Rozhovor so zástupcom vietnamskej komunity na Slovensku Vietom Nguyenom
Aký je rozdiel v tom, keď ste neoficiálnou menšinou a štátom uznanou menšinou? Ako to vašej komunite pomôže?
Určite je v tom významný rozdiel, keď má národnostná menšina priznané isté ústavné práva ako ostatné národnostné menšiny. Ide napríklad o podporu tradičnej kultúry našej menšiny na Slovensku z príslušného finančného fondu. Tiež budeme mať člena vo Výbore pre národnostné menšiny, čím sa tento formálny proces uznania ukončí.
Ako každá iná národnostná menšina na Slovensku, aj my by sme chceli svojou kultúrou a svojou tradíciou obohatiť majoritnú spoločnosť. Zachovať si svoj jazyk a odovzdať ho ďalším generáciám. Teraz sú to vlastne už tretie a štvrté generácie, ktoré sú plne integrované do slovenskej spoločnosti. Pre nás je toto uznanie naozaj významným míľnikom. Doteraz sme fungovali len vďaka peniazom, ktoré sme si v rámci komunity sami vyzbierali. Ide napríklad o kultúrne alebo športové podujatia. Na jednej základnej škole v Bratislave sa vďaka takejto svojpomoci dokonca vyučuje vietnamský jazyk.
Vietnamská komunita v Česku bola uznaná už pred desiatimi rokmi, vy až teraz. Ako tento proces prebiehal na Slovensku?
U nás to bolo podobné ako v Českej republike. S predstaviteľmi*kami tamojšej vietnamskej komunity veľmi úzko spolupracujeme, rovnako ako s komunitami v susedných krajinách, vlastne v rámci celej Európy. Podobne ako oni sme museli chodiť na zasadnutia príslušných inštitúcií, do výborov, ktoré sú v tomto procese rozhodujúce.
Celé sa to začalo, dalo by sa povedať, náhodou. Keď som asi pred dvoma rokmi stretol na festivale Fjúžn, organizovanom Nadáciou Milana Šimečku, splnomocnenca vlády SR pre národnostné menšiny, a zároveň aj predsedu tohto výboru. Vtedy som sa dozvedel, že existuje možnosť stať sa uznanou menšinou a pripojiť sa k trinástim existujúcim. V tom čase však takáto možnosť bola zatiaľ iba v teoretickej rovine.
Poslednou uznanou menšinou sa na Slovensku stala v roku 2011 srbská, vďaka odbornému posudku akadémie vied, ktorý potvrdil, že tu kedysi dávno žili a rybárčili na južnom Slovensku. No a naša komunita tu existuje už takmer 70 rokov. Pri tejto príležitosti sme však zistili, že na Slovensku neexistuje formálny postup alebo ustanovenia v zákonoch či vyhláškach, tobôž nie nejaká rámcová metodológia, ako sa stať oficiálne uznanou menšinou.
Začali sme tým, že sme spísali žiadosť adresovanú Rade vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť pri Ministerstve spravodlivosti. Začali nás prizývať na zasadnutia Rady a Výboru pre národnostné menšiny a etnické skupiny. Stále sme nevedeli, ako to presne funguje. Oslovovali sme právnikov*čky a odborníkov*čky, každý nás odporučil na iné ministerstvo: od spravodlivosti, cez vnútro po zahraničné veci. Boli sme jednoducho všade, kde nás poslali. Nakoniec, niekedy na jar minulého roka, Rada vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť požiadala Ústav etnológie Slovenskej akadémie vied o vypracovanie odborného posudku o našej komunite. O dva, tri mesiace bol tento odporúčací posudok hotový. Toto bol určite jeden z dvoch rozhodujúcich faktorov. Následne sa nejaký čas nič nedialo, ale potom vzala veci do rúk ministerka spravodlivosti a zaslala uznesenie na rokovanie vlády Ľudovíta Ódora na formálne uznanie. Toto bol ten druhý rozhodujúci krok. Stalo sa to začiatkom júna a o niekoľko dní vládny kabinet uznesenie schválil.
Prebehol rovnaký proces aj pri posudzovaní ostatných menšín alebo sa použil iba pri vás?
Podľa toho, čo mi hovorili predstavitelia ostatných národnostných menšín, každá jedna komunita bola uznaná úplne inou metódou, resp. spôsobom.
Je celkom významné, že ste boli uznaní priamo uznesením vlády. Zdá sa, že hoci to bolo komplikované, štát vám nehádzal polená pod nohy.
Ako som spomínal, radili nám právnici*čky a odborníci*čky ako Zuzana Kumanová a Laco Oravec, snažili sme sa spoločne nájsť cestu. Na stretnutiach príslušných inštitúcií sme zároveň argumentovali, že sme prisťahovalci*kyne, ktorí majú skúsenosti s migráciou aj integráciou imigrantov*tiek. Navyše, veľká časť našej komunity bola vzdelaná v Československu, prípadne vyrástla priamo tu na Slovensku. Máme teda aj skúsenosti, aj odborné znalosti, ktorými môžeme pomôcť a veľmi nám na tom záleží.
Poskytujete toto vaše know-how v oblasti imigrácie a integrácie slovenským inštitúciám?
Inštitucionálne nie, ale individuálne áno. Sám som bol externým pracovníkom Medzinárodnej organizácie pre migráciu a aj tam som sa oboznámil s rôznymi kultúrami, migračnými problémami, ale aj integračnými problémami cudzincov*iek na Slovensku. V budúcnosti sme pripravení pomôcť aj viac inštitucionálne.
Ako by takáto pomoc slovenským úradom mala vyzerať?
Zatiaľ to funguje iba na individuálnej úrovni, ale keď dostaneme príležitosť pomôcť aj inštitúciám, napríklad navrhovaním doplnení a zmien príslušných zákonov týkajúcich sa integrácie, resp. všeobecne života imigrantov*tiek, sme určite pripravení.
Koľko Vietnamcov a Vietnamiek dnes na Slovensku žije?
Podľa posledného sčítania ľudí je to okolo 3400, neoficiálny odhad počtu Vietnamcov a Vietnamiek na Slovensku je okolo 12-tisíc. V Českej republike to je odhadom okolo 83-tisíc.
Hovoríte, že vaši prví predkovia ku nám prišli už pred sedemdesiatimi rokmi. Mohli by ste nám túto históriu priblížiť? Možno aj vašu osobnú.
Prvá migrácia z Vietnamu sa datuje ešte do začiatku 50. rokov minulého storočia na základe vtedajšej dohody medzi československou a vietnamskou vládou, neskôr v rámci československej internacionály. Najskôr prichádzali vysokoškolskí študenti*ky a doktorandi*ky, následne aj študenti*ky stredných škôl. Migrácia z Vietnamu bola do roku 1989 organizovaná štátom a po revolúcii sa stala individuálnou záležitosťou v rámci zlúčenia rodiny, ale aj kvôli nedostatku pracovnej sily na Slovensku, napríklad v automobilovom priemysle. Táto migrácia trvá prakticky dodnes. Slovensko je pre nás všetkých, členov*iek vietnamskej menšiny, druhým domovom. My sme vlastne prvá generácia, ktorá tu žije už 30, 40 rokov a táto krajina je naším domovom. Je to taký zvláštny pocit, keď pristaneme na letisku vo Viedni, Prahe či Budapešti. Vždy máme pocit, že sme sa vrátili domov.
Teraz tu žije už tretia a štvrtá generácia a všetky sú do slovenskej spoločnosti plne integrované. Naše deti nazývame „banánové deti“, zvonku žlté, ale vo vnútri biele, ako banány. Na Slovensku sa narodili, chodili tu do školy a sú plne integrované do väčšinovej spoločnosti. Ale, bohužiaľ, už ani nezachovávajú identitu vietnamskej tradičnej kultúry. Čo však všetkých členov*ky komunity veľmi teší, je aktivita mladšej generácie, bez ktorej by sme nedokázali usporiadať také veľké podujatia, ako je napríklad Deň Vietnamu.
Ja osobne som prišiel tiež v rámci československej internacionály ešte v roku 1982, hneď po maturite, kvôli stredoškolskému nadstavbovému štúdiu. Do Československa sme sa dostali vďaka dobrým študijným výsledkom. Mali sme získať odborné poznatky a vrátiť sa do Vietnamu budovať „socialistickú“ vlasť. Nakoniec som si tu našiel slovenskú manželku a založil rodinu – takto zostali i mnohí iní. Niektorí zostali, lebo si našli zamestnanie, ale podstatná časť začala podnikať. Na základe toho nám Československo, resp. Slovensko, umožnilo zostať. Vietnamci a Vietnamky, ktoré tu zostali a mali ruky a nohy, začali pracovať a podnikať. Aj keď začiatky boli ťažké.
V akej sfére dnes vietnamská komunita podniká a pracuje?
Obvykle je to vo sfére obchodu a služieb. V minulosti nás vnímali ako „stánkarov“, teda predajcov lacného textilu a obuvi. S nástupom veľkých textilných reťazcov sa aj naša komunita musela preorientovať skôr na gastronomické a kozmetické služby.
Takže „stánkari“ a reštaurácie nie sú len predsudkom majoritnej spoločnosti…
Väčšinou pracujeme alebo sme pracovali v týchto oblastiach. Hoci, málokto si všíma, že medzi našimi podnikateľskými subjektami sú aj iné profesie – napríklad obchod s nehnuteľnosťami alebo v potravinárstve. Niektorí zase pracujú vo výskume, v Akadémii vied. No a tá mladšia generácia už pracuje v naozaj rozličných odboroch a profesiách.
Ešte sa vráťme k tým predsudkom, pociťujete ich na Slovensku?
Áno, hlavne spočiatku, po páde režimu. Zdá sa mi, že najmä niektorí príslušníci*čky majoritnej spoločnosti nedostatočne pochopili pojem demokracie a slobody. Každý si to vykladal inak a naozaj, niekedy to bolo až na hrane zákona. Bohužiaľ, stretli sme sa aj s negatívnymi javmi, prejavmi rasizmu, hlavne v 90. rokoch. Našťastie sa však Slovenská republika stáva multikultúrnejšou a tieto predsudky sa odbúravajú. V minulosti mali mnohí ľudia mylnú predstavu o demokracii, mali pocit, že sa môže demonštrovať aj útlakom ľudí inej inakosti, inej rasy. Vidíme, že správanie ľudí do značnej miery kopíruje správanie štátu. Pokiaľ sa štát a vláda nevenuje výchove v rámci tejto oblasti, tak sa to prejaví. Určite sa veľa zlepšilo, ale aj dnes máme my a aj iné menšiny a komunity sem-tam negatívne skúsenosti, napríklad na úradoch.
A potom je tu cudzinecká polícia…
Čo sa týka cudzineckej polície, tak po zavedení elektronického objednávacieho systému sa to výrazne zlepšilo. Avšak donedávna, keď tento objednávací systém nebol, tak cudzinci čakali aj niekoľko dní a nocí vonku a bez akejkoľvek záruky, že sa nakoniec niečoho dočkajú. Takže v minulosti to bol aj priestor pre korupciu. Predstavte si, že tam stojíte dva dni a niekto silnejší vás z rady vytlačí a vezme si všetky lístky. Ale musím pochváliť policajný zbor. A hoci má aj registračný objednávací systém niekedy technické problémy, je to veľký posun.
Vraciate sa niekedy domov do Vietnamu?
Určite áno. Mnohí z našej generácie sa museli zriecť pôvodného vietnamského občianstva, aby získali to slovenské. Takže, keď sa vraciame do Vietnamu – na dovolenku, na pracovnú cestu či za rodinou, musíme paradoxne požiadať o vstupné vízum. To je pre nás trochu zvláštne, možno komické. Niektorí starší príslušníci*čky komunity sa vracajú do Vietnamu na dôchodok.
Viet Nguyen (1966) prišiel na Slovensko v roku 1982 na základe dohody medzi Československom a Vietnamom. Najprv vyštudoval nadstavbu strednej školy a následne pokračoval univerzitným štúdiom. Je jedným z významných zástupcov vietnamskej komunity a bol pri procese uznania vietnamskej menšiny ako štrnástej oficiálne uznanej menšiny na Slovensku v júni tohto roka. Na Slovensku žije odhadom okolo 12-tisíc príslušníkov vietnamskej menšiny.
Rozhovor pripravil Branislav Ondrášik
Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.
V rámci projektu Perspectives si k téme vietnamskej identity môžete prečítať aj tieto texty či vypočuť podcasty z partnerských médií:
Šimon Holý: Diana Cam Van Nguyen VS. integrace Vietnamců v Česku (Revue Prostor)
Bernadeta Babáková, Jakub Zbořil: Vietnam na Moravě (JÁDU)
