Kým pravicový ekonóm si dnes nevie predstaviť plošné skrátenie pracovného týždňa, a už vôbec nie bez sekania platov, ľavicový ekonóm to považuje za historickú nevyhnutnosť. Okolnosti naznačujú, že svet speje nielen do slepej uličky, ale aj k radikálnemu zlomu.
Na jeseň roku 1967 začalo približne 140 podnikov v socialistickom Československu experimentovať s päťdňovým pracovným týždňom. Súdruhovia chceli otestovať, či je možné zvýšiť efektivitu práce, a zároveň skrátením pracovného času nesiahnuť na plat zamestnanectva. Experiment uspokojil vedenie štátu. A zhodou okolností krátko po obsadení Československa vojskami „spriatelených“ krajín – od jesene 1968 začal v celom štáte platiť päťdňový pracovný týždeň s občasnými pracovnými sobotami. Muselo ubehnúť takmer polstoročie, kým sa začalo vážne diskutovať o skrátení pracovného týždňa na štyri dni. Niektoré firmy či samosprávy to už stihli otestovať, ďalšie štvordňový model skúšajú a vyhodnocujú. Najnovšie experimenty prichádzajú v čase, keď proti sebe stoja dve zásadné okolnosti.
Priveľa aj primálo pracujúcich
Na jednej strane je vysoká nezamestnanosť: v Európskej únii dlhodobo na juhu, no v posledných rokoch napríklad aj vo Švédsku či vo Fínsku. Skrátením pracovného týždňa by sa teoreticky mohli vytvoriť pracovné miesta, ktoré by obsadila časť nezamestnaných.
Na druhej strane stojí neudržateľný konzum a demografická kríza v bohatšej časti sveta. Ak pod tlakom [Read More]
Pre pokračovanie článku, si prosím zakúpte predplatné.
Ak už naše predplatné máte, prihláste sa.
