Z Louisovho pera sa stáva kladivo, a všade samé klince

Zo siedmich kníh Édouarda Louisa, ktoré boli dosiaľ preložené do češtiny, respektíve slovenčiny, sa až päť z nich venuje jeho vlastnej rodine. Inak to nie je ani pri najnovšom titule Monique na útěku, v ktorom sa Louis vracia k príbehu svojej mamy. Jej život v nešťastnom, obmedzujúcom manželstve a vymanenie sa z neho sledoval už v Bojích a proměnách jedné ženy (2022). Jej boje a premeny však nedobrovoľne pokračujú… 

Únik zo severofrancúzskej periférie do hlavného mesta síce Moniqinu emancipáciu naznačil, no nezavŕšil. Najnovšia Louisova kniha sa začína jej telefonátom, v ktorom hovorí o starej zlej skúsenosti: násilnom partnerovi, ktorý je voči nej vulgárny a vyhráža sa násilím. A keďže Louis je práve na tvorivom pobyte v Grécku, s útekom jej môže pomôcť len na diaľku: próza tak má najmä v úvode aj trilerový rozmer, ktorý sme v autorovom písaní prvý raz spoznali už v Dějinách násilí (2019). 

Ostatný príspevok do Louisovej rodinnej ságy aktualizuje životy jej kľúčových postáv a do deja vťahuje aj dosiaľ epizódne a literárne nespracované osudy (v tomto prípade autorovu sestru, román o Louisovom bratovi vyšiel vlani v októbri a v češtine ho môžeme očakávať každú chvíľu). V spôsobe ich podania sa však nič nemení a ak, tak k horšiemu. Sociálny pátos sa tu už nebezpečne blíži gýču („Kolik obětovaných životů připadne na jeden zachráněný? / protože útěk je břímě / Protože útěk je břímě / A až s velkým zpožděním / možná / dá vzniknout Kráse.“), ale čo je vážnejšie: najsilnejší aspekt Louisovho písania, všímavosť voči detailom súvisiacim s triednou identitou či situáciou, sa tu začína stávať svojou vlastnou karikatúrou. 

Keď autor s uveličením zisťuje, že jeho mama nikdy nejedla hummus, falafel ani fazule v paradajkovej omáčke, prisudzuje to „kulinárskemu a chuťovému vyvlastneniu“; v tom, že s ňou prestal chodiť do obchodu, zas objavuje „třídní vzdálenost, třídní násilí“, keďže je to „ztráta možnosti zpívat ve dvou v autě, ztráta možnosti společně se smát v uličkách supermarketu“. To, čo Louisovi dosiaľ bezchybne fungovalo a opakovane dosvedčovalo vzácne spojenie detailného pozorovania a prenikavého úsudku, ak ide o triednu „kritiku každodenného života“ (H. Lefebvre), sa v Monique na útěku stáva kladivom, pod ktorým je všetko klincom. Ibaže výsledok nie je úderný, ale úsmevný – veď koľko triednej krivdy sa deje tým, ktorí nikdy v živote neboli na bejzbalovom zápase a nechodia už za ruku s otcom k holičovi na sídlisku, ale sami k barberovi v centre mesta? 

Louis sa touto knihou dostáva na hranicu nosnosti konceptu, na ktorom vybudoval svoju autorskú značku. Ešte stále dokáže nepriamo i priamo klásť podnetné otázky – „Kolik lidí, kolik žen by změnilo život, pokud by na to dostali šek?“ –, ešte stále ostáva ľavicovým kritikom – „násilí nikdy neplodí osoba, ale situace“ –, ale čoraz viac sa vnucuje pochybnosť, po ktoré rodinné pokolenie vo svojom ďalšom písaní zájde a či bude schopný podávať nielen príbehy na pokračovanie, ale aj úvahy na rozvíjanie. Originálneho nápadu spracovať oslobodzovanie sa svojej matky vo forme faktúry za jednotlivé kroky – presťahovania sa, vybavenia si nových dokladov, zariadenia si nového bývania atď. – sa tu z pochopiteľných dôvodov, hoci na škodu literatúry, vzdal, no nasledujúca kniha sa už bez akéhosi občerstvenia v tvarovaní svojho sociálneho námetu nezaobíde.

Námetovo, štylisticky i žánrovo vyhranené písanie, ako je to Louisovo, je dvojsečnou zbraňou: na jednej strane čitateľstvo presne vie, čo môže očakávať, a v rámci istej kvalitatívnej tolerancie to i zakaždým dostane; na druhej strane sa autor stáva rukojemníkom svojho úspechu. Pridávať ešte viac toho istého hrozí spätným znehodnotením už i skorších diel a experiment v autorskej dielni zas takmer zákonite vyústi do ponosov lojálnej čitateľskej základne, že to už nie je „ten“ Louis, ktorého sme si cenili na začiatku. Tejto dileme sa možno vyhnúť len akousi včasnou beletristickou bodkou, ale riešenie nemusí byť tak radikálne: ukazuje to aj príklad Karla Oveho Knausgårda, ktorý svoj autobiografický šesťdielny opus Môj boj (slovensky 2016 – 2020) dokázal po viac než tritisícpäťsto stranách uzavrieť a podľa ohlasov kritiky sa produktívne posunúť ďalej. Pri priemernom tempe jednej knihy za poldruha roka, ktorého sa Louis zatiaľ drží, na jeho rozhodnutie, čoho sa vzdať, nebudeme musieť čakať dlho. 

Édouard Louis: Monique na útěku. Preložila Sára Vybíralová. Praha: Paseka, 2025.