dlho sme mlčali / dodnes
nehovoríme / od detstva máme ústa plné
hliny a kameňov
(z básne zázemia)
Mýty sú príbehy, ktoré si rozprávame, aby sme urobili svet zrozumiteľnejším. Oľga Gluštíková sa takto podujala sprítomniť a čiastočne zreflektovať niekoľko naratívov spojených s regiónom Oravy – samozrejme, tie sú prezentované cez životnú skúsenosť lyrickej aktérky. Zbierka Severské mýty však nie je „iba“ rozprávaním príbehov – je aj o tom, ako vnútorné mechanizmy takejto narácie fungujú.
V interpretovanom úryvku je viditeľné prepojenie dvoch tematicko-motivických okruhov: reči a krajiny. Reč je nevyhnutným predpokladom schopnosti rozpovedania príbehu. Krajina tu označuje konkrétny región na severe Slovenska, no dá sa vnímať aj všeobecnejšie. Z hľadiska stavebnosti je predmetný segment zložený z troch postupne gradujúcich, významovo podobných prvkov, ktorých ideovým jadrom je (ne)možnosť narácie.
Obraz napokon kulminuje v zhmotňujúcej metafore – prekážka reči sa materializuje do podoby „hliny a kameňov“, pričom ide o silne antagonizujúcu subverziu. Mýtom opradená krajina (tu zastúpená pôdou), ktorá by mala byť zdrojom revitalizujúcej sily, sa mení na prostriedok záhuby. Takýto výraz je v súlade s vykreslením regiónu na ploche celej zbierky – cez motívy smrti, takmer vždy naviazané na úsilie podmaniť si krajinu.
Čo však znamená ne-rozprávanie a koho reprezentuje subjekt „my“? Odpoveď vidím v konfrontácii implicitného a explicitného. To vyslovené (explicitné) je, že „dodnes nehovoríme“. Naznačovaným (implikovaným) je samotný princíp tvorby mýtov: vytváranie a intenzívne opakovanie naratívov. Jednotliví ľudia, a to aj v kolektívnom „my“, akoby boli rukojemníctvom archetypálnej sily mýtov a tradícií. Azda preto sa Gluštíková na inom mieste zbierky pýta, „či kroje pohlcujú telá“.
Zbierka ilustruje tézu, že nie krajina sa poddáva ľuďom, ale ľudia krajine. Severské mýty sú o potenciáli úniku z prostredia nadmieru zaťaženého vlastnou mytológiou. Zároveň však treba obraz čítať aj rodovo, ako upozornenie na „tradičné“ umlčiavanie žien. Pretože kým pôsobeniu regionálnych mýtov a tradícií sa uniknúť zrejme dá, patriarchálnym silám nie. Tým treba čeliť inak: šírením príbehu o rovnosti ľudí.
Oľga Gluštíková: Severské mýty. Skalná ruža, 2024.
Text je súčasťou instagramového projektu @instapretacia
