2020 09 Star TrekTematický KapitálUmelá inteligencia a Star Trek

Kristína Malinovská8. septembra 2020176

Science fiction býva predzvesťou doby. Vedecky a technicky presnú literatúru či film s orientáciou na technológie nazývame hard sci-fi. Star Trek je však zasadený do idealistickej budúcnosti, kde človek vďaka technologickým výdobytkom už nemusí pracovať a mnohí dostali šancu nasledovať romantický cieľ: spoznávanie hraníc sveta, teda vesmíru. 

Hoci vesmírne lode používajú warpový pohon či fázerové delá, Star Trek je najmä o ľuďoch. Môžeme teda skôr hovoriť o soft sci-fi. Vďaka inakosti mimozemských civilizácií sa dozvedáme najviac o sebe samých.

Neoddeliteľnou súčasťou vízie budúcnosti je aj umelá inteligencia. V Star Treku sa stretneme s väčšinou známych druhov: takzvanou autonómnou humanoidnou, asistívnou, ale aj kolektívnou umelou inteligenciou. Pristavme sa pri zaujímavých príkladoch umelej inteligencie, ktoré sa prelínajú s našou dnešnou realitou a pri konkrétnych dieloch, v ktorých ju objavíte.

Data je stále z budúcnosti

Slovo android v dnešnej dobe ani netreba prekladať. Android Data zo série Star Trek: The Next Generation  (1987-1994) je pekným príkladom toho, ako si ľudia v osemdesiatych rokoch predstavovali umelú ľudskú bytosť: Data je taký neľudský, až je ľudský. Skutočný  robotický výtvor japonského profesora a vynálezcu Hiroshiho Ishigura, Geminoid, po vizuálnej stránke za Datom vôbec nezaostáva. Naopak, Geminoidi pôsobia pomerne vierohodne a hlavne v rukách šikovného operátora vyzerajú skoro ako ľudia. Riadiace centrum androida Data zo Star Treku je založené na umelých neurónových sieťach, ktoré sú vďaka veľkým pokrokom v sile hardvéru populárne aj dnes. Pokrok sa týka konkrétne grafických čipov, ktoré vedia súčasne vykonať obrovské množstvo výpočtov. Metódou hlbokého učenia vieme dnes dosiahnuť nadľudskú úspešnosť robotov v konkrétnych úlohách, ako je napríklad rozpoznanie emócie z pohľadu na sadu fotografií ľudských tvárí. Výskumné projekty v súčasnosti budujú samostatné, izolované schopnosti a kognitívne kapacity (videnie, pamäť, jazyk, motorika), ktoré sú potrebné, aby dokonalé robotické telá raz ožili. Zatiaľ vo vede nemáme celkom vymyslené, ako tieto samostatné kapacity spojiť do jedného celku a navyše pre ne zabezpečiť aj takzvané celoživotné učenie (anglicky life-long learning). Keby sa to podarilo, znamenalo by to, že by umelá inteligencia mohla existovať nepretržite v spoločnosti a dokázala by sa stále učiť. Od androidov s osobnosťou, akým bol Data, sme teda výskumne ešte pomerne ďaleko.

Data je manifestáciou osobnosti, akú označujeme slovom robot aj medzi ľuďmi.  Myslíme tým človeka s malou emocionálnou inteligenciou. Na obranu Datu však treba povedať, že emócie skutočne nemá (“The Ensigns of Command”, 1989). Zároveň má ale spomienky, udržuje vzťahy a buduje si názory a hodnoty. Jeho cieľom je “zlepšovať sa” smerom k ľudskosti. Toto môže ale aj nemusí byť zaujímavý cieľ pre umelú inteligenciu. V epizóde “The Offspring” (1990) nám Data ukáže aj to, že príliš dokonalá inteligencia, nemusí vedieť zvládnuť samu seba. Profesor Noonien Sung , tvorca androidov v Star Treku, dodržiava akúsi rovnováhu. Ak má android obrovskú kapacitu počítať a uvedomuje si to, iba ťažko sa stane ľudským. Naopak, v Star Treku sa objavujú aj príklady androidov, ktorí sú presvedčení o tom, že sú ľudia a aj sa podľa toho správajú. Len ťažko sa dajú rozoznať od ľudí a sami sa so svojou “umelosťou” stotožniť nedokážu (epizóda “Inheritance”, 1993) . Dôležitá etická otázka, ktorá je pekne spracovaná v dieli “The Measure of a Man” (1989), je tá o právach umelého vedomia, ktoré Data nesporne má. Táto otázka sa v súčasnosti často objavuje aj na reálnom poli kognitívnej robotiky a niektoré humanoidné roboty ako napríklad Sophia, vyvinutá Hong-Kongskou firmou Hansen Robotics, už majú aj štátne občianstvo.

Nájsť spoločnú reč

Ďalšou témou, ktorá dnes súvisí práve s umelými neurónovými sieťami, je problém univerzálneho prekladača, ktorý je v Star Treku všadeprítomný. Predstava, že raz budeme rozumieť akémukoľvek jazyku pomocou metódy umelej inteligencie nie je absolútne nereálna. Jazyky sveta zdieľajú podobnosti a naša schopnosť im porozumieť sa týka akejsi zážitkovej štatistiky, teda toho s čím sa v živote stretávame. Napríklad prekladač Google funguje na báze výhody jazykových verzií webových stránok a na základe štatistiky – teda predpokladu, že to, čo spolu súvisí významovo, sa vyskytuje v textoch spolu. Google má k dispozícii obrovské množstvo dát. Podobne aj neurónové siete potrebujú veľké množstvá dát a sofistikovaným spôsobom si nejaké štatistiky vedú, ale vedia text aj generovať (https://talktotransformer.com/). Práve generovanie z malej sady príkladov využitím už naučených jazykov a podobností medzi nimi by mohlo byť kľúčom k univerzálnemu prekladu (“Darmok”, 1991). Podobne aj ľudia, čo ovládajú množstvo jazykov sa vedia nový jazyk naučiť ľahšie a rýchlejšie. Extrémny príklad je postava lingvistky Hoshi Sato z Enterprise (2001-2005), keď sa napríklad v dieli “Fight or Flight” (2001) zaobíde aj bez univerzálneho prekladača.

No základné porozumenie tomu, o čom jazyk hovorí, musí mať nejakú korešpondenciu s reálnym svetom – musí byť ukotvené vo svete a v zážitkoch. Inak čelíme takzvanému problému čínskej izby, ktorý popísal filozof John Searle v roku 1980. Hlavným výsledkom jeho slávneho myšlienkového experimentu je predpoklad, že ak počítač nejaký jazyk ovláda, ešte si nemôžeme byť istý, že mu aj rozumie. Podľa Searla počítač nikdy nemôže mať vedomie. Všadeprítomná je v Star Treku aj inteligencia v palubnom počítači, ktorá sa naprieč rôznymi seriálmi a filmami prejavuje rôzne. Už vo filme Star Trek: The Motion Picture (1979) sa objavuje predstava, že inteligencia vzniká z poznania. Odhliadnuc od reálnych a praktických aspektov: ak bude umelá inteligencia nepretržite „žiť“, dostávať vstupy a interagovať s prostredím, môže sa v nej zrodiť aj vedomie. Ťažko povedať, či to je hlavný predpoklad pre vznik vedomia celkovo, no stojí to za zamyslenie.

Budete asimilovaní!

Vznik inteligencie a kolektívna inteligencia sú v Star Treku zobrazené viackrát. Zaujímavým príkladom je diel “The Quality of Life”, kde malé servisné roboty s umelou inteligenciou prejavia nielen znaky inteligencie, ale aj znaky života a teda aj sebauvedomenia. Chránia sa pred nebezpečenstvom a dbajú jeden o druhého v kolektíve. Tu opäť narážame na problém práv živých bytostí a otázku, či umelá bytosť môže byť živá a mať práva. Manifestom témy kolektívnej inteligencie v Star Treku sú Borgovia, nepriateľský národ polokybernetických bytostí, ktorých individuálne vedomie je pospájané v kolektívnom vedomí. Kapacita mysle je u Borgov zjednotená do jedného veľkého superpočítača, ktorý riadi telá, drony. Sú strašidelní a podrobia si všetko živé.  Množia sa prerábaním živých bytostí na svoj obraz. Okrem najstarších sérií sa s nimi v Star Treku takmer všade stretávame a predstavujú pravdepodobne najreálnejšiu hrozbu pre idealistický svet budúcnosti.

V prírode môžeme podobný fenomén pozorovať napríklad u včiel alebo mravcov. Spôsob akým žije hmyz v úľoch alebo rojoch sa nazýva eusociálna spoločnosť a môžeme ju považovať za ďalší krok vývoja od svorkového žitia, ktorým sa vyznačuje aj človek (zaujímavá knižka v tejto téme je Život čmelákúv od autorov T. Daněk, A. Markoš). Základný princíp vo včelom úle je, že rodina – spoločenstvo, je viac ako individualita, a jedinec obetuje svoje záujmy pre dobro celku. V prípade hmyzu napríklad mláďatá produkuje iba kráľovná, robotnice svoj rozmnožovací pud potláčajú. Zhodou okolností aj Borgovia majú kráľovnú, respektíve kráľovné a zároveň úplne extrémnu a extrémne expanzívnu verziu takejto včelej spoločnosti. Individualita jedincov asimilovaných do kolektívu je často až nenávratne potlačená, alebo sa k nej dá vrátiť iba s veľkými problémami, akým čelí napríklad postava Seven of Nine, ktorá bola v Star Trek: Voyager (1994-2001) od Kolektívu odtrhnutá. Do seriálu prichádza v dieli “Scorpion” (1997) na prelome tretej a štvrtej série. Ťažké časy si prežije aj kapitán Picard v Star Trek: Next Generation po tom, ako ho zajmú Borgovia aby lepšie pochopili ľudstvo a následne si ho podmanili ľudstvo (“Best of Both Worlds”).

Virtuálna myseľ

Aj na poli kognitívnych vied sa zamýšľame nad tým, či môže inteligencia existovať bez fyzického tela. Niektorí zastávajú názor, že to nie je možné. Osobne súhlasím s paradigmou stelesnenej kognície, ktorá vyzdvihuje skutočnosť, že človek – dieťa spoznáva svet cez interakciu svojho tela s prostredím a takto si osvojuje všetky kognitívne kapacity vrátane jazyka. Dokážem sa stotožniť aj s predstavou, že stelesnenú kogníciu môžeme nasimulovať v dostatočne sofistikovanom virtuálnom prostredí – v Star Treku na to majú napríklad holografické paluby. Tie slúžia najmä na rekreáciu posádky pri dlhodobom pobyte vo vesmíre a ponúkajú množstvo rôznych programov, od športu až po známe detektívky. V holoprogramoch existujú aj holografické postavy demonštrujúce určitú dávku umelej inteligencie, môžeme ich prirovnať k chatbotom. Sebauvedomenie im zväčša chýba, no o to zaujímavejšie veci sa dejú, keď sa objaví. Sofistikované postavy ožijú a presiahnu rámec svojho príbehu až do miery, že ohrozujú fungovanie samotnej vesmírnej lode ako napríklad profesor Moriarty v epizóde “Ship in a Bottle” v The Next Generation, ktorý si nakoniec (našťastie) nechá vysvetliť limity svojej existencie. Asi najdôležitejšou holografickou postavou je Doktor v sérii Star Trek Voyager. V jeho prípade je predpripravený program doktora, ktorý má zhodou okolností zabudované aj učiace sa algoritmy, vystavený neočakávanej situácii. Namiesto príležitostnej asistencie sa z neho stáva hlavný doktor pre celú loď a to na ďalších sedem rokov. Aj tvorci Star Treku zjavne predpokladajú, že práve skúsenosť z nás robí to čím sme. V priebehu mnohých sérií sa umelý doktor vyvinie na postavu s výrazným charakterom (“Tinker, Tenor, Doctor, Spy”,  “Living Witness”, “Body and Soul”).

Star Trek je krásnym príkladom toho, ako môžeme pomocou inakosti vymyslených planét, civilizácií a umelých bytostí poukazovať na problémy, dobré i zlé vlastnosti a predsudky ľudí. Umelá inteligencia sa stáva každodennou súčasťou nášho života a predstavy o tom, ako bude fungovať, sa stávajú skutočnosťou. Vďaka pokrokom v oblasti strojového učenia a stále lepším grafických čipom a hardwaru celkovo robíme markantné pokroky aj v umelej inteligencii. Či už ide o strojový preklad, virtuálnych umelých asistentov, ale aj humanoidných robotov, umelá inteligencia je stále lepšia a vernejšia. Na otvorené otázky, či napríklad chceme aby boli umelí ľudia čo najviac podobní nám, či si sebauvedomelé bytosti zaslúžia práva ako majú ľudia alebo zvieratá, nájdeme odpovede práve aj v Star Treku. V tomto článku som načrtla pár dôležitých konceptov aj s odporúčaniami, ktoré diely seriálu Star Trek súvisiace s témou umelej inteligencie rozhodne stoja za pozretie. Nechám už na vašu predstavivosť, koľko z toho, čo je v tomto kultovom seriáli za hranicami našich súčasných možností, sa raz stane skutočnosťou.

Autorka je odborná asistentka na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky  UK. Skúma a učí kognitívnu neurovedu a umelé neurónové siete.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Kapitál, 2021 — projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia