Keď stojíte pred modernou kovovou pyramídou v Karibiku, uvedomíte si, aké nezvyčajné je vidieť budovu s dokonalou trojuholníkovou fasádou. Očarení jedinečným tvarom premýšľate, čo sa deje vnútri a ako sa ľudia premiestňujú hore a dole – či sú tam schody alebo rampa, ktorá prepája jednotlivé poschodia, a či dvere a okná majú tiež tvar trojuholníka.
Nejde o tropický rozmar ani o karibské bláznovstvo. Strecha tejto jedinečnej prímorskej stavby v továrni na Barbadose bola dôsledne vypočítaná pre svoje posvätné poslanie. Uhly sú prispôsobené funkcii sypania surovej masy kryštálov cukru z výšky, čo vytvára jemný násyp. Uhol na odpočívanie voľne rozprestretého surového cukru je približne štyridsať stupňov, zatiaľ čo násypy vlhkého cukru majú uhol sklonu vysoký päťdesiat stupňov. Spôsoby, akými sa kryštály šmýkajú jeden po druhom a ako sa navzájom dotýkajú, keď padnú z hlavného násypníka, určujú stupeň vlhkosti cukru vizuálnym porovnaním cukrového násypu k uhlu sklonu strechy.
Cukor nad krv
Barbados bol známy ako drahokam v korune britského impéria. Deväťdesiatsedem percent plochy ostrova tvorili plantáže cukrovej trstiny. Spoločnosť je väčšinou na prvom mieste pred jej ekonomikou, ale v koloniálnej plantážokracii Karibiku bola na prvom mieste ekonomika a až potom obyvateľstvo. Zložitý technologický aparát, ktorý povoľoval získavanie kryštálov hnedej sacharózy zo šťavnatej cukrovej trstiny, zaviedol jednu z najnásilnejších foriem tyranie a zotročovania v ľudskej histórii. Cukrovary boli ekonomicky rentabilné jedine vtedy, ak sa za disponibilnú prácu neplatilo. Tento krutý systém bol chránený, aby držal krok s dopytom po cukre nenásytných európskych a severoamerických trhov. Závislosť od sladkostí umožnila robotníckym triedam v priemyselných európskych mestách pracovať do vysilenia vďaka kalóriám, ktoré dodával karibský cukor. Priemyselné továrne v Londýne a cukrovary na Barbadose boli úzko prepojené. Všetky utláčali svojich pracovníkov a zároveň boli súčasťou kapitalistického prúdu, ktorý viedol k zásadnej mestskej premene – karibské polia s cukrovou trstinou modernizovali veľa európskych miest. Napríklad v Británii pomenovali knižnicu Codrington Library na univerzite All Souls College v Oxforde podľa cukrového baróna z Barbadosu, ktorý ju financoval, a londýnska Bank of England, Harewood House v Leeds či Penrhyn Castle (imitujúci stredovek a postavený z bohatstva Pennantovcov z jamajských trstinových plantáží) a Lloyd’s building Richarda Rogersa boli verejne kritizované za to, že ich postavili z výnosu obchodovania s cukrom a otrokmi.
Barbados produkoval na svojom vrchole v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch dvestotisíc ton trstinového cukru. Túto bezprecedentnú ťažbu sacharidov na podporu ľudskej výdrže sprevádzal energetický vzostup Karibiku v palivových motoroch a strojoch. Rafinácia uhľovodíkov sa začala v Mexiku a vo Venezuele. Po druhej svetovej vojne naštartovala ekonomiky na ostrovoch Curaçao, Aruba či Trinidad a Tobago. Počas šesťdesiatych rokov, keď USA začali z Perzského zálivu dovážať čoraz viac surovej ropy, odpor proti budovaniu ďalších rafinérií na pobrežiach USA vytvoril z Karibiku kľúčové miesto v rafinovaní ropy, ktorá smerovala do USA. Existujúce karibské rafinérie sa zväčšili a vznikli nové, napríklad na ostrovoch Grand Bahama, St. Croix, Svätá Lucia, Barbados, Jamajka, Antigua a na Amerických Panenských ostrovoch.
Rafinácia cukru a ropy na južnej pologuli zdieľa koloniálnu a postkoloniálnu históriu ekonomickej sily a závislosť od svetového kapitálu. Spolu s embargom, ktoré v roku 1973 na vývoz ropy udelila Organizácia krajín vyvážajúcich ropu (OPEC), vznikla nová technológia podnietená nedostatkom, ktorá mala znížiť energetický dopyt. S podporou národného programu PróÁlcool v Brazílii vynašli autá na flexibilné palivo ako náprotivok poháňaný bioetanolom (CH3–CH2–OH) z cukrovej trstiny, aby neboli závislí od dovozu ropy. Do roku 1980 sa vynález premietol do energetickej nezávislosti v celej krajine a rozbehol medzinárodný priemysel v krajinách ako Zimbabwe, Malawi a Keňa (konkrétne prevádzky Zimbabwean Triangle Ethanol Plant, Dwangwa Estate Plant a Muhoroni Plant). Do polovice deväťdesiatych rokov vznikalo zo šesťdesiatich piatich percent cukrovej trstiny (175 metrických ton) etanolové palivo.
Okružná cesta cukru
V posledných rokoch sa zber cukru na Barbadose odsúva až na jar a jeho objem sa znížil na historické minimum. V roku 2016 úroda dosiahla osemtisíc ton, čo je sotva dvadsatina z množstva zberu „zlatého veku“. V minulých rokoch farmári odmietali zberať, až kým vláda nevyriešila výplaty, ktoré nevyplatila za posledné úrody. Sezóna roku 2015 sa tak odložila až o tri mesiace na siedmy apríl. Nikdy predtým sa zber cukrovej trstiny nezačal tak neskoro. Je ironické, že hoci cukor na Barbadose vyrábajú poctivo s čoraz menším podielom ručnej práce a miestnymi pracovníkmi, ktorí majú volebné právo, Barbados sa označuje za príliš rozvinutú krajinu na to, aby získal označenie FairTrade. Tento celkový pokles v produkcii tiež vysvetľuje, prečo na tomto ostrove existuje už len jediná fungujúca továreň na spracovanie cukru – Portdale Refinery.
Situácii nepomáha ani fakt, že polička miestneho supermarketu Massy je plná baleného cukru dovezeného z USA alebo značiek britských supermarketov. Viac ako kedykoľvek predtým sa zdá, že cukor cestuje tam a späť z jednej strany Atlantiku na druhú, pričom s každou cestou mení farbu, tvar, textúru, objem, balenie a fyzický stav. To má za následok, že Barbados ako teritórium, kde je nedostatok cukru, má problémy udržať sacharózou poháňanú karibskú predstavu. Turistov láka vízia ostrova so zvlnenou krajinou pokrytou cukrovou trstinou, avšak dnes je z väčšiny polí na Barbadose druhotriedny pozemok pokrytý krovím, teda rastlinami, ktoré sú pre trstinu burinou či zelinou a sú neatraktívnym odklonením z historickej skvostnosti cukrovej minulosti ostrova.
Hodnotu melasy určuje hodnota ropy
Biele kryštály cukru sú rovnaké, nezáleží na tom, odkiaľ sú. Bielený a zbavený akejkoľvek chuti bol rafinovaný cukor vynájdený, aby odstránil výraznú chuť zo šálky čistého čaju alebo kávy. Dnes sa stal homogénnou globálnou substanciou, ktorá je najčastejšie konzumovaná vo forme sladkostí a sladkých nápojov. Nerafinovaný cukor má zas hnedý odtieň z minerálov, ktoré rastlina absorbovala z aminokyselín, proteínov, vápnika, horčíka v pôde a tiež z krvi, potu a sĺz tých, ktorí na pôdach pracovali počas desaťročí plných násilia. V procese kryštalizácie skončí veľa minerálov v melase, ktorá je vedľajším produktom rafinovania cukru na hnedý, ešte pred bielením. A tak má melasa rôznych ostrovov aj rôznu chuť a vôňu, keďže miestne rastliny odrážajú ich miestne prostredie.
Rumové liehovary na Barbadose potrebujú miestnu melasu so živinami a minerálmi, ktoré absorbovala zo základovej pôdy. Nie je jej však dostatok. Napriek tomu, že používajú melasu zo zahraničných trstín, aspoň minimum „barbadoskosti“ musí byť podľa právnych predpisov v barbadoskom alkohole zachované. Predaj barbadoského rumu s vyše polovicou dovezenej melasy by mohlo ohroziť značku. Ak bude podiel melasy naďalej klesať, certifikácia EÚ barbadoského rumu sa môže zdanlivo jemne, no reálne značne zmeniť z barbadoského rumu na „rum vyrobený na Barbadose“, čo by znamenalo oddelenie dôležitosti pôdy od rumu, ktorý sa na nej vyprodukoval.
Budúcnosť cukrovej trstiny je neistá. Jednou z alternatív na Barbadose je využitie melasy na výrobu bioetanolu na podporu krajín s cukrovou trstinou. V stávke diskusie je kontroverzná výstavba ďalšej rafinérie na bioetanol. Nový štyridsaťdvamiliónový projekt propagovaný bajanskou vládou má za cieľ pretvoriť opustený cukrovar Andrew’s Sugar Cane Factory na viacúčelový spracovateľský podnik. Nejde o oživenie histórie ostrova, ale skôr o predstavu inej budúcnosti, ktorá by bola založená na bioetanole, štandardnom palive, ktoré premieňa biomasu a kalórie na energiu. Dopyt sa však spolieha na cenu ropy. Ak je cena za ropu nízka, medzinárodný dopyt po bioetanole klesá a cukrová melasa sa rozumnejšie využíva na produkciu rumu. Ak je cena za ropu vysoká, svet potrebuje udržateľné alternatívy fosílnych palív.
Biopalivo alebo lesy?
V inštalácii The Empire Remains Shop strieka z fontány buď rum, alebo bioetanol, podľa dennej ceny ropy na trhu NASDAQ. Makroúroveň cyklov ponuky a dopytu nakoniec tvorí alebo ničí priestory produkcie cukru a jeho derivátov. Today We are Green (Dnes sme zelení) je fontána, ktorá vám neumožňuje vybrať si podľa vašich preferencií. Ponúka výhradne rum alebo bioetanol podľa ceny ropy v daný deň.
Bioetanol sa spaľuje, ale vylučuje menej oxidu uhličitého než iné fosílne palivá. A predsa ponúka menší kalorický prísun pre motory, ktoré tak vyžadujú väčšie množstvo paliva. Bioetanol sa vyrába jednoducho, ale vyžaduje tiež veľkú plochu ornej pôdy na vypestovanie dostatočného množstva trstiny, aby dokázal ovplyvniť energetické ekonomiky. Napriek tomu, že sú udržateľné palivá schopné eliminovať deväťdesiat percent oxidu uhličitého, ktorý vylučuje benzín, sú zároveň aj príčinou odlesňovania amazonského pralesa a vysťahovania pôvodných obyvateľov s cieľom rozšírenia plantáží cukrovej trstiny. V podstate ide o posilnenie a rozšírenie predošlých vĺn ťažkej práce opäť na ľudí, ktorí žijú na okraji poľnohospodárstva. Bioetanol môže pochádzať z cukrovej trstiny, ale aj z kukurice, kasavy, sladkého ciroku a ďalších základných plodín. Energia pre stroje je kľúčová k rozvoju, avšak farmári pestujú čoraz menej plodín určených na konzumáciu, keďže rastliny na spaľovanie môžu byť výnosnejšie než rastliny pre potravu ľudí či zvierat. Deväťdesiatpäť percent kukurice pestovanej v Zambii je určených na konzumáciu ako základná potravina, no ak by mala byť kukurica využívaná na palivo, ceny potravín sa pravdepodobne výrazne zvýšia. Cukrová trstina a bagasa (mäkký zvyšok po vylisovaní šťavy z rastliny) sa na Mauríciu využívajú na výrobu elektriny a tepla, takže ak sa cukrová trstina použije na bioetanol, ohrozená bude aj dodávka elektriny. Cena a zdroj kalórií kŕmi konkurenciu medzi človekom a strojom. Medzi jedlom a palivom.
Autori sú zakladateľmi interdisciplinárneho umelecko-výskumného kolektívu Cooking Sections a hosťujúcimi pedagógmi londýnskej Royal College of Art
Z anglického originálu preložila Zuzana Miháliková
Text sme pre potreby mesačníka doplnili medzititulkami
Fragment z knihy The Empire Remains Shop, Cooking Sections (Daniel Fernández Pascual, Alon Schwabe). New York : Columbia Books on Architecture and the City, 2018
