierske komunity v krajinách sužovaných extrémnymi horúčavami zase čelia vymieraniu dobytka. To vedie k pretrvávajúcej potravinovej neistote a nedostatku práce v celom regióne – dôvodom, pre ktoré sa rozhodli z Burkina Faso odísť aj Ibrahim, Souleymane a Joseph.
Podľa Súhrnnej správy za rok 2019 o vplyve klimatickej krízy na menšiny, ktorý vydala organizácia Minority Rights Group International (MRG), „má rozhodnutie migrovať zvyčajne viacero vrstiev a prekrýva sa aj s inými faktormi, ako sú napríklad diskriminácia, bezpečnosť a hľadanie príležitostí.“
V krajinách podnebného pásma Sahelu, ako sú Burkina Faso, Niger či Čad, skupiny pastierov a ich dobytok tradične migrujú smerom na juh – avšak donedávna im stačilo migrovať len v období sucha, ktoré trvalo od októbra do mája. „Vždy to spôsobovalo nezhody s tamojšími usadenými komunitami, pretože ich obživa závisí od tých istých pastvín a studní, ktoré využívajú aj migrujúci pastieri, aby nakŕmili a napojili svoje hospodárske zvieratá.“
„V našej organizácii vidíme, že Sahel je ohniskom konfliktu,“ hovorí Carl Söderbergh, riaditeľ pre stratégie a komunikáciu v MRG. Z výskumu tejto organizácie vyplýva, že v súčasnosti v dôsledku klimatickej zmeny „stáda pastierov prichádzajú niekedy ešte skôr ako miestne poľnohospodárske komunity stihnú zozbierať svoju úrodu. Niekedy sa migrujúce komunity usadia v ich oblasti na dlhšie obdobie alebo aj nastálo, čo narúša jemnú rovnováhu medzi jednotlivými etnickými skupinami s ich špecifickými spôsobmi života a obživy.“ Vzniknutá nerovnováha je priamo spojená s klimatickou krízou a v jej dôsledku vznikajú nové konflikty, ktoré spúšťajú ďalšie migračné vlny.
K nezhodám spôsobeným konfliktmi o prírodné zdroje sa pridáva aj zvýšená miera násilia v dôsledku politických konfliktov v Saheli – dopad takejto situácie na zraniteľné populácie ako napríklad tie na severe Burkina Faso je enormný. Neistota a kriminalita narastajú obzvlášť pri hraniciach s konfliktmi zmietanými Mali a Nigerom. V Burkina Faso zároveň stúpa počet ozbrojených skupín, ktoré sú niekedy súčasťou väčších kriminálnych sietí operujúcich naprieč Saharou. Únosy osôb, napadnutia a atentáty sú v tejto krajine početné a dejú sa aj na miestach, kde sídlia vnútorne presídlené osoby, teda ľudia, ktorí boli nútení opustiť svoje domovy, ale neprekročili štátnu hranicu. Nebezpečná cesta cez púšť, ktorú podstupujú mnohí migranti a migrantky, je stále riskantnejšia. Komplexné pôsobenie týchto faktorov dolieha aj na tamojších mladých ľudí, ktorí sa niekedy zapletú do činnosti ozbrojených skupín – nie nutne z náboženského presvedčenia, ale jednoducho pre nedostatok iných príležitostí.
Nie je preto vôbec prekvapením, že z krajín ako práve Burkina Faso, ktoré boli ešte pred niekoľkými rokmi relatívne bezpečné, dnes uteká čoraz viac ľudí. Ťažkosti, s ktorými sa stretávajú v tomto regióne, následne počas mimoriadne zložitej a nebezpečnej cesty Saharou, nadôvažok aj po príchode do Maroka, ich vystavujú veľkému riziku a okrem praktických problémov im často spôsobujú aj závažnú psychickú traumu.
Napriek tomu, že obyvatelia subsaharských krajín štatisticky oveľa menej prispievajú ku klimatickej zmene v porovnaní napríklad so Severnou Amerikou alebo s Európou, často sú medzi prvými, na ktorých životoch sa kríza podpisuje najviac. Hoci medzinárodné právo zatiaľ nepozná výraz „klimatickí utečenci“, Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) uznáva, že niektoré komunity už trpia v dôsledku klimatickej krízy. Podľa OSN je však vhodnejšie nazývať ich „osobami vysídlenými v kontexte katastrof a klimatickej zmeny“.
Takýchto ľudí na úteku pritom stále pribúda. Klimatickí alebo environmentálni migranti a migrantky, teda populácie, ktoré sú nútené opustiť svoje domovy kvôli náhlym klimatickým udalostiam alebo katastrofám (ako napríklad tropické cyklóny) či v dôsledku dlhodobých zmien (ako napríklad suchá), sú dnes realitou vo viacerých častiach sveta. Aj preto je nutné, aby spoločnosť reagovala na klimatickú zmenu, ktorá prehlbuje nerovnosti, chudobu a zlú situáciu zraniteľných či marginalizovaných komunít. Suchá a vlny horúčav, ktorými trpia ľudia v oblasti Sahelu i tí, ktorí sa púšťajú na nebezpečnú cestu cez Saharu, majú niekedy fatálne dôsledky.
(Prvá časť trojdielnej reportáže z Maroka.)
Autorka je dokumentaristka
Reportáž vychádza v rámci projektu Angažovaný Kapitál, ktorý je podporovaný z projektu ACF – Slovakia a financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014-2021. Správcom programu je nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou.
