V roku 2021 sa pozornosť médií na chvíľu upriamila na dramatickú situáciu na poľsko-bieloruských hraniciach, kde uviazli ľudia snažiaci sa dostať do Európskej únie. Po troch rokoch sa vraciam na hranicu, aby som zistila, ako humanitárna kríza zmenila región Podlasia. Ako sa žije tým, ktorým sa podarilo prekročiť hranicu a žijú v Poľsku? A čo na to poľská spoločnosť?
„Neprekážalo mi, že ma mohli zabiť, no ja som nechcel zabíjať ostatných,“ povie mi Nasser na obede. V jednej vete veľmi výstižne zhrnul to, prečo sa rozhodol odísť zo Sýrie zmietanou občianskou vojnou. Bál sa, že bude musieť narukovať do armády. Temná vyhliadka budúcnosti pre 23-ročného študenta arabskej literatúry z Alleppa ho prinútila vydať sa do Európy cez Rusko až na poľsko-bieloruskú hranicu, ktorá sa od roku 2021 stala novou migračnou trasou najmä pre ľudí z Blízkeho východu a afrických krajín.
Vtedajšia krajne pravicová vláda Právo a spravodlivosť zaviedla v pohraničí reštriktívne opatrenia, aby zabránila príchodu ľudí. Vznikla tam tzv. exclusion zone, kam nepúšťali novinárstvo, zdravotníctvo ani aktivistov a aktivistky. Poľsko-bieloruskú hranicu tvorí 400 kilometrov hustých lesov a močiarov, v ktorých blúdili príchodzí bez jedla a vody, častokrát mučení bieloruskou armádou, ale aj zbití poľskými ozbrojenými zložkami. V zóne však bývali domáci, ktorí čelili otázke, čo robiť, keď pred ich domami začali umierať ľudia.
A hoci bývalá vláda investovala 353 miliónov eur do päť a pol metrového plota, ľudí to od príchodu neodradilo. Z kedysi dovolenkového raja v pohraničí sa stalo vysoko militarizované územie, ktoré doteraz zasahuje do životov domácich.
Niektorí sa na trápenie ľudí v lesoch nemohli pozerať a začali spolu s neziskovými organizáciami pomáhať, iní zas v znamení populárneho sloganu o potrebe ochrany hraníc chodia do lesov a vyčerpaných ľudí zastrašujú a nahlasujú polícii.
Nasserova cesta
Nasser mi po obede ukazuje fotku kamaráta, ktorý v bojoch v Sýrii zomrel. Povzdychne si a pokrúti hlavou. Navzdory všetkému je veselej povahy. Od nášho prvého stretnutia v Bielostoku žartuje, až by človek nepovedal, akú dramatickú cestu má za sebou.
S tou sa mi zdôverí doma, lepšie povedané v dome štvorčlennej poľskej rodiny, ktorá ho u seba prijala. Nasser nie je prvým zahraničným hosťom, u Anny a Pavla už bývali aj ďalší ľudia, ktorým sa podarilo, v niektorých prípadoch až na niekoľkýkrát, prekročiť hranicu do Poľska. Tisícky ľudí totiž poľské ozbrojené zložky násilne vytlačia späť za hranicu, bieloruská armáda ich zas brutálne núti pokračovať do Európskej únie. Podľa medzinárodného práva sú pushbacky nelegálne, pretože človek, ktorý prekročí hranicu bez povolenia, má mať právo na férové posúdenie žiadosti o azyl.
Do tejto zložitej situácie vkročil aj Nasser v novembri minulého roka. V skupine šiestich ľudí bol v lese medzi Poľskom a Bieloruskom sedem dní. Na poľskej strane asi šesť kilometrov od hranice začuli výkrik poľského vojaka. „Vzápätí sa ozval výstrel a spadol som. Chytil som si rukou kríže, krvácal som. Až vtedy som si uvedomil, že ma guľka trafila.“ Dobehol k nemu vystrašený muž v uniforme, ktorý ho postrelil a spýtal sa, či je v poriadku. Po dvadsiatich minútach po Nassera prišla sanitka a odviezli ho do nemocnice v meste Hajnówka, neskôr ho previezli do väčšieho Bielostoku, kde ho operovali.
„Lekár mi povedal, že som mal veľké šťastie. Hrozilo, že nebudem môcť chodiť. Operácia sa našťastie podarila.“ Nasledovalo niekoľko mesiacov rehabilitácií a ďalšia operácia. Zdravotne je na tom už v poriadku, ale aj po deviatich mesiacoch od útoku sa pri dlhšom sedení ozýva v krížoch bodavá bolesť.
„Dvanásť rokov som žil vo vojne, kde ma guľka mohla hocikedy zasiahnuť. Nečakal som, že keď prídem do Európy, prvá vec, čo sa mi stane, bude, že ma postrelia. Rátal som s tým, že ma tu možno zbijú, zlomia mi kosti, ale rovno strieľať do ľudí?“ pýta Nasser. Neviem, čo mám odpovedať, a tak teraz krútim hlavou ja.
Čo je horšie? To, že migrujúci ľudia už v predstihu rátajú s tým, že ich telá si odnesú násilnú daň za túžbu mať lepší život alebo to, že štátna brutalita je zaužívanou normou?
Učiť sa novému životu
Po dvoch mesiacoch prídem Nassera do poľskej rodiny v Bielostoku navštíviť druhýkrát. Privíta ma slovami: „Už lepšie rozprávam anglicky, však?“ Prikyvujem. Učí sa aj poľštinu, a tak počas spoločnej sýrskej večere, ktorú pre nás s Annou navarili, komolíme angličtinu, poľštinu, slovenčinu aj arabčinu.
Po traumatickej ceste, aj keď v bezpečí, Nasser začína od nuly, pretože bez znalosti jazyka do spoločnosti nezapadne. Nehovoriac o tom, že za sebou zanechal celý život, rodinu a priateľov v Sýrii. Utečenci ako on si musia nanovo vybudovať vzťahy s okolím a rozhodnúť sa, čo ďalej so životom, lebo nik z nich to nebude mať ľahké. Integrácia trvá roky a nikdy sa nedá povedať, kedy a či vôbec sa proces začleňovania do spoločnosti zavŕši.
Hoci s Nasserom väčšinou žartujeme, zdôverí sa, že občas uvažuje, či by nebolo lepšie, keby sa vrátil do Sýrie. „Teraz to nejde, ale dúfam, že raz sa to podarí. Ale potom by som prišiel o toto,“ povie a vytiahne z tašky modrý pas. „Ty si dostal azyl?“ neveriacky naňho pozerám, pretože azylové konanie sa vie ťahať aj roky bez garancie pozitívneho rozhodnutia na najvyšší stupeň ochrany.
Azyl okrem cestovného dokumentu znamená aj to, že v Poľsku mu udelili pobyt a aj povolenie pracovať. Presne za týmto sa vydávajú tisíce ľudí na životu nebezpečné cesty do Európy. Nasser okrem toho nastupuje do práce v sýrskej reštaurácii v Bielostoku. Po večeri všetci spolu opäť vtipkujeme, pletieme jazyky, ale aj tak si rozumieme. Anna hovorí: „Rozprávala som sa so svojou 11-ročnou dcérou o tom, že polovica Nasserovho života bola vojna. ,Naozaj?ʻ pýtala sa ma. ,Prečo sa potom stále smeje?ʻ ,Možno je to spôsob, ako sa s tým celým vyrovnáva,ʻ odpovedala som jej.“
V kolotoči pushbackov
Po zmene vlády v zime 2023 na čele s Donaldom Tuskom z Občianskej koalície viaceré humanitárne organizácie dúfali, že politika násilia a pushbackov na hraniciach skončí. Podľa viacerých jednotlivcov je však situácia ešte horšia. Premiéra obviňujú, že jeho vláda nastúpila na rétoriku krajnej pravice, lebo to získava politické body.
Od začiatku krízy v auguste 2021 pohraničná stráž zaznamenala okolo 102-tisíc pokusov o prekročenie hranice. Nedá sa však presne určiť, koľko ľudí sa snažilo hranicu prekročiť, pretože kvôli pushbackom to mnohí skúšajú opakovane. Vo februári tohto roka poľské ministerstvo vnútra zverejnilo vôbec prvé dáta o pushbackoch, no len za obdobie od júla 2023 do januára 2024. Za šesť mesiacov Poľsko vykonalo vyše šesťtisíc pushbackov. Hoci vláda tvrdila, že na poľskej hranici už nebudú umierať ľudia, násilie tam neskončilo. Podľa svedectiev ľudí, ktoré dokumentuje organizácia We Are Monitoring, stále dochádza k bitkám, zastrašovaniu, ponižovaniu, ničeniu telefónov a pushbackom.
Stovka neziskových organizácií a vyše 500 jednotlivcov a jednotlivkýň sa otvoreným listom obrátilo na premiéra Tuska, v ktorom ho vyzývajú, aby zastavil pushbacky. Upozorňujú, že ide často o násilný akt, ktorý nemá humanitárne, morálne ani legálne opodstatnenie a je hrubým porušovaním ľudských práv. „Na bieloruskej strane ich [ľudí] čaká mučenie, násilie, neľudské zaobchádzanie a nezákonné väznenie a niet pre nich úniku. Akékoľvek pokusy o ústup do Minska sú potrestané – zvyčajne brutálnou silou. Takto si nepredstavujeme právny štát, ktorý nám bol sľúbený,“ píšu.
Organizácia Grupa granica upozorňuje, že od nástupu Tuska do funkcie bolo podľa dostupných dát hraničnej stráže od polovice decembra do začiatku augusta tohto roka vykonaných najmenej desaťtisíc puschbackov. Keď sa opýtam pohraničnej stráže, či ich príslušníci stále vykonávajú pushbacky, príde mi vyhýbavá odpoveď hovorcu Andrzeja Juźwiaka: „Pohraničná stráž vykonáva svoju činnosť v súlade s platnými právnymi predpismi.“
V kolotoči pushbackov sa pohraničný región Podlasie točí už tri roky. O jednom z nich mi porozprával Sharaf z Jemenu.
Sharafova cesta
So Sharafom sa zvítame na okraji Varšavy, kde spolu s ďalšími cudzincami žije v utečeneckom dome. Predtým bol útočiskom pre ľudí zo susedného Bieloruska, odkiaľ v roku 2020 utiekli pred autoritárskym režimom Alexandra Lukašenka. Vláda vtedy brutálne potlačila masové protesty, ktoré vypukli v reakcii na podozrenie zo zmanipulovania volieb.
„Už počas štúdia chemického inžinierstva na vysokej škole to bolo náročné, lebo v meste stále prebiehali boje. Prišiel som o kamarátov aj susedov,“ hovorí 31-ročný Jemenčan. Rozhodol sa vrátiť späť k rodičom, ale nebezpečenstvo vojny číhalo aj tam. Firmy odtiaľ odišli a s nimi aj pracovné ponuky.
„Na ulici ťa tam môže ktokoľvek zabiť len tak a vláda negarantuje žiadnu bezpečnosť,“ hovorí. V roku 2011 sa zapájal do protivládnych demonštrácií, ktoré viedli k odstúpeniu dlhoročného prezidenta Alího Abdulláha Sáliho. Spory o moc medzi rebelmi a vládou prerástli v roku 2014 do občianskej vojny, odvtedy v Jemene prebiehajú boje.
„Sľubovali nám, že revolúcia nám prinesie stabilitu a pracovné príležitosti. Nič z toho sa nestalo. Žili sme neustále v strese, že toto môže byť náš posledný deň. Rozhodol som sa, že musím z Jemenu odísť,“ povedal Sharaf. Zvolil si trasu cez Egypt do Ruska, smerom na poľsko-bieloruskú hranicu. „Prekročiť hranicu sa mi podarilo na druhýkrát, ale mám veľa priateľov, ktorí uviazli v lesoch aj na štyri mesiace, lebo ich pohraničná stráž opakovane zatlačila späť.“
Prvý pokus absolvoval so skupinou známych vo februári minulého roka. Prebrodili sa riekou, no vzápätí ich chytila pohraničná stráž a násilím ich vytlačila na bieloruskú stranu lesa. Premočení, uzimení, bez jedla a vody sa rozhodli vrátiť späť do Minska, aby načerpali silu. „Ak ťa chytí bieloruská armáda, ostaneš zaseknutý v pohraničí medzi Poľskom a Bieloruskom. Nedovolia ti odtiaľ odísť a násilím a vyhrážkami ťa nútia prekročiť hranicu,“ hovorí Sharaf.
Druhý pokus bol viac-menej úspešný. Po štyroch dňoch v lese vyliezol na vysoký múr s ostnatým drôtom navrchu, kde sa mu zasekla noha. Sharaf spadol z vyše päťmetrovej výšky, poranil si chrbát, koleno a vyrazilo mu dych. Odvtedy má problémy so zdravím. Z policajnej stanice ho zraneného previezli do nemocnice. Dostať sa k základnej zdravotnej starostlivosti, bolo veľmi ťažké. „Celý čas som sa bál, čo so mnou bude, lebo som mal veľké bolesti a cítil som, že sa o moju situáciu vôbec nezaujímajú,“ povie mi ustarostený Sharaf a opisuje mi aj traumatické zážitky s pohraničníkmi, ktorí mu nadávali a ponižovali ho.
Toto je Európa
Sharaf pochopil, že v Poľsku nie je vítaný a v otvorenom pobytovom tábore, kam ho presunuli, sa spolu s ďalším známym rozhodol, že radšej odcestuje do Nemecka. Ani tam ho zdravotné problémy s chrbtom neopustili. Po viacerých vyšetreniach prišli na to, že má nalomený chrbát. Pokiaľ sa to nezlepší, bude potrebovať operáciu.
Po desiatich mesiacoch v nemeckom pobytovom tábore však prišiel nečakaný budíček. O piatej ráno poňho prišla polícia s rozhodnutím o deportácii späť do Poľska, keďže mu tam predtým zobrali odtlačky prstov. „Veci mi nahádzali do odpadkového vreca a nestihol som si ani zo skrinky zobrať svoj diplom zo školy.“
Sharafovi pomohla organizácia pracujúca na hraniciach a odvtedy býva v utečeneckom dome vo Varšave. V čase nášho rozhovoru sa nachádza v legislatívnom vzduchoprázdne, lebo zatiaľ nemá povolenie pracovať a neistá budúcnosť, či azyl dostane, mu spôsobuje veľký stres a pocit zúfalstva. „Po všetkom tom utrpení, ktoré som zažil v Jemene, som dúfal, že v Európe budem mať lepší život. Že budem môcť pracovať a rozvíjať sa a že si tu splním sny. Myslel som, že tu vám záleží na ľudských právach a budete sa správať humánne,“ hovorí sklamane Sharaf. Namiesto toho ukáže na nalomený chrbát a povie: „Toto je Európa.“
Napokon ale rozprávanie zakončí želaním, aby jeho zážitky boli príbehom nádeje. „Utečenci môžu byť veľkým prínosom pre spoločnosť. Sme motivovaní pracovať, budeme tu platiť dane a rozvíjať vašu krajinu. Len nám treba dať šancu.“
Od začiatku humanitárnej krízy na poľsko-bieloruských hraniciach zahynulo v Poľsku najmenej 40 ľudí a v Bielorusku 45. Celkovo od leta 2021 zomrelo na hraniciach medzi Európskou úniou (Poľsko, Litva, Lotyšsko) a Bieloruskom najmenej 130 ľudí.
Autorka je novinárka
Foto: Michaela Nagyidaiová
The publication of this article is part of PERSPECTIVES – the new label for independent, constructive, multiperspective journalism. The project PERSPECTIVES is being implemented by seven editorial teams from Central Eastern Europe under the leadership of the Goethe-Institut. The author of this article participated in the PERSPECTIVES Journalists-in-Residence Programme at the Goethe-Institut Bratislava.
To find out more about PERSPECTIVES visit: www.perspectives-media.eu.
V rámci projektu Perspectives si k téme identity či migrácie môžete prečítať aj tieto texty či vypočuť podcasty z partnerských médií:
Síta Hrňová: Dvakrát sen o Evropě a jednou mango lassí (JÁDU)
Yulia Surkova: Za volantem sedmitunového kamionu (JÁDU) – aj Ukrajina
Jonas Baltakis: Der Duft von Wiesenluft lässt mich zurückkehren (JÁDU/NARA)
Jonas Baltakis: Breathing in the meadow air, I return to Onuškis from Montreal (NARA)
Martyna Ratnik: Freeing suppressed minds (NARA)
Karolis Vyšniauskas: „I felt like I was lying.“ Lithuanian pop star Monique finds her true self (NARA)
Rasa Milerytė: Love Has No Gender, But Men in Love Fear Holding Hands in Public (Bendra.lt)
Aurelija Babinskienė: Muslim woman Alaa: it hurts when people are sorted by nationality or religion (Bendra.lt)
Karolis Vyšniauskas: „I feel like a brother to the people who died.“ Rafael Gimlestein on the war in Israel and Gaza (NARA)
