Mladá generácia amerických interpretov už dávno premenila rapový žáner na pozlátenú záhradu rozkoší. Drahé vily, luxusné autá, exotické lokácie a repetitívne „frázovačky“ sa vzďaľujú pôvodnému storytellingu raperov starej školy snažiacich sa o čo najviac realistickú výpoveď. Zároveň sú tu stále autori ako Vince Staples, ktorý dokáže súčasnú estetiku prepojiť s klasickými historkami z ghetta, alebo Earl Sweatshirt, mladý Kafka kalifornskej rapovej vetvy.
Najzaujímavejšou kapitolou súčasných rapových svetov je však švédska spojka s výrazným podielom na zvuku scény vyskladanej zo súčasných dvadsiatnikov. Yung Lean a jeho Sad Boys Crew sú popri svojich komerčných zásluhách špecifickým ostrovom virtuálnej (nad)reality. Drahé vily nahradili futuristickými gotickými sídlami s množstvom tajných miestností a kostlivcov v skriniach.
Leanove začiatky boli anticipáciou a zároveň paradoxom jeho súčasného statusu. Videá v tej dobe šestnásťročného Švéda rapujúceho do letargických trackov o hre Mario, Caravaggiových obrazoch, extáze, Pokémonoch a prostitútkach na antidepresívach sa začali na YouTube objavovať v roku 2013. Esenciálnym prvkom boli vaporwavové vizuály s rotujúcimi ľadovými čajmi, insitnými animáciami a Pokémon kartičkami. Mladý Lean sa uviedol ako virálna senzácia zo zapadnutého rohu internetového sveta, pripomínajúca Macka Pu v slávnom psychedelickom sne o zlodejoch medu. Anomálny, popkultúrne nabitý a nonsensový svet publikum prijíma(lo) komentármi typu: „2013 but this dude in 3102“. V rýchlom slede vyšli hity Kyoto, Yoshi City a debutový album Unknown Memory. Po ňom sa otvoril Leanov osobný front.
Vojna so sebou samým
Zlomom v koherentnosti a naliehavosti Leanovho sveta je album Warlord z februára 2016, ktorý vznikal v nahrávacom štúdiu v Miami počas jedného veľkého drogového tripu a vrcholil raperovou závislosťou a psychickým zrútením. Výsledkom boli chaotické torzá skladieb, ktoré Leanov hlavný producent Yung Gud prácne prerábal a dokončoval v rodnom Švédsku.
Monotónne hypnotický a úzkostný Warlord predstavil dovtedy embryonálny svet sonického outsidera, ako sa sám Lean rád označujev komplexnej podobe. Delirické textové zhluky ako: „Gonna lose my mind, running running through the night/Creeping up outside with my team you know I’m high/What’s your blood type, what does it taste like?“ Alebo úsmevné veršovačky: „Chain like a seahorse, Is that really Leandoer?/Catch me on my Samsung,聽SBE anthem/I be in the night creeping round’ like the phantom“ – naplno odhaľujú temné, mysteriózne a zároveň náramne zábavné vízie. Šikovne využitá banalita a klišé sa striedajú s nečakane bystrými slovnými hrami. Postoj, ktorý interpret na druhom albume zaujal voči okolitej rapovej scéne, sa dá zhrnúť slovami skladby Highway Patrol: „Tryna tell me something I don´t listen. I don´t pay attention to these children…“
Neodmysliteľnou súčasťou piesní albumu Warlord sú videoklipy. Skladbu Afganistan sprevádza video, ktoré je (podobne ako komerčné míľniky Kyoto a Yoshi City z roku 2013) významovo umiernenou, psychotropnou štylistickou hrou korelujúcou so súčasnou produkciou. Naproti tomu videá k skladbám Miami Ultras a Hoover sú novou skúsenosťou s prienikom do vnútorných svetov mladého rapera a ich masovým sprístupnením. Slnečné Miami a „raplife“ sa transformujú do hororových introspekcií. Agonické frázovanie dopĺňa kamera, ktorá sleduje cez zahmlené okno chaty Leana v ženských šatách pri kopaní hrobu. Sychravé lesy, močariská, všadeprítomné blato, motorky vznášajúce sa uprostred cintorína a deštruktívne naliehavé bíty sú zhmotnením osobných démonov, voľne sprístupnených širokému internetovému publiku. Warlord je Pandorina skrinka plná fantázií a obrazov osobného záhrobia v prostredí digitálnej hyperreality.
Weirdsperado
Po vyše roku hľadania sa na demonahrávkach a v bočnom punkovom projekte prišiel Lean na jeseň 2017 s tretím štúdiovým albumom Stranger. Skladby so snovou a vábivo chladnou atmosférou prenikajú ešte hlbšie do duševného zákulisia prostredníctvom netradičných zvukových plôch, melancholického chuligánstva a výstižného glosovania. Halucinačné obrazy sa dopĺňajú s priliehavými frázami. V skladbách sa zjednodušene objavujú vplyvy Leanovej fascinácie magickorealistickou literatúrou a povahu diela najlepšie vystihuje konštatovanie autora: „Neviem, či to, čo robím, je ešte rap.“
Vydanie albumu doplnil imaginatívne promo video Stranger: Short Film. Zo zahmlených močarísk a lesných chát sa presúvame do neowesternového prostredia. Žánrovou hrou sa opäť prepletajú enigmatické a kryptické prvky, nachádzame sa v bezčasom, tajomne subjektívnom svete-predstave. Prázdnota, mesačný spln a motívy pohrebiska robia zo slnečnej púšte rovnako bezútešnú, nepriaznivú mesačnú krajinu, akou boli húštiny albumu Warlord. Vyvrcholením je zatiaľ blúznivá obrazová montáž videoklipu Metallic Intuition.
Súčasný Lean už zďaleka nie je avatarom v bezstarostných, trojminútových mikrosvetoch. Z pôvodne úsmevnej, trochu bizarnej internetovej senzácie sa stal masový prízrak (nielen) digitálnej reality. Klasické atribúty trapu, chytľavé heslá, perfekcionistická produkcia a excentrická estetika sú nesené mámivou temnotou a vytvárajú alegórie problémov mladého, dospievajúceho človeka v etape hľadania seba samého – v profesijnom, aj osobnom živote. Miesta, na ktoré nás 21-ročný Švéd a jeho partia vedú, sú priestorom konfrontácie. Môžeme na nich prežiť priame stretnutia s vnútornými démonmi a participovať na ich bližšom odhaľovaní.
Počúvanie a sledovanie sveta Yunga Leana je veľmi podobné čítaniu sveta starých komiksov Peanuts s Charliem Brownom – témy riešené populárnymi postavami komiksových stripov a mainstreamových skladieb nie sú ani trochu prostriedkami eskapizmu, ako by sa mohlo na základe ich domovských platforiem predpokladať.
Ostáva nám iba dúfať, že jedného dňa sa dostaneme aj k Leanovej rozpísanej knihe Heaven o ľuďoch meniacich sa na potkany, ktorú jeho manažér odsudzuje ako „príliš temnú na to, aby raper pokračoval v jej písaní“.
Autor je študentom FTF VŠMU v Bratislave
