Válek cez zreničku diabla

Valér Mikula8. júna 20181193
@GORSADKYIV

Tak ako sa Válkovi svojho času „odnechcelo myslieť na rýmy“, mne sa tohto času akosi odnechcelo myslieť na Válka. Lebo tento čas je „preválkovaný“, najmä po rozruchu okolo filmu Válek, a každý, kto sa na túto osobnosť pozrie s kritickým odstupom, je prevalcovaný univerzálnym argumentom: „Ale veď je to výborný básnik!“

Jednak teda tento výborný básnik – čo nepopieram – má aj nevýborné básnické veci, a jednak skutočnosť, že Válek bol „básnické eso“, nemôže šmahom ruky prebiť fakt, že bol aj „politický horník“ (alebo možno len dolník, ako tvrdia jeho obhajcovia). Áno, sú to dve rozdielne hry a v každej sú karty rozdané inak. V tej básnickej, treba uznať, vedel karty dobre zamiešať a potom parádne rozdať tak, že istý čas veľká časť slovenskej poézie hrala podľa neho. No v tej politickej partii nič nezamiešal, len sa primiešal k partaji a poslušne hral s kartami, ktoré rozdal niekto iný. Najlepšie niekto z Moskvy, veď ako sa priznal ešte v roku 1966, Moskva („ó, Moskva!“) mu bola zvlášť blízka. A čo je najhoršie, blízkou sa mu postupne stala neresť, ktorú komunisti vyhlásili za cnosť: zmiešavanie poézie s politikou. A tu už Válkovi bolo jasné, že „červený túz“ prebíja všetko. Preto „červenú“ vpašúval aj do balíčka svojich básnických kariet a takto pokazil už dávno pred Slovom (1976) aj viacero svojich básní.

V tom filme (ak môžem ešte slovko o ňom) sa režisérovi podarilo zorganizovať aj čosi ako mimoriadny zjazd komunistických mušketierov po tridsiatich rokoch. Nečudo, že sa v ňom opakuje nasprostastý argument, že Válek išiel do strany robiť dobro. Veru nasprostastý, lebo len hlupák si mohol myslieť, že po okupácii 1968 nastáva ten pravý čas na nastoľovanie dobra a slobody – a hlupákom Válek vari len nebol! No prečo mu potom ten jeho bystrý intelekt nenašepkal, že prijatím vysokých funkcií sa rúti do osobnej skazy a že „zachraňujúc situáciu“, sám sa naveky zatracuje? Možno mu aj našepkal, lenže ten jeho intelekt bol nielen bystrý, ale aj démonický a básnikove hlboké sklony neboli len anjelské, lež aj diabolské! Niečo (sa) v ňom rozhodlo už dávno, kedysi ku koncu jeho „katolíckeho“ obdobia: „Akže má každá duša svojho anjela,… moja ho nemá,“ napísal roku 1948 v básni s manifestačným názvom Mŕtva duša. Ukazuje sa, že básnikom anjelov bol nielen Mihálik, ktorý ich má priamo v názve debutu (Anjeli, 1947), ale aj jeho rovesník Válek. Tí síce uňho spočiatku spievinkajú vianočné koledy, no čoraz častejšie začínajú mať „aj slabé chvíle“, až napokon húfne padajú a stanú sa z nich „cynickí anjeli ulíc“.

Takže nie „anjel strážny z krásnych detských čias“, ale anjel skazy – k tomu smerovala Válkova cesta. Škoda, že nedospel až tam, že ostal pri cynizme, ktorý mu vytkol už – z opačných pozícií – Milan Hamada. Keby sa tento básnik cele poddal zlu vo svojej anjelmi už nestráženej duši a oddal sa jeho zaznamenávaniu a skúmaniu, jeho básne mohli byť ozajstnými kvetmi zla. Nestalo sa, radšej zaradil spätný chod a nechal sa komunistickou stranou učiť, ako sa stať (znovu) človekom – tentoraz už takým, čo znie hrdo. No aj tie básnické prvosienky zla, ktoré nám zanechal a v ktorých ukazuje svoju „hroznú tvár, akoby fotografovanú cez zreničku diabla“, sú na slovenské pomery pozoruhodné. Ten reštart, premena pádu anjela na vzlet nového človeka bol však akýsi nepodarený, taký polovičatý. Vlastných démonov síce uspal, no celkom neoriginálne sa pridal k zlu mimo seba, k naskrz nedémonickému, banálnemu zlu tzv. reálneho socializmu. Možno teda naozaj v ňom ostala – ako dúfajú farárkovia – aj malá katolícka dušička a tá mu nedovolila byť tvorcom poézie zla, iba prisluhovačom zla v živote. Lenže keď na konci filmu milučká vnučka povie, aký to bol len dobručký dedko, musí mu byť odpustené všetko!

Dobre teda, nanebovstúpenie Válka už máme odfajknuté na večné časy, poďme k téme Válek a Mladá tvorba. Redaktorom tohto časopisu sa stáva v júli 1957 a v novembrovom čísle už uverejňuje báseň s názvom 13. XI. 1957, čo je dátum smrti prezidenta Zápotockého, nad ktorou básnik zažialil. A aby v žiali nebol sám, v smútočnom bloku je zaradená aj glosa Jozefa Kota Nezabudneme a báseň Jána Stacha Zakliate mesto (Päť malých rekviem za súdruhom Antonínom Zápotockým). Spoluredaktora Kota zrejme nebolo treba prehovárať na politické prismrádzanie, no prekvapujúco je tam aj hermetický „básnik pre básnikov“ Ján Stacho. Kto z redakcie mu pošepkal, aby sa „zúčastnil“, nevedno. Silno to však pripomína taktiku, ktorú Válek uplatňoval aj pri svojich vlastných básňach a knižkách: dať cisárovi, čo je cisárovo (Bohu už dávno nedával nič). Ivan Štrpka, jeden z Osamelých bežcov, v onom filme s dodatočným pochopením uvádza, ako ich Válek navádzal: „Veď si všimnite, ja to vedome robím! Ak som chcel, aby mi tá knižka vyšla, tak som tam napasoval citát z Chruščova: Imperialisti si pília konár, na ktorom sedia.“

Lenže Válek takýmito vsuvkami pílil aj konár, na ktorom „sedela“ jeho poézia. V šesťdesiatych rokoch táto poézia dospela k bezútešnej vízii sveta i ku skepse voči duchovnej hodnote človeka („čiže telo, čiže nič“) – a tu ti nám odrazu príde súdruh Chruščov so svojím prejavom a Válek hneď: „Človek je večný!“  

Je možné, že keby takéto podvrhy nerobil, nestal by sa ministrom. Ale veď cieľom tejto poézie nebolo, aby sa jej autor stal ministrom! Niekto sa jej teda musel spreneveriť. Ak Válek básnik dovolil, aby mu verše kazil Válek politik, tak potom ktorý z nich má hlavné slovo? V povestnom Slove je to už celkom jasné: poézia, to sú len „slovíčka“, lebo to skutočné Slovo má právo vlastniť len Lenin a jeho papagáji. A že ich bolo! A že potom bolo i Válkových papagájov!

Vráťme sa však ešte do čias Mladej tvorby. Válek ako jej redaktor mal nesporne aj pozitívne zásluhy, veď v poézii sa vyznal. Spomeňme len jeho – vďaka neúnavnému Feldekovmu šíreniu všeobecne známy – popud k vzniku Trnavskej skupiny v roku 1958. Ešte pred jej založením uverejnil v Mladej tvorbe č. 3/1958 programový článok Cesty poézie, v ktorom avizuje príchod „modernej poézie“. A na rečnícku otázku, odkiaľ príde táto poézia, odpovedá: „Príde z ulice a bude hovoriť rečou ulice. Príde z tovární, z polí, z kaviarní, z autobusov, príde zo súčasného života a bude hovoriť jeho rečou.“ Tá ulica, to je v dobovej poézii nóvum (či staronóvum), zato robotnícko-roľnícke továrne a polia patrili k norme socialistického realizmu – a až po nich mohli prísť na rad kaviarne, doména to pracujúcej inteligencie. Nuž, celý Válek. On sám síce továrenské básne nepísal (iba stavbárske – Ohýbači železa), zato už spomínaný Feldek, člen novovzniknutej skupiny, továrenského básnického tovaru dodal až-až – a Válek ho na to vari ani nemusel zvlášť nabádať. Nuž, celý Feldek. Sám Válek sa ale „celým“ Válkom stal vlastne až roku 1962, keď vstúpil do komunistickej strany, odkedy sa – ako vieme – začal pomaly stávať človekom a hneď sa stal šéfredaktorom Mladej tvorby. Bol ním až do roku 1966, keď spoluzaložil generačný časopis Romboid.

Seriózny komentár si však určite zaslúžia básne, ktoré Válek publikoval v Mladej tvorbe, najmä tie z konca päťdesiatych rokov (ak prižmúrime oko nad Zápotockého tryznou). Válek niektorými z nich dokázal vniesť nebývalý nepokoj do vtedajšej spacifikovanej poézie i spoločnosti. Z nich dodnes je málo povšimnutá silno expresívna báseň Lynčovaný, ktorá sa začína, ako sa dovtedy nijaká slovenská, a tobôž socialistická báseň nezačala: „Zdalo sa mi, že som visel na povraze, bez myšlienok, bez slov, bez sily.“ Predstavme si: v roku 1957, v krajine kolektívne budujúcej socializmus, sa niekto cíti ako zlynčovaný! V knižnom debute Dotyky (1959) by sme však báseň márne hľadali – nie je tam zaradená. Nuž, celý Válek…

Pravda, to sa len tak povie: celý Válek. V skutočnosti poskladať túto samodeštrukčnú osobnosť tak, aby naša konštrukcia vydržala aspoň chvíľu, aspoň do ďalšieho čítania jeho básní, je trochu trúfalé. No priam bezočivé je dávať Válka dokopy tak, že tu nad tým, tam nad oným prižmúrime oči, ba mnohé rovno nevidíme! Válek nepotrebuje blahosklonnosť a kašlal by aj na naše odpustenie. (Ale za to, že ho dnes obhajujú kadejaké „dobré duše“, si môže aj sám svojou polovičatosťou: keby bol býval ozajstným diablom, nenašiel by sa mu advokát…) Tak či tak, Válka ešte stále potrebujeme, aj keď sa nám doňho „nechce“. Ba práve preto: potrebujeme totiž jeho vizionársku (čiže jasnozrivú) poéziu a potrebujeme uzrieť aj jeho sebaklamy a pokrytectvá, aby sme mohli rozoznať aj naše vlastné, také typické pre slovenskú kultúru.

Obávam sa, že pomaly sa dostávame tam, kde sme boli za čias Válkovho ministrovania: každý, kto ho chváli, stáva sa znalcom hodnotnej poézie – a tí ostatní, zlovoľní, nech sa hanbia za svoje nízke pohnútky! Za komunizmu sa strach pred pravdou prezrádzal do očí bijúcou strojenosťou, dnes sa skrýva pod úzkostlivou „nestrannosťou“.

Na záver si dovolím jednu osobnú spomienku. Miroslava Válka som stretol iba raz, kedysi uprostred osemdesiatych rokov pri nahrávaní nejakej rozhlasovej diskusie. Vtedy mi ako ešte relatívne mladému literárnemu kritikovi povedal: „Zachovajte si svoju jedovatosť.“ Dúfam teda, že jeho odkazu som ostal verný aj tentoraz (aj keď inak som dobručký dedko).  

Valér Mikula

Autor je literarány kritik a profesor slovenskej literatúry na FiF UK

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: