Činohra Slovenského národného divadla uzavrela sezónu hravými Bláznami z Valencie v réžii Ondreja Spišáka, známeho štylizovanou režijnou poetikou zo šapitó Teatro Tatro. Blázni Lope de Vegu sú, dá sa povedať, odmenou pre trpezlivých divákov, ktorí sa prehrýzli náročnou sezónou, plnou takzvane „neprístupných“ titulov: Pred očami západu, Pes na ceste či Odliv. Vyvstáva však otázka, či inscenácia neodmeňuje diváka až príliš a či sa dá nájsť niečo aj pod pesničkami a energiou disponovaného súboru a veselého textu.
Zápletka je hyperbolizovane zamotaná. Ústav pre bláznov, vedúci, vyššie postavené panie a ich slúžky, zásnuby a pár narušiteľov. Základnou premisou je, či sú blázniví tí, ktorých za takých spoločnosť označila, alebo či sú bláznami tí, ktorí nazývajú iných bláznami. A samozrejme, čo spôsobí so srdcom a hlavou láska. Láska bláznov z Valencie je však pomerne povrchná, rýchlo vzplanie (najmä skrz erotickú príťažlivosť) a pomerne ľahko zas spľasne, či sa skôr presunie na iný objekt – v mužskom prípade, respektíve v prípade hlavnej postavy – Floriana v podaní Milana Ondríka. Ženy nečakajú pasívne na mužský záujem, s dramatickými vzdychmi vyjadrujú svoje nadšenie z Florianovho tela, z jeho fyzických predispozícií a iných častí, a robia všetko preto, aby si ich všimol. Približne v polovici sa v prekérnej situácii ocitnú až tri ženy naraz a Floriano to musí riešiť. Nešťastnou zhodou náhod a ľahkovážnosťou si pohnevá práve tú, ktorú má najradšej. Okolo toho sa vytvárajú mikrosituácie s inými postavami a nakoniec príde kráľ, kvôli ktorému sa dostal Floriano do väzenia in the first place. Bol totiž v tom, že ho (ešte kým bol kráľ len princom) zabil, a aby sa vyhol väzeniu, dal sa zavrieť do blázinca. Prichádza teda kráľ a rieši situáciu tak, že všetkých začne náhodne sobášiť, a oni súhlasia, aj keď sa vo väčšine prípadov nepoznajú alebo už nechcú poznať. Paralelne s romantikou sú do inscenácie bláznom vkladané rôzne odkazy pre modernú spoločnosť, a to najmä cez ústa muža, ktorý si každý deň myslí, že je iným filozofom. Práve jeho postava mala byť pomyselnou nadstavbou, avšak jeho zamyslenia vyznievajú pomerne prázdno a umelo – naozaj mohla inscenácia ostať pri tom, čím je a nesnažiť sa tváriť, že cez pojašené milostné pletky v ústave vypovedá niečo o spoločnosti.
Bola by som nerada, keby moja glosa vyznievala pejoratívne. Nie. Blázni z Valencie sú remeselne zvládnutá inscenácia, ktorej však podkopáva nohy pôvodný text a fakt, že sa nijak nevysporadúva so všetkým, čo je dnes inak. Vidieť totiž tri ženy vzdychať nad a biť sa o hlavného mužského hrdinu a chápať to ako akési memento starého dobrého fungovania muža a ženy mi pripadá absurdné – avšak nie tým dobrým, divadelným spôsobom.
Lope de Vega: Blázni z Valencie. SND Bratislava, réžia: Ondrej Spišák, Premiéra: 8. 6. a 9. 6. 2024.
