We Roma/My, Rómovia. Poznámky a glosár z konverzácie

Mária Hlavajová7. decembra 20171018

V roku 2013 vyšla v rámci takzvanej BAK Critical Reader Series pozoruhodná zbierka textov. Tie sa zaoberajú možnosťami, ktoré by sa otvorili plnohodnotným začlenením Rómov, ich kultúry a životného štýlu do súčasnej spoločnosti.[1] Umelci, odborníci a aktivisti, medzi ktorými sa nachádzajú aj dobre známe mená ako Zygmunt Bauman, Salman Rushdie či Tony Gatlif, sa pohybujú v širokom spektre diskurzov a upozorňujú na symptomatickosť vnímania rómskej komunity majoritnou spoločnosťou, na ich pretrvávajúcu marginalizáciu a útlak, a zároveň načrtávajú tvorivé koncepty integrácie a invenčného prístupu, ktoré by znamenali nové príležitosti pre svet momentálne podliehajúci znepokojivým tendenciám zintenzívňovať prostredníctvom politík bezpečnosti sociálnu exklúziu, diskrimináciu a xenofóbne nálady.

Z predslovu kurátorky Márie Hlavajovej a konceptuálneho umelca Daniela Bakera vyberáme preklad niekoľkých poznámok v podobe improvizovaného konceptuálneho glosáru kľúčových pojmov a diskusie. Originálny predslov má formu rozhovoru o jednotlivých príspevkoch v publikácii, ktoré načrtávajú súčasné postoje spoločnosti voči Rómom, ich histórii, pamäti a kultúre. Zároveň sa v náznakoch dotýkajú širšieho okruhu problémov, ktorých kritické zhodnotenie je v časoch krízy nevyhnutné. Rozhovor tiež načrtáva, aká by mohla byť úloha umenia v tomto kontexte a ako by umelecká reflexia mohla napomôcť nielen rozprave o prínose etnických menšín pre celú spoločnosť, ale aj položeniu humánnejších základov zrevidovaného či celkom nového uvažovania o svete.

My, Rómovia: „za umenie a s Rómami“

V texte Avantgarda a Rómovia: Kritické dejiny bohémy and kultúrnej politiky literárny vedec a divadelný teoretik Mike Sell navrhuje podvojnú deklaráciu „za umenie a s Rómami“ ako výzvu na odhaľovanie rezervoáru kritického myslenia a konania, ktorého nositeľmi sú práve Rómovia. Väčšinová spoločnosť tento rezervoár „rómskeho poznania“ odmieta vidieť, a tak zostáva zabarikádovaný hlboko v tele kontinentu Európy pod toxickou vrstvou systematickej xenofóbie, rasovej diskriminácie, stigmatizácie, šikany, sekuritizácie, exklúzie, nedôvery, a často až zneužívania rómskych komunít. Takéto chápanie nám však môže napomôcť k novým spôsobom uvažovania o právoplatnom mieste Rómov a iných menšinových komunít v dejinách aj v súčasnosti.

Vyhlásenie „my, Rómovia“ je rovnako umelecké, ako aj politické gesto, ktoré nás nabáda k odhaľovaniu zabudnutých dejín a k hľadaniu spôsobov ako obnoviť vymazané naratívy. Tak ako aj v kritických textoch, ktoré s odstupom polstoročia publikovali Hannah Arendtová a Giorgio Agamben pod rovnakým názvom My, utečenci (We Refugees, 1943 a 1996), aj tu chceme uvažovať nad možnosťami rovnosti a solidarity, ktoré ešte doposiaľ neboli realizované. My, Rómovia tak performatívne zahŕňa rovnako Rómov aj Nerómov. Je to intuitívna, spontánna verzia kolektívneho „my“; úmyselné gesto motivované predstavou radikálnej spoluexistencie. A hoci to mnohým bude pripadať ako naivná utópia, rozhodli sme sa pre takéto gesto, lebo máme pocit, že sme sa ocitli na konci éry definovanej ilúziou modernity aj na prahu novej epochy, ktorej parametre ešte ani nie sme schopní začať chápať. Môžeme sa však aspoň pokúsiť si ju predstaviť – a predstaviť si ju odlišne. Priestor umenia je ten, kde sa takáto imaginatívna a intelektuálna práca môže a musí uskutočniť, a kde sa musíme zbaviť predsudkov a stereotypov romantizujúcich či odsudzujúcich rómsky životný štýl. Aj keď možno za cenu rizík a kontradikcií, v priestore umenia si môžeme predstaviť iný svet, vyskladaný z demokratických intuícií zaisťujúcich každému a všetkým právo hovoriť a byť vypočutý, a predstaviť si tak potenciálne inú realitu, jej možnosti a nevyhnutnosť. (MH)

Nomádi?

Zmeňme prístup: nehovorme o „rómskom probléme“, ale o „rómskom poznaní“. Je to archív vedomostí o tom, ako prežiť storočia diskriminácie na okraji spoločnosti, a zároveň pod sústavným tlakom a nenávisťou. Rómske poznanie je sústava vlastných symbolov rómskeho spôsobu života (ako napríklad „nomádska citlivosť“) namiesto spoločnosťou pridelených stereotypov (ktoré označujú Rómov ako hrozbu, nečestnosť atď.). Ako príklad si zoberme pojem nomádstva. Nomádizmus asociovaný so životom Rómov je obyčajným mýtom, projekciou odmietania spoločenských noriem bez toho, aby sme si priznali, že nie všetci Rómovia sú nomádi; v skutočnosti väčšina nie je. Daniel Baker preto uprednostňuje termín „dedičstvo nomádskej citlivosti“. Je to pohľad na svet ako dôsledok inherentnej citlivosti na rozmary a nepredvídateľné súvislosti života v sústavnom pohybe, zdedený z generácie na generáciu Rómov. Je to pohľad na svet, ktorý „oddelil“ Rómov od spoločnosti a od národného štátu, a ktorý historicky znamenal sústavné prehodnocovanie politickej organizácie života.

Podľa filozofa Alberta Atkina, tak ako o tom píše vo svojom texte Rekonštrukcia, uznanie a Rómovia, sú to práve sami Rómovia, ktorí „musia prevziať definičnú kontrolu“ nad pojmom nomádizmus, keďže „je hlbší a omnoho komplexnejší“, než by sa zdalo majoritnej spoločnosti. Píše, že „rómske nomádstvo nie je iba činom vo svete, je to spôsob videnia sveta“, a pokračuje, že nomádstvo je svojho druhu „optika“, čo vlastne „znamená, že nič nie je nikdy úplné alebo vyriešené – nie sú žiadne vavríny, na ktorých by sa dalo zaspať. To, že nikdy nič nie je vyriešené, znamená, že problémy sú problémami iba na konkrétnom mieste, a riešenia sú to, čo nám umožňuje pohnúť sa vpred na ďalšie miesto, niekde inde“. Atkin zdôrazňuje ústrednú tézu publikácie My, Rómovia: obrátiť naratív, zmeniť uhol pohľadu s ohľadom na miesto a úlohu Rómov pri vytváraní našich súčasných spoločností tým, že preformulujeme rómsky spôsob chápania sveta ako „potenciálne riešenia pri budovaní spoločností budúcnosti“ a zároveň uznáme, že „náš svet je v stave neustáleho pohybu a staré kapitalistické pojmy ‚národa‘ a ‚národnej identity‘ znamenajú menej a menej. (MH)

Nútená nemobilita

A predsa, ako nám príspevky sociológa Zygmunta Baumana (Nejednoduchá kohabitácia zavedených a outsiderov) a výskumníka a spisovateľa Huuba van Baara (Návrat domov v hodine duchov: Sekuritizácia európskych Rómov a nárokovanie si ich vlastného občianstva) neodbytne pripomínajú, súčasné tendencie nás ťahajú presne opačným smerom: namiesto uvažovania o tom, čo nás v súčasnom konflikte spája, prísľuby slobody a rovnosti sa prostredníctvom sekuritizácie a domopolitiky[2] čoraz viac stenčujú, zatiaľ čo Rómovia sú aj naďalej vehementne obviňovaní zo zastávania roly obetných baránkov v súčasnom divadle hegemonických zápasov. (MH)

Van Baar rozoberá práve tento vzťah medzi slobodou a bezpečnosťou. Oba pojmy sa v súčasnej Európe ocitli v tesnej aliancii, čím udržiavajú patovú situáciu, ktorá je živnou pôdou pre rasizmus a násilie voči Rómom. Napriek tomu, že právo slobodného pohybu osôb (popri pohybe kapitálu, tovarov a služieb) je považované za jednu zo základných princípov Európskej únie, Rómovia v skutočnosti podliehajú „nútenej nemobilite“. Keď k tomu pridáme ešte stále aktívne zastávaný názor, že si za svoju chudobu môžu sami, dostaneme sa k rámcovaniu ich prípadu „ako problému verejného poriadku, na základe ktorého sa legitimizujú výnimočné opatrenia“. Stačí si spomenúť na politické udalosti vo Francúzsku a Taliansku v roku 2010, ktoré sa na Rómov otvorene zamerali prostredníctvom deportácií, nútenej repatriácie a etnickej registrácie – udalosti nie nepodobné tomu, čo sa dialo v 30. rokoch 20. storočia v Nemecku a v 90. rokoch v bývalej Juhoslávii a v strednej a východnej Európe. Tieto silné politické gestá namierené proti Rómom sa podľa Van Baara v podstate rovnajú „aktívnej produkcii nelegálnosti a zámernému podrývaniu humanitárnej a právnej ochrany rómskych občanov“. Nesmieme pritom zabúdať, že toto všetko sa deje pod dohľadom Európskej únie.

Tábor ako avantgarda

Výskumníčka a spisovateľka Ethel Brooksová v svojráznom manifeste Dovolávanie sa: Tábor a avantgarda artikuluje voči Rómom programovú výzvu dovolať sa rovnako „práva“ na tábor, ako aj na avantgardu. Brooksová sa tu zaoberá dichotómiou súbežnej viditeľnosti a neviditeľnosti Rómov. Skôr než popierať tábor v mene sebaobrany – zneviditeľňovaním dejín a procesov, ktoré viedli k uzatváraniu Rómov do táborov – Brooksová navrhuje „vziať si“ tieto miesta späť „ako politické gesto“, „postaviť tábor doprostred našich dejín“ ako spôsob (vychádzajúci z predstáv teoretika architektúry Charlieho Haileyho) „vytvorenia si vlastného miesta v dejinách a v politickej budúcnosti“. „‚Cigánske‘ táborisko, otrocké štvrte, koncentračný tábor, utečenecký tábor“, rovnako ako campo nomadi, sú podľa nej archívom; podmieneným archívom, v rámci ktorého sú „[veci] neisté a zároveň aj potenciálne transformatívne“, je to aglomerát poznania, spojení, vlastností provizórneho, dočasnosti a podobne: toto všetko spolu napovedá, že „iný svet je možný – pre všetkých, nielen pre nás Rómov.“ […] Fenomény ako okupácia (ako v Occupy movement), vyhostenie či vysťahovanie – fenomény, ktoré Rómovia dôverne poznajú ako súčasť vlastných dejín – sú v skutočnosti performatívnymi dejinami kritiky „národa, kapitalizmu, obmedzenosti Európy“ a prostredníctvom Occupy movement (a mnohých následných okupácií) aj realitou súčasnosti. Brooksová tu vidí špecifické prepojenie: „… tábor je tiež modelom pre súčasnú anti-neoliberálnu politiku, pre iný model existencie“. V tomto zmysle sú Rómovia „praktici budúcnosti. My, Rómovia, okupujeme tábor; tak sa ho dovolajme v mene politiky, v mene rómskeho spôsobu života, v mene odlišnej politiky, v mene zmeny. Prostredníctvom tábora, prostredníctvom táboriska sme sa stali avantgardou našich ľudí, avantgardou Európy aj sveta.“ (DB)

Bohéma bez „cigánov“

Ak je pojem avantgardy založený na tvrdení Hannah Arendtovej, že „utečenci vykázaní z jednej krajiny do druhej sú avantgardou svojho vlastného ľudu“ a súčasne sa od neho vzďaľuje, potom je práve to dôvodom, prečo môžu Rómovia, neustále stavaní do pozície večných utečencov bez akéhokoľvek mýtu odchodu, tak presvedčivo vyjadrovať predvoj (vanguard).[3] Presne ako to o päťdesiat rokov neskôr rozviedol filozof Giorgio Agamben, „utečenec je možno jediná mysliteľná postava človeka v našich časoch“, a je to práve táto „jedinečná postava“, ak ju každý jeden z nás pripustí a uzná, prostredníctvom ktorej môžeme začať tvoriť iný svet.[4] Literárny vedec a divadelný teoretik Mike Sell nám však v texte Avantgarda a Rómovia: Kritické dejiny bohémy and kultúrnej politiky ponúka odlišnú interpretáciu vnútorného vzťahu Rómov a avantgardy. Vo svojej eseji obracia diskusiu k 20. rokom 19. storočia v Paríži a pripomína, že „to ikonické slovo pre kultúrne disidentstvo a multikultúrnu, transverzálnu afiliáciu – bohéma – je francúzskym hovorovým výrazom pre ‚cigána‘, urážlivého označenia Rómov“. Pri pohľade na trajektóriu, ktorú Sell načrtáva a po ktorej bohéma vstupuje do dejín avantgardy, začína byť zrejmé, že úloha Rómov v rámci týchto pojmov bola podrobená taktike aktívneho vymazávania nielen „z príbehov, ktoré zvyčajne rozprávame o avantgarde“, ale aj odstránením akéhokoľvek povedomia o „ich centrálnom význame pre ideológiu avantgardnosti a identitu tých, ktorí sa vyhlasujú za predvoj.“ Sell nás vedie od charakteristiky bohémy (teatralizovaná autentickosť a exotickosť) k otázke jej „čiernoty“ v diskusii „kultúrneho obratu“ avantgardy točiacej sa okolo Rómov, aby tak prehĺbil naše chápanie „rasy, moci a kultúry v ponímaní a praxi avantgardy. To je kľúčový krok k porozumeniu vzťahu umeleckého disentu k prebiehajúcemu vývoju Európy, globálnemu kapitalistickému systému a rasistickým a postrastistickým sociálnym a politickým štruktúram.“ (DB)

O estetickej diskriminácii

Rómska kurátorka Tímea Junghausová, vychádzajúc z historického svedectva kolonizácie, sa v príspevku Tvoj scenár je optimistický zapodieva fenoménom „rómskeho umenia“ v kontexte súčasného výtvarného umenia. Junghausová presvedčivo situuje súčasné rómske umenie do diskurzu postkolonializmu. Znovu a znovu opakuje, že v skutočnosti aj sám svet umenia je zdrojom a priestorom diskriminácie a útlaku. Prostredníctvom kritéria „umeleckej kvality“, ktoré je vlastne len nástrojom kapitalistickej a koloniálnej modernity, necháva svoje vlastné elitistické inklinácie vykonať špinavú prácu exklúzie a marginalizácie voči rómskym umelcom. Tvrdí, že „pod záštitou ‚excelentnosti‘ ovláda umeleckú scénu estetická diskriminácia. Svojimi motiváciami sa príliš nelíši od rasovej alebo rodovej diskriminácie. Odvážim sa vyjadriť svoje stanovisko k tejto téme a zdôrazniť“, pokračuje Junghausová, „že tento druh ‚elitizmu‘ v umení je znakom spoločenskej nespravodlivosti a neférovosti.“ (DB)

O umeleckej infraštruktúre a rómskom umení

Nachádzame sa na rozhraní postkomunistických a postkoloniálnych súčasností, a túto kritiku musíme vziať do úvahy s plnou vážnosťou, ako základ pre nové chápanie umenia v kontexte demokratických intuícií, na ktoré proklamácia „my, Rómovia“ poukazuje. Pojem „rómske umenie“ sa v skutočnosti objavil pomerne nedávno, a to v súvislosti s rómskym pavilónom na Benátskom Bienále (2007), ktorý Junghausová kurátorovala. Odvtedy si viac a viac umeleckých inštitúcií postupne začína uvedomovať, že niekde tam vonku existuje bohatstvo umeleckého vyjadrenia, ktorému ešte neboli otvorené dvere. To je vynikajúce. No tento vývoj – a toto sa mi zdá veľmi náročné vyjadriť – vnímam rozpoltene: s nadšením i s opatrnosťou. Na jednej strane sa zdá, že umenie môže ponúknuť potenciálnu cestu k emancipácii. No zároveň je toto obvyklá cesta ku kultúrnej komodifikácii, kooptácii infraštruktúrou súčasného umenia a systémom tých, čo zarábajú na trhoch s umením. Zaujíma ma, či je možná aj iná trajektória. Myslím tým, či sa na to môžeme pozrieť z opačnej strany a radšej než „veľkoryso kooptovat“ rómske umenie do existujúcich štruktúr, by sme nemali prizmou rómskeho poznania prehodnotiť tieto štruktúry. Pripomína mi to niečo, čo nedávno zdôraznila teoretička a kurátorka Irit Rogoffová: hovorí o preťažení (umeleckých a iných) infraštruktúr, ktoré sa dnes na takzvanom Západe nevedia adekvátne vysporiadať so súčasnou realitou. Je možné, že nám rómske umenie ponúka príležitosť konzultovať iný spôsob existovania vo svete a s umením, a naučiť sa niečo nové a výnimočné? (MH)

O „rómskom modeli“

Verím, že túto situáciu môžeme premyslieť prostredníctvom tzv. „rómskeho modelu“. Ide o súbor hodnôt a kvalít s potenciálom vzdorovať a zmeniť hranice konvencií a dominantného spoločenského konsenzu. Je to potenciál na reartikulovanie pozície Rómov v spoločnosti. Paradoxne vychádza presne z univerzálnej nedôvery a podozrievania Rómov z toho, že sú perpetuálni outsideri: „nezafixovaní“, „nezakorenení“ a preto aj nepochopiteľní a nezodpovední voči spoločnosti. V súčasnom momente krízy, v ktorom mnohí hľadáme iné spoločenské usporiadanie, je ale zároveň kreatívna možnosť uchopiť tie iste charakteristiky ako flexibilita a spontaneita, ktoré nás môžu doviesť k novému pochopeniu samých seba, rovnako Rómov ako Nerómov, a naučiť sa spolu žiť. Ide o kreatívny spôsob žitia vo svete, ktorého optikou môžu byť machinácie moci a autority zobrazené vo svojej nahote. Je to aj spôsob ako formulovať odpoveď na otázku, ktorú položil filozof Achille Mbembe: „Je kraj sveta miesto, z ktorého možno hovoriť k svetu?“ Ten kraj sveta, to je miesto obývané minoritami, a zároveň aj miesto, z ktorého je možné postaviť sa na odpor dominantným silám. A to nás privádza tam, kde sme začali: k ustanoveniu Rómov ako vplyvných členov súčasnej spoločnosti, a nie ako tých, ktorí sú jej vydaní napospas; je to konceptuálny posun, ktorý nám umožní spoločne vytvoriť nové naratívy a spôsoby, ako jeden druhému porozumieť. Môžu tak vzniknúť nové spojenectvá, ktoré súčasný status quo neupevňujú, ale menia. (DB)

O zmene

Podľa Tímey Junghausovej môže byť takýto optimistický postoj predčasný alebo neprimerane idealistický. Realita Rómov sa často v Európe, a obzvlášť v strednej Európe, nedá nazvať inak než tragická. Nemali by sme sa však napriek tomu naďalej snažiť? Viem, že neexistuje žiadna priama spojitosť medzi imaginatívnou či intelektuálnou prácou a sociálnou spravodlivosťou. Umenie samo osebe nemôže zmeniť svet, ale nemôže nás aspoň naučiť, že taká zmena je možná? (MH)

Rozhovor s britským umelcom Danielom Bakerom pripravila Mária Hlavajová, kurátorka

[1] We Roma: A Critical Reader in Contemporary Art (BAK Critical Reader Series), ed. Maria Hlavajová, Daniel Baker, Valiz, Amsterdam/BAK, Utrecht,2013. Publikácia je pokračovaním projektu Rómskeho pavilónu na Benátskom Bienále, ktoré v roku 2011 zorganizovala Mária Hlavajová pod názvom Call the Witness.

[2] Výraz domopolitika odkazuje na vládu štátu (ale aj na iné politické priestory) ako domov.

[3]    Hannah Arendtová citovaná v Agamben: We Refugees, p. 1

[4]    Ibid., p. 1

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: