2018 12 BývanieDivadelný KapitálUnteatru – To divadlo

Mário Drgoňa12. decembra 2018516

Pod povrchom nánosu bukureštskej každodennosti sa ukrýva úzko prepojená sieť nezávislých divadiel, ktorej súčasťou je osem rokov aj Unteatru (v preklade: To divadlo) a jeho pravidelná „narodeninová oslava“.

Veľmi pomaly miznúcim stereotypom Bukurešti, hlavného mesta Rumunska, sú zväzky káblov visiace z elektrických stĺpov až po zem. Spleti chaosu a hluku, tvoreného dvoma miliónmi obyvateľov, dáva korunu tamojšia MHD. Električky nemajú prednosť v jazde a okrem toho ani cestovné poriadky na zastávkach. Nikdy teda neviete, čo, kedy a kam vás odvezie. A či vôbec. Príjemne však prekvapia husté parky o rozlohe niekoľkých kilometrov štvorcových, roztrúsené po celom meste, či štvorposchodové Múzeum súčasného umenia v budove parlamentu, ktorého predstavitelia boli nedávno terčom obrovskej, no nedlho trvajúcej vzbury verejnosti.

V tomto meste začal 25. júla v roku 2010 príbeh divadla Unteatru, v budove malého rodinného domu určeného na predaj. Keď o jeho kúpu nikto nejavil záujem, na leto si ho s niekoľkými priateľmi prenajal pár – Andrei a Andreea Grosu. Netušili, či v dome vydržia viac ako dva mesiace, a nemali žiadne presné plány. Vedeli len, že chcú vlastné divadlo, v ktorom budú môcť tvoriť oni a im podobne zmýšľajúci umelci. Priviedli ich k tomu inscenácie, ktoré videli na Caragialeho divadelnej a filmovej akadémii. Podobne ako na Slovensku, mnohé z týchto produkcií neprekročili prah školy. A tak ich autorom chceli poskytnúť platformu na ďalšiu tvorbu.

Problém tohto domu nespočíval v cene, skôr v jeho technickom stave a statike. Vďaka holým tehlovým múrom mal však jeho interiér prirodzene undergroundový ráz. Javisko i hľadisko divadelnej sály sídliacej v obývačke malo rozlohu zhruba 42 . Andreiovi a Andreei napadlo netradične, no prakticky využiť vysoký strop – urobili doň pár dier a do nich umiestnili reflektory; spolu s niekoľkými „stojkami“ tak dokázali najlepšie nasvietiť celý priestor.

Čas plynul, leto vystriedala jeseň, prešla zima, jar a ďalšie leto… Sami poriadne netušili ako, no v prenajatom dome divadlo fungovalo takmer päť rokov. Za ten čas sa im každý rok podarilo zorganizovať Zilele Unteatru – Narodeniny Toho divadla. V počiatkoch šlo o víkendový, resp. trojdňový minifestival. Dramaturgia tejto narodeninovej párty spočívala najmä v ich vlastných inscenáciách, no už prvý rok privítali aj súbor z Londýna. Okrem divadelných inscenácií v „obývačke“ sa vždy konali aj koncerty lokálnej nezávislej scény na pódiu v záhrade.

Prelom nastal v roku 2015. Kvôli potrebe väčšieho a bezpečnejšieho priestoru sa divadlo rozhodlo presťahovať. Proces sťahovania narušil kontinuitu festivalu, jeden ročník museli z časovo-priestorových dôvodov vynechať.

Nová kapitola

Str. Sfintii Apostoli nr. 44, Sector 5, București – to je adresa, na ktorej divadlo sídli teraz. Nenápadná ulička, vzdialená asi desať minút pešo od parlamentu či centra starého mesta, ukrýva ošumelé nádvorie, na prvý pohľad pôsobiace dojmom parkoviska. Stačí však urobiť pár krokov a natrafíte na zaujímavú tehlovú budovu, natlačenú medzi inými. Stavba, v ktorej Unteatru pôsobí dnes, má tri poschodia a pôvodne slúžila ako továreň na spracovanie koží a srsti.

Na jej prízemí nájdete tzv. Hub 44, miestnosť, ktorá sa využíva najmä ako premietacia sála. Väčšinu prvého poschodia zaberá obrovská terasa, no jeho súčasťou je aj malá divadelná sála, v ktorej sa počas tohtoročného festivalu odohrala napríklad rumunská premiéra hry Harolda Pintera Nemý čašník. O poschodie vyššie sa nachádza priestranný bar s koncertným pódiom a veľká divadelná sála. Manželia Grosu sa vraj barom snažia financovať prevádzkové náklady divadla. Po každom predstavení, ktoré som videl, sa však diváci rozpŕchli, čo je v porovnaní s pomermi našich divadelných festivalov netypické.

Okrem dvoch divadelných sál, premietacej miestnosti a divadelného baru poskytuje budova zázemie aj pre sklad rekvizít, techniky a kancelárie. Za organizáciou divadla stojí asi dvadsaťčlenný produkčný tím, ktorého súčasťou sú profesionálni technici či PR manažment, ktorí sú v divadle zamestnaní. Divadlo spolupracuje s približne tridsiatimi piatimi hercami. Tí v ňom len hosťujú, no angažmán v iných divadlách získali aj vďaka tomu, že ich ich kompetentní predstavitelia videli účinkovať v tunajších inscenáciách. V počiatkoch fungovania Unteatru bolo osemdesiat percent z nich bez angažmánu, dnes je to desať percent. Rovnako sa divadlo odvďačilo svojim majiteľom. Na základe práce vo vlastnom divadle dostali pozvanie režírovať aj na iných scénach. Na druhej strane, z tohto dôvodu už tri roky vo svojom divadle nerežírovali nič. To by sa malo zmeniť už túto jeseň, na ktorú plánujú uviesť hru Iona Lucu Caragialeho, známeho v ich domovine ako „rumunský Shakespeare“ či „rumunský Čechov“.

Nezávislé, teda súkromné?

Tohtoročné, ôsme narodeniny nezávislého divadla sa museli kvôli financiám dramaturgicky držať viac pri zemi. Avšak v roku 2016, už v nových priestoroch, divadlo v rámci narodeninového Zilele Unteatru uviedlo premiéru inscenácie hry Vandal, ktorej autorom je americký herec Hamish Linklater. Ten sa zúčastnil i na samotnom festivale. Takýto zaujímavý dramaturgický počin zrealizovali aj vďaka koprodukcii s národnou televíziou, bez ktorej spolufinancovania by sa im ho uskutočniť nepodarilo.

Situácia okolo financovania nezávislého divadla v Rumunsku nie je priaznivá. Andrei tvrdí, že nezávislé divadlá v Rumunsku nemajú prístup k takmer žiadnym financiám z verejných zdrojov, a tak by sme sa v ich prípade mali rozprávať skôr o súkromnom divadle. Dotácie, ktoré poskytuje štát, bývajú veľmi malé, a bukureštský fond na podporu kultúrneho sektora v hlavnom meste už dva roky neposkytol podporu nikomu, dodáva jeho manželka Andreea. Tento rok sa im však podarilo nadviazať partnerstvo s jednou zo súkromných nadnárodných bánk. Získané financie im pomôžu pri tvorbe kvalitných interpretácií klasiky či inscenácií novej drámy, ako aj pri rozšírení programu festivalu o zahraničné produkcie.

O tom, že manželia nepomýšľajú na vlastné obohatenie, svedčí aj fakt, že nedávno predali vlastné auto, aby mohli zaplatiť autorský tím jednej z pripravovaných inscenácií. Tento čin korešponduje s ich celkovým názorom na divadlo. Na otázku, ako vnímajú svoju režijnú prácu a divadlo ako také, odpovedajú: „Nemôže to byť len divadlo pre divadlo, založené na osobných ambíciách tvorcov. Nie je to o egu.“ Zaujíma ma tiež, ako môže fungovať režisérsky pár. Andrei a Andreea totiž režírujú bezvýhradne spolu; tak ako vo vedení či reprezentácii divadla, aj v tomto tvoria jeden funkčný organizmus. Ich zásadou pri tvorbe je nutnosť viesť konštantný dialóg, v ktorom vyhráva najlepší argument. Aby si to ešte trochu skomplikovali, na koncepte ich inscenácií sa podieľa aj scénograf Vladimir Turturica. Ten do istej miery zastáva aj funkciu dramaturga – keď režijný tandem netuší ako ďalej, vtedy on, sediac v ich kuchyni, kde vzniká väčšina nápadov, situáciu rozuzlí. Podľa Andreia je však dobré, ak sa do tvorivého procesu zapájajú i technici. Neraz sa im už stalo, že práve oni dokázali nájsť ten správny inscenačný kľúč. Ich prístup teda popiera ešte stále rozšírený princíp čisto režisérskej divadelnej tvorby.

Aj dramaturgia Toho divadla je voľná. Režisér, ktorého pozvú, predstaví hercom text a svoju víziu, a tí sa rozhodnú, či chcú participovať na jej realizácii. Andrei a Andreea so smiechom dodávajú, že je to pre nich oslobodzujúce, lebo nemusia niesť zodpovednosť za kvalitu týchto inscenácií. Priznávajú pritom, že tento utopický spôsob práce nie je taký funkčný, ako dúfali – viacerým hercom totiž nezáleží na tom, čo budú hrať, ale či vôbec. Mnoho ich úspešných inscenácií však vyrástlo práve na tomto princípe. Každoročne uvedú od šesť do desať premiér, čo je vzhľadom na ich podmienky úctyhodné. Dúfam, že v záujme Unteatru nebudú musieť predať seba samých.

Autor sa venuje divadelnej dramaturgii, hudbe a príležitostne herectvu

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Kapitál, 2018 — projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia