Južná Amerika je politicky pútavým kontinentom. Celý svet v uplynulých sto rokoch s napätím sledoval každú výmenu moci medzi (krajnou) pravicou a ľavicou. Nedávne volebné úspechy Jaira Bolsonara v Brazílii (ktorého medzičasom nahradil ľavicový prezident Lula da Silva) a Javiera Mileia v Argentíne, vlečúca sa kríza vo Venezuele či rozdúchavajúci sa občiansky konflikt v Bolívii naznačujú, že politická dráma v tomto regióne tak skoro neustane. Porozumieť dejinám a aktuálnym súvislostiam spoločenskej situácie na opačnom konci sveta nie je jednoduché, avšak prienik do tamojšieho diania uľahčuje latinskoamerický zápal pre rozprávanie, aký v románe Ohlížení prejavil aj Juan Gabriel Vásquez.
Na základe niekoľkých desiatok hodín rozhovorov s kolumbijským režisérom Sergiom Cabrerom a jeho rodinou vzniklo literárne dielo, ktoré nie je len strhujúcim životopisom o dospievaní v maoistickej Číne a mladosti v kolumbijskej gerile, ale aj veľkolepou spoločenskou freskou globálneho komunistického hnutia v druhej polovici 20. storočia. Všetko politické je tu súčasne osobné, a naopak – rodinné vzťahy Cabrerovcov prestupuje oddanosť revolúcii, zodpovedná aj za tak náročné rozhodnutia, ako sú návrat rodičov z Číny do Kolumbie bez detí či prechod do ozbrojeného odboja na latinskoamerickom vidieku. Všetko je motivované odhodlaním vzdorovať hrubému násiliu rovnakého typu, aké Sergiovho otca Fausta vyhnalo pred druhou svetovou vojnou z kolabujúcej španielskej republiky až za oceán. Sklamanie, ku ktorému vedie bezperspektívnosť konfliktu medzi kolumbijskou armádou a povstalcami, síce nachvíľu spojí Cabrerovcov rozptýlených rôznymi úlohami v hnutí. Avšak po tomto otrase ideálov je odrazu spochybnená aj Faustova otcovská autorita a zmysluplnosť zápasu za lepší život spôsobom, k akému boli Sergio a jeho sestra Marianella odmalička vedení.
Vásquezov epický nápor vyhovie aktuálnemu čitateľskému dopytu po autenticite nielen preto, že podľa autora „Ohlížení je sice fiktivní dílo, ale nejsou v něm žádné smyšlené epizody“, ale tiež vďaka pôvodným fotografiám z Cabrerovho archívu, ktoré dopĺňajú text. Keby nešlo o tristo šesťdesiatstranovú knihu, čítala by sa na jeden záber – sčasti aj vďaka vedomiu, že spisovateľ si v príbehu nemôže pomôcť nijakými zázrakmi ani inými imaginatívnymi fígľami, ale musí svoje postavy doviesť zo 60. a 70. rokov minulého storočia do súčasnosti podľa faktov a zákonitostí životnej skúsenosti. A to aj keby mala znamenať rozčarovanie podobné tomu, aké Sergio zažíva, keď Kolumbia v referende z roku 2016 odmietla mierové dohody medzi rozdelenou spoločnosťou, ktoré by mohli ukončiť desaťročia zamrznutý, ale stále zničujúci konflikt. Hoci sú pre nás reálie Vásquezovej prózy exotické, Ohlížení sa vzťahuje aj k skúsenosti európskych či slovenských dejín a pomáha pochopiť, čo pre človeka znamená, keď sa mu – hoci len na istý čas – presvedčenie stane všetkým.
Juan Gabriel Vásquez: Ohlížení. Praha: Paseka, 2024. Preložila Anežka Charvátová.
