A)
Pred niekoľkými rokmi som v istom v rozhovore spontánne vyriekol označenie telovka. Indobritská kolegyňa a blízka kamarátka Anjalika Sagar (z londýnskeho umeleckého kolektívu The Otolith Group) sa ma ihneď, relatívne potichu (priateľsky, ale dostatočne agresívne) spýtala: „Boris, čo tým myslíš?“ Jasné, že som mal na mysli práve takú tú béžovú s troškou prímesi ružovej (u nás sa jej analýze intenzívne, ale apoliticky venoval maliar Rudolf Fila). To bol moment, ktorým som sa reaktívne nadobro zbavil nášho miestneho vzťahového automatizmu k jedinej telovke. Ale vždy pritom, ak niekde túto zdomácnenosť opäť začujem, zase impulzívne pocítim ten trpký pocit vtedajšej sebadiskreditácie, strápnenia sa. Dobre mi tak!
V angličtine sa telovka odborne nepovie iba Skin Colour, ale Caucasian Skin Colour (alebo Tone, výnimočne aj Flesh alebo Peach Colour), lebo, samozrejme, natívne anglicky hovoriace krajiny sú „farebne“ oveľa „pestrejšie“. Ich pestrosť však vyrástla z temnej kolísky kolonializmu, otrokárstva. Ale aj tam, hlavne v USA, sa stále používa termín People of Colour (alebo POC) – na označenie všetkých „nebielych“ ľudí, pričom Coloured (farební) sa používa iba na označovanie Afroameričanov (čo sa stále niekde zachováva aj ako Negroes). Takýmito výrazmi sa odlišovali aj slobodní mulati od čiernych otrokov. People of Colour je ambivalentný termín, zároveň používaný aktivistami za ľudské práva „farebných“ menšín (popularizoval ho aj psychiater Frantz Fanon[1], študent fenomenológa Mauricea Merleau-Pontyho), a zároveň ako hanlivé označenie „bielymi“ nadradencami. Svet je plný rozporov – tak ako keď prevažne mestická (mixticus = zmiešať) Kolumbia stále hrdo velebí masového vraha vlastného pôvodného obyvateľstva vo svojom názve. V Rusku tiež Caucasian Skin Colour veľmi nefunguje, lebo Rusi Kaukaza s čiernymi vlasmi považujú za „farebného“. Na farbe pleti tam zas až tak nezáleží. A slovanské Rusko je tiež mýtus. Jeho podstatnou zložkou sú aj potomkovia Mongolov, Peržanov a Arabov.
Opozitom POC by asi malo byť People without Colour – PWC. To znie veľmi kostrbato.
Slovami wikipédie: biela je farba, ktorú oko vníma v prípade, že z daného smeru prichádza svetlo všetkých farieb. Dojem bielej farby je možné dosiahnuť tiež zmiešaním (takzvaným aditívnym miešaním) základných farieb spektra (červená, žltá, modrá), pretože práve na tieto farby je ľudské oko citlivé. Biela je farba, dokonca multifarba. Teda ľuďmi farby musia byť aj tí takzvane (samozvane) bieli. Pozriem sa do zrkadla a viem, že ja nemôžem byť bielym. Jednoducho nie som biely. Moja farba v zrkadle predsa nie je biela – je to istý druh telovky. Moja pokožka má mnoho prímesí. Namaľovať (auto)portrét s vernou telovkou je veľmi zložité. Ani albín nie je biely, ale akosi ružovkastý. A albinizmus je neliečiteľná porucha tvorby melanínu, absencia pigmentu, život ohrozený UV žiarením, precitlivenosť na svetlo, svetloplachosť – sú to deti noci. V mnohých mýtoch sa ich telá, (konkrétne ich vlasy) považujú za nositeľa nadprirodzených schopností. Preto sú cieľom (živí či mŕtvi) poľovania, lynčovania, vraždenia, zneuctenia.
Výraz „si biely ako stena“ náležite označuje stav chorobnosti, vyčerpanosti alebo prejavu úzkosti.
Ľudská číra biela je deformitou alebo nezdravosťou. Rasizmus je potom nevyhnutne vzývaním deformity – a nie naopak, ako sa to jeho zástancovia snažia proklamovať.
Som farebný. Som farebný, ale skoro všetci okolo mňa to považujú iba za afektívne táranie. Ale keby som si aj dal urobiť hlbší genetický test, iba by som fakticky preukázal to, čo tuším a tvrdím, že vo mne je, čo ma potichu konštituuje. Je toho veľmi veľa. Som pestrý. Každý, kto by chcel viesť akokoľvek rasisticky motivované úvahy, tak môže začať až po absolvovaní takých genetických testov. Kultúrne zdomácnenosti sú silnejšie ako prírodné fakty.
U nás je stále telovka automaticky asociovaná s takzvanými belochmi. Slovensko sa (skrz historické vrstvenia bludu) väčšinovo identifikuje v belošstve. Témy ľudí farby sa tu považujú za témy mimo lokálneho diskurzu/netýkajúce sa. Z týchto podmienok (aj z podmieneného faktu, že sme nikdy neboli kolonizátorskou veľmocou) prechovávame v sebe aj mechanický pocit, že sa nás netýka ani migračný tresk posledných rokov, prípadne že rómske komunity a sekulárnych židov nie sú jedni z nás.
Všetci sme farební a farba sa poprieť či odstrániť nedá. Teda negovať rasový diskurz sa nedá jeho neutralizáciou, negáciou farby. Práve naopak: je potrebné trvať na farbách v ich maximálnej škále! Preto je nutné posilniť farebné videnie (aj urgenciou v takých teritóriách, akým je to naše). Preto je nutné posilniť (osobné) farebné vedomie – apelovať na vnímanie rozdielnosti jednotlivých koží.
To, o čom v širšej všeobecnosti intenzívne rozmýšľam, je – viac produktívne, ako odstraňovať rozdiely, je ešte intenzívnejšie ich hrotiť, diverzifikovať, detailizovať, oddeľovať a vytvárať generatívne formy (farby, kultúry, rodu…) emancipácie. Nie sme všetci rovnakí. Sme všetci odlišní (mestici, bastardi, viac tóny ako typy) a podobná pokožka môže naoko predstavovať árijca i Žida. Fyziognómia farby je hlúposť, takisto ako krvná skupina. Už Darwin upozorňoval, že farba kože je subjektívna a arbitrárna. A už v roku 1950 UNESCO navrhlo moderovať mätúci termín rasa na pojem etnická skupina. Etnická skupina je inštitúciou. Každý by mal mať svoju inštitúciu.
Tam, kde je normálnosť neuplatniteľná, nastupuje normativita. Tam, kde sa končí moc ideí, musí nastúpiť vláda ideológie – proti nespočetnému množstvu ohavných udomácnení. Preto považujem za bezpodmienečné používať telovku len v plurálnom znení, alebo ju úplne odstrániť. Tak aj považujem za neodkladné odstrániť bielu z diskurzu o koži a hovoriť iba o nekonečne vzrastajúcom množstve jej tónov.
Všetci sme ľudia farieb.
B)
Lenže možnosť absolútnej demokratizácie (individualizácie, subjektivizácie) farby vylučuje pretrvávajúca etnická globálna nerovnosť (tie zdomácnenosti monštruozity). To moje „Všetci sme ľudia farieb.“ je tiež (aj keď z môjho pohľadu jediný prospektívne správny) utopický výplod rozmaznaného privilegovaného prostredia západného mýtu o svete. Znevýhodnené skupiny, znevýhodnené oblasti, sa stále musia hlásiť za svoje „farby“. Musia upozorňovať, že pre zdomácnenosti sú zovšeobecňované k priradeným atribútom, ako napríklad Afroameričania (alebo Rómovia u nás) ku kriminalite a podobne. Kriminalita je pritom úmerná chudobe a z tej vyplývajúcej nevzdelanosti, z ktorých ich vládnuce vrstvy západných (i post/sovietskych) ríší nepustili, umelo udržiavali v bezprizornosti po desiatky rokov. Chudoba – nevzdelanosť – kriminalita je zvyčajný „bermudský trojuholník“ sociálnej segregácie v širšom význame. A ak by sme aj porovnali rozmer zločinov vládnucich vrstiev iba za posledných 200 rokov, tak by sme jasne zistili, že People of Colour (vrátane pseudologicky démonizovaných Arabov) zastupujú zanedbateľnú čiastku. Masové vyvražďovanie a defraudácia verejných zdrojov a ekologických komplexít je prácou „bieleho“ muža. POC jednoducho musia pripomínať, že ich životy majú rovnakú hodnotu ako životy vládnucich vrstiev. Z takéhoto podhubia vzniklo aj decentralizované hnutie #BlackLivesMatter (alebo BLM/Na čiernych životoch záleží), ktoré inkorporuje transgeneračné a všerodové princípy a exponenciu minoritárskej demokracie (kde väčšina je zaviazaná sa starať o ohrozenú časť menšiny). #BlackLivesMatter[2] bolo a je osočované (kontrahnutiami AllLivesMatters a inými) aj z opačného, antisystémového rasizmu. Toto je však manipulatívna dezinterpretácia — tých bielych predsa nikto nikde nesegreguje – už po tisícročia. Bieli sú agresori. Agresori sa bránia iba proti vzbure utláčaných.
Autor je pišúci výtvarník, spevák a kurátor
[1] aj v jeho legendárnej Peau noire, masques blancs, Éditions du Seuil, 1952, v češtine vydal tranzit.cz pod názvom Černá kůže, bílé masky, 2012. Túto útlu publikáciu považujem za povinné čítanie etickej výchovy.
[2] Hashtag v #BlackLivesMatter je vyjadrením, realizáciou ambície šírenia misie v online priestore.
