Udržateľný ekonomický rast neexistuje

Dvaja ministri technokratickej vlády prezidentky SR Zuzany Čaputovej, minister hospodárstva SR Peter Dovhun a minister životného prostredia SR Milan Chrenko, napísali pre Denník N dňa 25. októbra 2023 spoločný text o životnom prostredí. Autori, dnes už bývalí ministri, v texte píšu, že „zodpovedný postoj k zmene klímy“ je pre Slovensko príležitosťou zabezpečiť „udržateľný ekonomický rast“; ďalej, že „udržateľný ekonomický rast a zodpovednosť k životnému prostrediu sú si dnes bližšie ako kedykoľvek v minulosti“, a tiež, že Slovensko potrebuje „prechod na udržateľný hospodársky rast“. Čo to ten „udržateľný“ ekonomický či hospodársky „rast“ vlastne znamená? A aký je vzťah ekonomického rastu k životnému prostrediu a ku globálnej zmene klímy? A prečo sa títo dvaja bývalí ministri podľa mňa fatálne mýlia?

Planetárna environmentálna kríza

V súčasnosti sme svedkami eskalujúcej ekologickej deštrukcie planéty, v dôsledku ktorej sme sa ocitli v stave environmentálnej krízy, ktorej bezprecedentný charakter pramení najmä z jej globálneho rozsahu. Táto kríza spôsobená najmä excesívnym emitovaním skleníkových plynov (hlavne CO₂) prináša hrozbu kolapsu klimatického systému Zeme a podnecuje šieste masové vymieranie druhov, v dôsledku čoho môže byť človek nielen činiteľom toho vymierania, ale existuje tiež riziko, že sa stane aj jednou z jeho obetí. Environmentálna kríza planetárneho charakteru teda znamená pre ľudstvo ako biologický druh autentickú existenčnú hrozbu. Radikálna zmena klímy je preto hrozba, nie „ekonomická príležitosť“.

Je nespochybniteľné, že ľudstvo niekoľko desaťročí vytrvalo ignorovalo všetky vedecké prognózy, ktoré predpovedali vážne existenčné ohrozenie ľudskej civilizácie následkom jej neobmedzeného rastu, ktorý narušuje planetárny ekologický systém. Etablovaný ekonomický systém, globálny kapitalizmus, aby vôbec fungoval, musí neustále rásť, akumulovať, neustále vyhľadávať nové trhy, neustále vnucovať svoje imperatívy novým územiam a životným sféram, všetkým ľudským bytostiam a aj prírodnému prostrediu.

Etablovaný kapitalistický systém neponúka žiadnu alternatívu k deštruktívnym silám nadprodukcie, excesívnej masovej spotreby a exponenciálneho ekonomického rastu v situácii, keď už biosféra nedokáže zabezpečiť materiálne suroviny potrebné na neobmedzenú produkciu a ani absorbovať odpad, ktorý po sebe ekonomický rast zanecháva.

Súčasná environmentálna kríza je preto v zásade produktom deštruktívnej nekontrolovateľnosti rýchlo sa globalizujúcej kapitalistickej ekonomiky, ktorá nepozná iné zákony ako svoju vlastnú snahu o exponenciálnu expanziu. Navyše, globálna kapitalistická ekonomika naďalej využíva masívnu spotrebu fosílnych palív, a to aj napriek neustálym varovaniam, vedeckým poznatkom či verejnému odporu. V súčasnosti etablovaný ekonomický systém vo forme nekontrolovateľného globálneho kapitalizmu je preto v rozpore s potrebami sociálne a environmentálne udržateľnej budúcnosti globálnej ľudskej civilizácie.

Ekonomický rast verzus environmentálna udržateľnosť

Povaha globálnej environmentálnej krízy je teda taká, že v stávke je osud celej planéty a sociálne a ekologické problémy obrovskej zložitosti možno vysledovať k formám výroby a spotreby, ktoré v súčasnosti prevládajú. Z dlhodobej perspektívy je v zásade nemožné zabrániť tomu, aby sa planetárna environmentálna kríza postupne nezhoršovala, pokiaľ sa základné problémy výroby, distribúcie, technológie a rastu nebudú riešiť v globálnom meradle.

Hoci sa environmentálna „udržateľnosť“ alebo „ochrana životného prostredia“ už dlho považujú za politické problémy, inter alia, zdanlivo naliehavejšími problémami, ako je sociálny blahobyt a ekonomická alebo politická stabilita, tradičné politické strany a hnutia nedokázali sformulovať a ani presadiť žiadnu alternatívu k neudržateľnému statusu quo.

V politických i akademických diskusiách najskôr dominovala „udržateľnosť“, neskôr „environmentálna udržateľnosť“, potom „udržateľný rozvoj“, následne „udržateľný rast“; no a nakoniec z toho bol „trvalo udržateľný rast“. To, že „udržateľnosť“ a „trvalo udržateľný rast“ sú celkom zjavne kontradiktórne koncepty, ktoré sú vo vzájomnom rozpore; hoci sa používajú komplementárne a často dokonca substitutívne, si – zdá sa – všimol len málokto.

T. H. Eriksen túto skutočnosť v knihe Overheating: An Anthropology of Accelerated Change formuluje nasledovne: „Ústrednou patovou situáciou a neriešiteľnou dilemou tejto doby je otázka schopnosti ľudstva zabezpečiť naraz ekonomický rast aj ekologickú udržateľnosť.“ Inými slovami, ekonomický rast vylučuje environmentálnu udržateľnosť a vice versa. Je teda ťažko spochybniteľné, že v súčasnosti žijeme ako ľudstvo neudržateľným spôsobom ničiacim predpoklady civilizovaného spôsobu života a sociálnej organizácie ľudstva.

Je možný zelený kapitalizmus? 

Koncept „udržateľného ekonomického rastu“ je integrálnou súčasťou tzv. ekomodernizmu, teoretickej paradigmy, ale i vplyvnej politickej doktríny, podľa ktorej je možné dosahovať ekonomický rast a zároveň znižovať jeho environmentálne dôsledky prostredníctvom investícií do zelených technológií a inovácií zameraných na znižovanie emisií skleníkových plynov, zlepšovanie kvality ovzdušia, vody atď.

Predpoklad, že môže existovať nejaký „zelený rast“, t. j. ekonomický rast, ktorý je udržateľný z environmentálnej perspektívy, je – hoci je všeobecne akceptovaný – však chybný, fakticky i konceptuálne, čo potvrdzujú aj všetky dostupné empirické dôkazy. Žiadne „environmentálne šetrné podnikanie“, ktoré ponúka trhovo kompatibilné nástroje, čo šetria prírodné zdroje, minimalizujú znečistenie a znižujú energetickú náročnosť, nemôže v podmienkach kapitalistického spôsobu výroby a spotreby existovať.

Ekomodernizmus, resp. zelený kapitalizmus či „neoliberálny environmentalizmus“, môže byť dokonca nebezpečný z hľadiska perspektívy udržateľnosti podmienok a reprodukcie ľudského života na planéte. Ekomodernizmus založený na technologickom pokroku má síce schopnosť čiastočne zmierňovať ekologické problémy, no nedokáže zabrániť globálnej klimatickej katastrofe, akcelerujúcej devastácii planetárnych ekosystémov a ani vyčerpávaniu prírodných zdrojov a ich exploatácii.

V praxi totiž absolútne oddelenie („decoupling“) ekonomického rastu od využívania prírodných zdrojov a emisií skleníkových plynov nie je realizovateľné s rýchlosťou dostatočnou na zabránenie klimatickým zmenám a environmentálnej deštrukcii. Navyše, „zelená“ modernizácia kapitalizmu riadená trhom a akumuláciou kapitálu nie je v rozpore len s environmentálnou udržateľnosťou, ale aj so sociálnymi právami tých, ktorí sú z tejto modernizácie vylúčení.

Ako píšu U. Brand a M. Wissen v knihe The Imperial Mode of Living: Everyday Life and the Ecological Crisis of Capitalism: „Zelený kapitalizmus nakoniec ani účinne nezvládne ekologickú krízu, ani nezníži nerovnosť, nieto aby vytvoril dobré životné podmienky pre všetkých; namiesto toho bude vytvárať a externalizovať nové sociálno-ekologické náklady.“ Globálne klimatické zmeny, ktoré predstavujú snáď najviditeľnejšiu pripomienku neudržateľnosti modelu ekonomického rastu a životnej stratégie ľudstva na planéte, spôsobujú nielen environmentálnu, ale aj politickú, sociálnu a ekonomickú krízu.

Pritom len 10 % najbohatších ľudí na planéte produkuje asi 52 % svetových emisií CO₂ a chudobnejšia polovica ľudstva iba 7 %. Dôsledky klimatických zmien však najviac postihujú chudobné komunity rozvojového sveta. Tie sú totiž najmenej pripravené čeliť následkom extrémnych prejavov počasia; napríklad povodniam, suchám a v ich dôsledku aj neúrode a hladu. Rok 2023 bude pravdepodobne najteplejším rokom v histórii meraní. Extrémne vlny horúčav, požiare, búrky či záplavy spôsobené extrémnymi klimatickými javmi boli a sú v tomto roku naozaj bezprecedentné.

Budúcnosť ľudstva?

To, čo potrebujeme politicky presadiť, aby sme sa vyhli globálnemu environmentálnemu kolapsu,  nie je „zelený rast“, ale alternatíva k rastu; koncept, ktorý je principiálne neudržateľný. To, čo potrebujeme, nie je teda ekonomický rast, ale autentický sociálne a environmentálne udržateľný rozvoj. Namiesto „imperatívu rastu“ je potrebné na všetkých úrovniach presadzovať „imperatív zodpovednosti“ rozvinutý H. Jonasom alebo „imperatív prežitia“, ktorý rozvíjal J. Lovelock.

Ľudstvo sa musí kolektívne zapojiť do ekologickej a sociálnej premeny, radikálne transformovať výrobné vzťahy a spotrebné normy správania, resp. svoju životnú stratégiu; a to tak, aby vytvorilo cestu k stabilizácii klimatického systému a tým aj k trvalo udržateľnému rozvoju globálnej civilizácie. Pokiaľ chceme zmeniť dejinnú trajektóriu ľudskej civilizácie, resp. ľudstva ako biologického druhu, potrebujeme environmentálnu udržateľnosť, kontrolu nad organizáciou, produkciou a distribúciou nadproduktu pre dlhodobý prospech všetkých.

Potrebujeme otvoriť transparentnú a racionálnu diskusiu o budúcnosti, v ktorej komunity a spoločenstvá spolu žijú v rámcoch svojich environmentálnych možností neprekračujúc planetárne limity a prahy udržateľnosti, s lokálnymi a decentralizovanými ekonomikami, ktoré sú environmentálne udržateľné a v ktorých sa zdroje a prebytky rozdeľujú spravodlivejším spôsobom prostredníctvom demokratickejších inštitúcií a aj demokratickejších foriem rozhodovania. Cieľom by sa mal stať ľudský rozkvet, nie samoúčelný ekonomický rast.

Autor je politológ a politický filozof. Pôsobí na Filozofickom ústave SAV v Bratislave.

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.