Keď takto pred rokom vychádzalo nové číslo Kapitálu s témou Neposlušnosť, v redakcii vznikli obavy, či publikované texty nebudú v danej situácii mylne pochopené. V čase nastupujúcej pandémie ochorenia COVID-19 totiž zo všetkých strán zaznievali výzvy na spolupatričnosť a sebaobmedzenie, v obývačkách sme šili rúška, ľudia na balkónoch tlieskali krízovým zložkám a panovalo všeobecné presvedčenie, že prostredníctvom dôslednej disciplíny sa situáciu v čo najkratšom čase podarí dostať pod kontrolu. Po roku sa však Slovensko umiestňuje na popredných priečkach v celosvetových rebríčkoch úmrtí na koronavírus v prepočte na počet obyvateľov. Ľudia prejavujú svoj odpor často iracionálnymi činmi, cítia sa väznení nariadeniami a nenosenie ochranného rúška v MHD bolo podaktorými povýšené na najväčší akt občianskej neposlušnosti. Ukazuje sa teda, že problematike poslušnosti a neposlušnosti sa treba venovať za každých okolností. No kľúčová je pri tom schopnosť rozlišovania kontextu a ochota zájsť do omnoho väčších dôsledkov.
Erich Fromm raz v jednej zo svojich statí venovanej problému neposlušnosti popísal rozdiel medzi autonómnou a heteronómnou poslušnosťou. Heteronómna poslušnosť je podľa neho založená na prijatí cudzej vôle či úsudku, namiesto vlastného. Je teda poslušnosťou bez reflexie – voči inej osobe, inštitúcií alebo moci, prostredníctvom vzdania sa vlastnej autonómie, čoho výsledkom je podrobenie sa. Naproti tomu je autonómna poslušnosť v prvom rade poslušnosťou voči vlastnému rozumu a je spojená s reflexiou – teda ak sú moje presvedčenie a môj úsudok skutočne moje, sú mojou súčasťou a poslušnosť je v tomto zmysle iba metaforická, keďže poslušnosťou sa myslí prejav potvrdenia. Inak povedané, je rozdiel, či poslúcham nariadenia z dôvodu, že ich prikázala autorita, alebo ich dodržiavam z presvedčenia, že sa tým spolupodieľam na dosiahnutí cieľa, ktorý považujem za svoj vlastný.
Podobnou optikou môžeme pristupovať aj k neposlušnosti. Neposlušnosť rovnako nie je sama osebe ani dobrá, ani zlá. To, čo robí z neposlušnosti zásadný prejav politického konania, je vedomá a ospravedlňovaná činnosť vykonávaná pred zrakom verejnosti, s cieľom spochybniť legitimitu či už konkrétneho zákona, alebo prevládajúceho symbolického poriadku ako celku. Ako by povedal Castoriadis, v demokratických spoločnostiach sú politická neposlušnosť a schopnosť spochybnenia zavedených inštitúcií úzko previazané s realizáciou samotného demokratického projektu individuálnej a spoločenskej autonómie, pretože otázka: „Čo je to spravodlivý zákon?“, musí zostať zo svojej podstaty otvorená. Z histórie poznáme mnoho príkladov, keď organizované porušenie zákonov či noriem viedlo k zásadným spoločenským zmenám, a akcelerátorom týchto zmien bolo vždy to, že tradičné právne kanály určené na vznášanie požiadaviek a sťažností sa ukázali ako nedostačujúce či vyslovene neadekvátne. Ženy v Británii, ktoré sa snažili o rovnoprávnosť, tak jedného dňa prestali spisovať petície, ktoré všetci ignorovali, a začali zapaľovať schránky a hádzať kamene do okien parlamentných budov. Dostávali sa do konfliktov s políciou a boli väznené i drasticky mučené. Prešli od slov k činom.
Problém nastáva vtedy, ak sa neposlušnosť podriaďuje revolučnej estetizácii či spája s kultom činu pre čin, ktorý je vykonávaný mimo reflexie a je typickým znakom fašistických hnutí. Výzvy typu: „Zahoďte náhubky (rúška) a slobodne dýchajte!“ prevolávané v dobe, keď umiera dvesto ľudí denne, sú produktom presne takéhoto myslenia. Je totiž rozdiel, či je neposlušnosť podrobená emancipačnému zápasu, alebo sa proklamovaná „neposlušnosť“ stáva čistým odporom, ktorému chýba akákoľvek pozitívna a kreatívna zložka. V tomto ohľade je dôležité prestať chápať radikálnu politiku ako exotickú záležitosť a na radikalitu myšlienok nahliadať iba na základe vonkajších symbolov a znakov.
O rozlišovaní kontextu
Začať môžeme tým, že budeme kvalitatívne rozlišovať rôzne druhy kritiky. To, že dvesto ľudí zablokuje uhoľnú baňu kvôli rozširovaniu ťažby fosílnych palív v čase klimatickej krízy, nie je to isté, ako keď desať ľudí v električke poruší nariadenie prikazujúce nosiť respirátor, pretože sú presvedčení, že pandémia je globálny podvod. Rovnako na antifašistických i neonacistických demonštráciách môžete vidieť ľudí v kuklách. Na futbalových štadiónoch i počas protivojnových protestov môžete zahliadnuť horiace dymovnice. A mnohí ľudia si niekedy povedia, že ide o radikálnych krikľúňov z toho istého vreca. Ale podstata nie je forma – kukla, zapálený kontajner, ani letiaca dymovnica. Podstatou sú idey a samotné východiská politickej praxe. Dôležitá je v tomto ohľade vždy otázka – prečo bola daná dymovnica hodená, prečo časť ľudí považuje dané zákony či nariadenia za nespravodlivé?
V deň 31. výročia Nežnej revolúcie sme sa s viacerými menšími filmovými štábmi rozdelili do davov na demonštráciách v Bratislave, s cieľom zachytiť plazivú fašizáciu spoločnosti, ako ju popísal Umberto Eco vo svojej eseji Večný fašizmus. V dave, kde koloval leták s fotografiami, ktorý dvoch členov štábu označoval za protislovenských nepriateľov, sme počúvali najrôznejších ľudí hovoriť o tom, že pandémia je výmysel a vládu by konečne mala prevziať pevná ruka. Kričali pritom slová o slobode a policajnom štáte, no polícia vôbec voči agresívnemu rasistickému krídlu fanúšikov (ultras) nezasahovala. So štábom sme sa pýtali, aké sú ich požiadavky, no takmer nikto nevedel odpovedať, prečo tam stojí. A aby nedošlo k nedorozumeniu, skutočne sme všetkých prítomných nepovažovali za fašistov. A aj keď sme rozumeli sociálnej frustrácii a nesúhlasu s nekompetentnými krokmi súčasnej vlády, nerozumeli sme, prečo by mali byť dôvodom potlesku na námestiach zástupcom otvorene fašistickej strany. V televíznych správach z inkriminovaného večera následne redaktori poväčšine iba stroho skonštatovali, že išlo o ilegálny, miestami vulgárny protest, ktorý sa zaobišiel bez väčších násilností. Prezidentka Zuzana Čaputová pri pamätníku v Devíne v tomto duchu taktiež poznamenala, že všetky dejinné zmeny sa diali pokojnou a nenásilnou formou a že by sme na túto tradíciu mali nadviazať aj v dnešných časoch.
Ťažko by sme našli lepší príklad nepochopenia spoločenských zápasov. Podľa tejto neustále reprodukovanej predstavy je zodpovedný občan ten, ktorý raz za štyri roky príde k volebnej urne, zapája sa na snemoch svojej strany a občas podpíše petíciu. A archetypom slušného demonštranta ten, ktorý si na ohlásený sprievod na výročie založenia republiky oblečie najlepší kostým a hneď pri prvej výzve polície na rozchod poslušne utečie domov a zatiahne všetky záclony. Všetky dôležité politické zmeny sa však uskutočňovali aj vskutku nepokojnou a násilnou formou. Pád feudalizmu, prvý Pride, zápas za rovnoprávnosť žien, rovnako ako osemhodinový pracovný čas či právo na štrajk by dnes neboli samozrejmosťou, keby neexistovali ľudia, ktorí boli ochotní za ideály rovnosti položiť život pred ozbrojenou políciou chrániacou záujmy mocných. Kde je moc – tam je odpor. Žiadna z výsad, ktoré dnes niektorí ľudia považujú za samozrejmý štandard liberálnych demokracií, nebola obyvateľstvu, resp. jeho vybraným segmentom, len tak predložená na podnose, z dobrej vôle privilegovaných skupín. Naopak, aj získanie týchto výsad sprevádzali perzekúcie politických oponentov.
Problematické preto nie je násilie samo osebe. Rovnako ani demonštrácia 17. novembra nebola problematická kvôli tomu, že na nej podaktorí hádzali delobuchy a nadávali Matovičovi do kokotov. A nemusela by byť ani vtedy, keby sa stovky ľudí pobili s policajtmi. Problémom sú vždy samotné idey a politická prax, ktoré dané násilie organizujú a snažia sa ho následne aj ospravedlniť. Vždy, keď podobné, niekedy protizákonné, akty vidíme, musíme rozlišovať kontext a pýtať sa – za čo tí ľudia vlastne bojujú? Je to obrana, alebo útok? Je to idea nacionalizmu, ktorá ľuďom sľubuje výsady na základe toho, kde sa narodili? Je to zachovanie privilégií partikulárnej skupiny? Alebo, naopak, vyjadruje snahu o rozšírenie princípu spravodlivosti pre čo najväčšiu možnú časť spoločnosti? Práve toto sú faktory, ktoré treba zakaždým zvažovať, ak demokraciu nechápeme iba ako čistý proceduralizmus.
Uväznené idey
V čase, keď píšem tento text, čakám na súdne pojednávanie, ktoré bolo preložené kvôli pandémii a na ktorom má padnúť rozsudok v obvinení z úmyselného trestného činu poškodzovania majetku. V roku 2018 sa totiž niekoľko zamaskovaných ľudí rozhodlo vhodiť mierové letáky a dymovnice pred tureckú ambasádu v Bratislave, aby tak symbolicky vizualizovali následky vojenskej agresie tureckého štátu voči radikálne demokratickému projektu v Rojave. Ženy a muži v tomto regióne boli významnými spojencami Západu v boji proti takzvanému Islamskému štátu a na inváziu Turecka takmer nikto z jeho spojencov v NATO nereagoval. Zdanlivo banálny symbolický akt dnes pokračuje súdnym procesom ovplyvneným ideologickým presvedčením zástupcov Turecka, ktorí na slovenskú políciu a diplomatický zbor naliehali, aby čin klasifikovali ako akt podpory terorizmu. Turecká ambasáda ani poisťovňa pritom dodnes nevedia dokladovať vzniknutú škodu, dokázať, kto škodu spáchal, a napriek tomu, že proces prebieha, doteraz nedoložili ani len základnú správu o obhliadke miesta či spôsobe vyčíslenia škody. Jedným z možných scenárov v prípade uznania viny je pokuta vo výške niekoľkých stoviek eur, v prípade odmietnutia úhrady dva mesiace vo väzení a celkom určite automatický zánik štúdia na dvoch vysokých školách, ako aj nemožnosť pôsobiť ako vysokoškolský pedagóg či zamestnať sa vo verejných inštitúciách kvôli zápisu v registri trestov.
Tento prípad neuvádzam v snahe vyvolať ľútosť, ale ako modelový príklad, kedy sa trestajúci štát a jeho inštitúcie stretávajú s občianskou neposlušnosťou par excellance a nie sú schopné adekvátne reagovať. Výsledkom je, že nie ste trestaní za podstatu činu – ako keď niekto poruší vyhlášku, že „nebieli“ ľudia nemôžu sedieť na mieste pre bieleho –, ale za zástupné porušenie iného zákona. Ak teda protestujete proti ťažbe uhlia, súd nebude zaujímať klimatická kríza, ale to, že ste vnikli na súkromný pozemok. Vo všeobecnosti ide o súbeh hneď niekoľkých paradoxov. Zatiaľ čo liberálna koncepcia občianskej neposlušnosti trvá na tom, že neposlušnosť v politickom význame je protizákonným aktom s cieľom dosiahnuť zmenu zákona a je možné ju za istých okolností ospravedlniť, súčasné západné štáty, ktoré sa hlásia k liberálnej tradícii, vykonávajú všemožné opatrenia na to, aby akty občianskej neposlušnosti splynuli s ostatnými trestnými činmi a boli postavené mimo diskurzu, ideálne s nálepkou politickej radikalizácie a extrémizmu.
Tento problém nie je ničím novým, prejavoval sa pri boji sufražetiek či počas masových priamych akcií v USA proti vojne vo Vietname, kde dochádzalo k cieleným snahám o diskvalifikáciu politických nepriateľov. Tento trend si všimol aj Jurgen Habermas v osemdesiatych rokoch minulého storočia v Nemecku, keď sa zástancovia sprísnenia zákona o demonštráciách pokúšali rozšíriť právnu koncepciu násilia aj na nekonvenčné prostriedky ovplyvňovania politickej vôle, vrátane nenásilnej priamej akcie. Ide o kontinuálny prejav mocenskej normalizácie, ktorá obraňuje hegemonické diskurzy a snaží sa vylúčiť všetko, čo z danej stanovenej normality vybočuje. A mnohí ľudia tak často tlieskajú protiextrémistickým stratégiám a oddeleniam polície, ktoré zasahujú proti krajne pravicových hnutiam a neonacistom, no nie vždy si uvedomujú, že rovnako, ak nie v omnoho väčšej miere, sa to dnes deje aj v reakcii na činnosť sociálnych hnutí, ktoré kritizujú inštitúcie v ich existujúcej podobe a usilujú sa o zásadnejšiu demokratizáciu spoločenských a ekonomických vzťahov – či už sú to environmentálne hnutia, mierové hnutia, alebo vo všeobecnosti antiautoritárska ľavica. A čo nám týmto súčasný národný štát vlastne hovorí? Hovorí presne toto: nenecháme si našu predstavu demokracie rozvrátiť – no nenecháme vás ju ani ďalej rozvíjať. Rovnako ako pre sovietsku centrálu neexistoval iný socializmus ako ten reálny, dnes v podobnom, ak nie v tom istom zmysle neexistuje predstava inej demokracie ako tej, ktorá je podriadená logike trhu a štátu. A ak niekto hovorí opak, musí byť potrestaný alebo označený za blázna.
O štrikovaní kukiel
Politická, či už občianska alebo radikálna, neposlušnosť znamená, že človek, ktorý k takémuto konaniu pristupuje pre závažnosť pravidla či zákona, ktorý považuje za nespravodlivý, sa nechce uspokojiť s tým, že boli vyčerpané všetky možnosti inštitucionálnej revízie, prípadne argumentuje, že tieto kanály sú nedostačujúce. Najväčšou radikalitou tohto činu je fakt, že pre daného aktéra alebo aktérku ide o bytostne závažnú vec, pre akú sú schopní strpieť represiu, diskomfort či výslovné obmedzenie slobody. Pretože spomenuté následky sú vždy reálnou možnosťou. A za takýchto okolností je úplne legitímne použiť všetky dostupné prostriedky na to, aby ste sa im v prípadoch občianskej neposlušnosti vyhli. Ak vás má štát potrestať za protest požadujúci klimatickú spravodlivosť, je legitímne nevpochodovať do pristavených policajných autobusov, ale pokúsiť sa o útek. Otázkou totiž zostáva, prečo by sa mali aktérky a aktéri takéhoto konania zrazu podvoliť zákonu, s ktorým predtým nesúhlasili. Neznamená to, že sa v konečnom dôsledku podvoľujú moci trestajúceho štátu i zákona, ktorý predtým napadli ako nespravodlivý?
V tomto ohľade súhlasím s Howardom Zinnom, ktorý odmieta liberálnu myšlienku, že ten, kto sa dopustí občianskej neposlušnosti, by mal nevyhnutne a dobrovoľne prijať trest. Ľuďom, ktorí túto ideu zdôrazňujú v intenciách morálneho ospravedlnenia činu a iné názory obviňujú z pohŕdania organizovanou spoločnosťou, treba odpovedať podobne ako Zinn: že zrejme nevedia rozlišovať medzi represívnymi orgánmi a spoločenstvom ľudí. Nie je to totiž spoločenstvo, kto zatýka a trestá, sú to represívne orgány trestajúceho štátu. Samotnou príčinou prejavov pohŕdania takouto praxou a porušovania zákonov je práve to, že inštitúcie a zákony preukazujú pohŕdanie životmi a slobodami komunity.
Dávno pritom nejde o problém rozdielu medzi takzvanými demokratickými a nedemokratickými režimami. Niektorí ľudia počas protestov v Bielorusku pochopili, že ak na policajných staniciach znásilňujú a bijú ľudí do bezvedomia, princíp nenásilia je sám osebe prázdnym gestom. Aj preto sa postupne začali objavovať videá, na ktorých ľudia napádajú policajné komandá pri zatýkaní iných ľudí, s cieľom ich násilného vyslobodenia. Rátať totiž s takým závažným obmedzením ľudských práv a dôstojnosti, akým je uväznenie, a podvoliť sa mu z dôvodu politického zápasu, musí mať buď silný morálny, alebo strategický význam. Thoreau sa nechal uväzniť z dôvodu svedomia, no jeho čin vo vtedajšej spoločnosti nevyvolal žiadne zásadnejšie reakcie. Martin Luther King vedel, že by za istých okolností mohol väzeniu uniknúť, podobne ako Angela Davis, no uvedomil si, že pre hnutie bude strategickejšie, ak zostane v cele a vyvolá masové odozvy už tak silného hnutia. V kontexte problémov planetárneho rozsahu neexistuje žiadne centrum, na ktoré by sa dalo zaútočiť a zmeniť tak spoločenské či výrobné vzťahy. Neexistuje ani jeden konkrétny zákon, ktorý by stačilo napadnúť. Predstava, že ak drakovi odseknete jednu hlavu, vyrastú mu dve ďalšie, môže byť nesmierne frustrujúca. Ak sme sa však niečo mohli naučiť z dejín, je to práve to, že zakaždým ide o sériu pohybov a protipohybov. A čím viac aktivity na strane odporu, tým ťažšie je pre existujúci poriadok na ne reagovať – aj normalizáciou či väznením ľudí.
To, čo takéto konanie odlišuje od rozmarnej rebélie či fašistickej praxe, je reflexívna činnosť a neustála snaha o znovuzodpovedanie otázok – Čo je to spravodlivý zákon? Je to, čo robím, v súlade s ideou spravodlivosti pre čo najväčšiu možnú časť ľudstva?
Za čo to vlastne bojujeme?
Autor je doktorandom v odbore systematická filozofia
