Uchvátené zlom. Politický bedeker predprítomnými časmi Slovenska
Po komerčne úspešnom Slovenskom století sa po roku Pavel Kosatík ohlásil s ďalším „slovenským“ titulom, ktorý dvadsiate storočie mapované v predchádzajúcej knihe dopĺňa a presahuje až do súčasnosti.
Počínajúc vznikom samostatnej Slovenskej republiky čitateľstvu rekapituluje tridsať rokov štátu cez prizmu udalostí vo vysokej politike a mediálne najznámejších káuz, medzi ktorými nechýba Gorila, odvolanie arcibiskupa Róberta Bezáka či napadnutie Hedvigy Malinovej a jej následná šikana zo strany štátu. Ak bolo Slovenskému století na tomto mieste pred pár mesiacmi vyčítané, že príhodnejší názov preň by bolo Století Slováků, pretože v ňom Kosatík moderné slovenské dejiny zúžil na históriu vrcholovej politiky a jej individuálnych predstaviteľov, Slovensko 30 let poté podáva o slovenskej spoločnosti obraz ešte plochejší. V širokom aj úzkom význame sociálne, kultúrne či regionálne dianie na Slovensku ostali totiž takmer úplne mimo Kosatíkovho záberu. Je pochopiteľné, že autor nemôže obsiahnuť celú zložitosť spoločenského vývoja v krajine, a celkom legitímne, ak svoju pozornosť zúži na jednu či viacero oblastí. Avšak tento pokus zhrnúť ostatné tri dekády – ktoré podľa dejepiseckej konvencie predmetom historiografie ešte ani nie sú – Slovenska ako takého je (z historicko-materialistického hľadiska) nevyhnutne zavádzajúci, pretože politické dejiny nie sú pochopiteľné bez širokých sociálnych, špecifickejšie potom ekonomických dejín sledovanej spoločnosti.
Kapitoly úctyvzdania
Lenže Kosatíkova kniha má ešte jeden zásadný problém, na ilustráciu ktorého z nej stačí citovať jedinú vetu. V kapitole nadpísanej Kdo unesl stát?, ktorá sa týka súčasných politicky exponovaných trestných stíhaní, autor píše, že na Slovensku „[p]robíhá boj se zlem, které zemi uchvacovalo celé desítky let“ (s. 163). Z tejto formulácie je evidentný prevažujúci naratív knihy, naznačené sú zdroje, z ktorých autor čerpal, a vieme odhadnúť aj okruh ľudí, s ktorými Kosatík svoj rukopis konzultoval. (Hravé čitateľstvo si svoj tip môže overiť v Poděkování v závere knihy). Kto by od tejto publikácie očakával svieži pohľad na Slovensko zvonku, bude sklamaný: dostane len málo nad rámec evergreenov z domácej tlače. Kosatík nadto otvorene komunikuje svoje sympatie voči pravicovým a/alebo liberálnym ikonám slovenskej politiky; nuž napríklad Magda Vášaryová je „zosobněním odpovědné profesionality ve všem, čemu se věnuje“ (s. 92), Iveta Radičová je „špičkovou intelektuálkou“ (s. 96), ktorá si pád svojej vlády „nezasloužila“ (s. 98), a Zuzana Čaputová je „ztělesněním úspěchu jako žena, jako Slovenka i jako demokratka“, ktorá „[ř]eší neřešitelné, spojuje lidi v zemi“ a „[p]ro hodně žen, včetně těch budoucích, které zatím zasedají ve školních lavicích, je dobrým životním vzorem“ (s. 204 – 205). Lenže vľúdne slovo si Kosatík nájde aj pre mužskú politickú reprezentáciu z rovnakého spektra, a keď ide o Ivana Mikloša, po superlatív sa nikdy nemusí naťahovať ďaleko: „nejschopnější mezi mladými slovenskými ekonomy“ (v deväťdesiatych rokoch) je tu vykreslený ako vizionár, ktorý „[m]ěl lví podíl na tom, že země s rozkradenou postkomunistickou ekonomikou se během necelých deseti let proměnila v podtatranského ‚tygra‘ […]. Věděl si rady i v složitých situacích a měl dar formulovat lidem srozumitelná řešení. Jako liberál věřil, že věci se nemusejí dělat zbytečně složitě. Zavedou se jednoduchá pravidla. Budou se platit jednoduše stanovené daně. Skončí prodávaní firem pod rukou tuzemským tunelářům. Co půjde, to se prodá co nejrychleji zavedeným zahraničním investorům.“ (s. 70 – 71). Ak sa teda Slovenská republika nachádza tridsať rokov po rozpade Československa „v mizerné kondici“ (s. 10), možno by sme mali dať tejto neoliberálnej vízii opäť šancu dokončiť rozpracované? Starí, staronoví a možno aj noví apoštoli „štátnickej“, „nepopulistickej“ (rozumej protiľudovej) politiky na túto výzvu reflektujú a pred črtajúcimi sa voľbami sa začínajú hlásiť so svojimi projektmi, zatiaľ čo s celým zástupom sociálno-konzervatívnych bojovníkov za rodiny sľubujú ďalší utešený zápas o „slušnú a zodpovednú“, respektíve „normálnu a stabilnú“ budúcnosť krajiny. „V čem jedni vidí svou budoucnost, v tom druzí spatřují zdroj všeho zla a nebezpečí, ohrožující malé a nevinné Slovensko,“ (s. 51) píše Kosatík a nemožno inak, než mu dať za pravdu – isteže, len pod podmienkou zľahka podvratnej interpretácie jeho slov, podľa ktorej nejde o perspektívu závislú na strane frontu kultúrnej vojny, ale o objektívnu protichodnosť záujmov (napríklad otvorené hranice pre časť ľudí životnú úroveň vďaka práci v zahraničí priamo zlepšujú, zatiaľ čo svojím odchodom nepriamo zhoršujú dostupnosť sociálnych služieb pre inú časť obyvateľstva). Preto je akési všeobčianske štátnictvo, ktoré u súčasnej slovenskej prezidentky Kosatík obdivuje, v lepšom (?) prípade ilúziou a v tom horšom (?) vedomou štylizáciou.
Pravica noir
Sčasti pochopiteľné a sčasti prekvapivé je sústavné spájanie ďalšej významnej pravicovej postavy, Richarda Sulíka, so „zlom“, špecifickejšie Róbertom Ficom: na jednej strane rozumieme, že ak v lete 2022 „Sulík chce zase jednou povalit celou jednu celkem slušnou vládu. Což by se nemělo dovolovat [sic!],“ (s. 235) nemožno byť voči lídrovi SaS zhovievavý, na druhej strane zaráža opakovane formulovaná domnienka, „že Sulík [pri páde vlády v r. 2011, pozn. M. M.] konal po dohodě s Ficem“ (s. 100) či tvrdenie, že „později proslul jako člověk na Fica a jeho lidi napojený víc než těsně […]. Zlé jazyky říkaly, že v posledních letech a měsících před svým zatčením si Kočner Sulíka trénoval jako možného Ficova nástupce.“ (s. 172). A hoci skúsenosť potvrdzuje, že v slovenskej politike neexistuje taká absurdná predstava, ktorú by realita nedokázala prekonať, Kosatíkov obraz Sulíka pôsobí skôr ako (anti)fanfikcia než ako klebeta či konšpirácia zušľachtená na hypotézu.
Kosatíkovi sa však príležitostne darí vyjadriť aj nápaditú myšlienku alebo v najsledovanejších médiách málokedy formulovaný, a preto o to cennejší postreh: či už ide o slovenský komplex menejcennosti pre našu „národnú mladosť“, ktorá – parafrázujúc autora – okrem nás samých nikomu inému nevadí, alebo o likvidáciu ľavice „populizmom“ či význam sociálnej demokracie, „[c]ož je přesně ten druh strany, kterou každý stát, a možná nejvíc státy v postkomunistické střední Evropě, potřebují jako sůl. Strany, od které lidé uslyší ono ‚postaráme se o vás‘ nikoli ve formě populistické lži, tak jako to bylo dosud, ale v podobě vážně myšleného hodnotového programu.“ (s. 193). To, čo sa sprvu javí ako istá nekonzistentnosť na strane autora, sa pri hlbšom zamyslení ukáže ako opak, teda domyslenie jeho obdivu (spravodlivo však treba povedať, že najmä ľudského) voči pravicovým politikom do dôsledkov; práve po neoliberálnej transformácii potrebuje tunajší región ozajstnú (aspoň) sociálnodemokratickú politiku naozaj ako soľ.
Sprievodca výhľadom z kupé prvej triedy
Keď sa autor v poslednej kapitole lúči s čitateľmi, priznáva, že kniha „[p]ůvodně měla být o něčem jiném. Představoval jsem si ji osobnější, založenou na mých setkáních se Slovenskem a Slováky. Žánrově jako kombinaci fejetonu a interview, knížku v tónu přívětivou až kratochvilnou, jak náladě těch hovorů odpovídalo.“ (s. 236). Škoda, že sa tak nestalo. Kosatík napísal knihu v negatívnom zmysle slova publicistickú, povrchnú a rýchle zastarávajúcu. Povedané lingvisticky, o/v predprítomnom čase nemožno písať rovnako ako o/v čase minulom; reflexia prítomnosti či veľmi nedávnej minulosti je kategoriálne odlišná od uvažovania nad dejinami hoci už len predchádzajúceho storočia, ktorému sa vo svojich ostatných knihách a scenároch autor venuje predovšetkým. A aj keď kniha môže českým, ba i mladším slovenským čitateľom a čitateľkám poslúžiť ako rámcový politický bedeker „slovenskej cesty“ po rozdelení spoločnej republiky, jeho používatelia by nemali zabúdať, že táto príručka síce informuje, ale nevysvetľuje. Povedané inak, o Slovensku sa z nej dá čo-to dozvedieť, no len máločo pochopiť. To však už – neprekvapivo – nie je problém perspektívy národnej, ale triednej.
Pavel Kosatík: Slovensko 30 let poté. Práh, 2022.