Tento text nie je teoretickou rozpravou o lesbických matkách a ich synoch, ani inštruktáž. Je pokusom preskúmať fragmenty histórie, ktorú zdieľam so synom, a podeliť sa o ne. Mám dve deti: dcéru Beth, ktorá má pätnásť a pol roka, a syna Jonathana, ktorý je o poldruha roka mladší. Takto to doma máme. O teóriu nech sa starajú iní. Toto je rozprávanie jednej ženy.
Lesbické matky, nemám pre vás nijaké zázračné tajomstvo, ako vychovávať svojich synov, ako na vaše otázky jasne odpovedať. Mám však vlastný spôsob, ako si nanovo klásť rovnaké otázky, ktoré si kladiete aj vy. Verím, že ich spolu prediskutujeme rovnako ako kúsočky života, o ktoré sa potrebujeme podeliť. Sme ženy a v sebe i medzi sebou vytvárame spojenia. Bez ohľadu na limity/obmedzené možnosti tlačeného textu sme odhodlané zužitkovať vlastné i spoločné vedomosti.
Najsprávnejší postup nájdeme v sebe. Svojim deťom odovzdávam najviac sily vôľou hľadieť do svojho vnútra. Úprimne sa s nimi delím o to, čo tam vidím, a neočakávam od nich reakciu, akej vo svojom veku nie sú schopné. Takto sa moje deti učia prekonávať svoj strach.
Všetky naše deti sú predvojom zatiaľ neistého kráľovnovstva.
Jonathan i ja si uvedomujeme dynamiku jeho rozvíjajúcej sa sexuality. Nebolo by odo mňa ohľaduplné, ak by som sa tu o nej rozpisovala. Môžem však vyjadriť svoje presvedčenie, že s kýmkoľvek sa rozhodne túto oblasť preskúmať, urobí tak bez nátlaku, bez strachu a v úprimnosti.
Tento text sa mi nepísal ľahko; aj kvôli skutočnosti, že práve toto leto sa Jonathan fyzicky stáva mužom. Naši synovia sa musia stať mužmi – takými, medzi akými by naše dcéry, už narodené i ešte nenarodené, chceli žiť. Z našich synov nebudú ženy. Cesta našich synov je náročnejšia než cesta našich dcér, pretože sa od nás musia odpútať a spraviť to bez nás. Mám nádej, že si naši synovia uchovajú, čo sa od nás naučili, a budú vedieť, ako to vpečatiť do vlastnej osobnosti.
Pre svoje dcéry sme tu vždy: pri rebélii i snívaní, pri plánovaní si budúcnosti i potrebe poradiť; synovia lesieb sa však ako muži musia zadefinovať sami. V tom spočíva ich výhoda i zraniteľnosť. Synovia lesieb majú výhodu vpečatených inštinktov prežitia, musia si ale osvojiť naše vedomosti a včleniť ich do vlastnej maskulinity. Nech je Bohyňa k môjmu synovi Jonathanovi milostiplná.
Nedávno som sa stretla s niekoľkými mladými čiernymi mužmi. S radosťou môžem napísať, že ich úvahy o prítomnosti, ako i plány do budúcnosti sa s Jonathanovými prelínajú viac než tie moje. S týmito mužmi zdieľame víziu, ako aj dočasnú stratégiu prežitia. Vážim si príležitosti zhovárať sa s nimi. Niektorých z nich som stretla na prvej výročnej konferencii lesieb a gejov tretieho sveta, ktorá sa konala vo Washingtone D. C. v októbri 1979. Ďalších som stretla pri iných príležitostiach a neviem, ako sa sami sexuálne identifikujú. Niektorí z nich sa osve starajú o celé rodiny. Niektorí si adoptovali synov. Sú to čierni muži, ktorí snívajú, konajú a nehanbia sa za svoje pocity či za to, že si kladú otázky. Je povzbudivé vedieť, že naši synovia v tom nie sú sami.
Keď ma Jonathan hnevá, vždy vravím, že vo mne kypí testosterón. Myslím to tak, že Jonathan pre mňa symbolizuje tú časť mojej ženskosti, ktorú odmietam uznať či spoznať. Čo napríklad znamená „správať sa ako muž“? Seba sa pýtam – čo odmietam? Za Jonathana sa pýtam – čo sa usiluje nanovo definovať?
Vychovávať čierne deti – chlapcov i dievčatá – v tlame rasistického, sexistického a samovražedného draka je nebezpečné. Ak nedokážu súčasne milovať a vzdorovať, zrejme neprežijú. A aby prežili, musia sa čohosi vedieť vzdávať. To učia matky: lásku, schopnosť prežiť, čiže sebadefinovať sa, a umenie vzdávať sa toho, na čom nám záleží. Na to všetko je nutná schopnosť intenzívneho cítenia a rozpoznávania emócií: ako prežívať lásku, ako strach nebrať na ľahkú váhu ani sa ním nenechať ovládnuť, ako bytostne cítiť a mať z toho radosť.
Chcela by som vychovať čierneho muža, ktorý sa nenechá zničiť ani sa nezmieri s tou skazenosťou, ktorú bieli otcovia nazývajú moc a zamýšľajú ňou zdecimovať môjho syna práve tak ako mňa. Chcela by som vychovať čierneho muža, ktorý pochopí, že legitímnym objektom jeho odporu nie sú ženy, ale konkrétne štruktúry systému, ktorý ho navádza báť sa žien a pohŕdať nimi rovnako ako svojím čiernym ja.
Svojmu synovi musím najskôr vysvetliť, že mojou úlohou nie je vysporadúvať sa s jeho pocitmi namiesto neho.
Muži, ktorí sa boja emócií, si okolo seba musia držať ženy, ktoré sa o ich city postarajú. Popritom nás zároveň práve za túto „podradnú“ schopnosť bytostne cítiť odsudzujú. Takto si však muži sami odopierajú vlastnú ľudskú podstatu. Chytajú sa do pasce závislosti a strachu.
Ako čierna žena oddaná budúcnosti vhodnej na život a ako matka milujúca a vychovávajúca syna, ktorý bude čoskoro mužom, musím preskúmať všetky svoje možnosti existencie v takomto ničivom systéme.
Jonathan mal tri a pol roka, keď som stretla Frances, svoju partnerku. Mal sedem, keď sme spolu začali natrvalo bývať. To, že Frances i ja sme lesby, bolo pre obe deti zdrojom mnohých problémov i vnútornej sily. Zhodli sme sa, že z toho doma nebudeme robiť tajomstvo. Na začiatku toto naše neoblomné rozhodnutie pramenilo z obojstranného poznania, že čokoľvek ukryté v strachu môže byť použité proti deťom alebo proti nám. Je to nedokonalý, ale užitočný argument v prospech úprimnosti. Poznanie strachu oslobodzuje.
pre napádaných
môže byť
každé miesto
domovom
ale žiadne ním nie je
Aby prežili, čierne deti v Amerike musia byť vychovávané ako bojovníci. Aby prežili, musia byť vychované k schopnosti rozoznávať rôzne tváre nepriateľov. Čierne deti lesbických párov majú výhodu, pretože sa veľmi skoro naučia, že útlak má mnoho rôznych podôb a žiadna z nich nemá nič spoločné s ich vlastnou hodnotou.
Spomínam si, že v škole po Jonathanovi ostatní chlapci celé roky pokrikovali nie „Tvoja matka je lesba!“, ale „Tvoja matka je čierna huba!“
Keď mal Jonathan osem rokov, sťahovali sme sa a ako tretiak musel prejsť na inú školu. Ako nový chlapec v novom prostredí mal zo života peklo. Nemal rád drsné hry, nerád sa bil, nerád hádzal po psoch kamene. To všetko z neho robilo ľahký terč.
Keď v jedno popoludnie prišiel s plačom domov, Beth mi povedala, že miestni grázli nútia Jonathana drhnúť im topánky vždy, keď ona nie je nablízku, aby ich odohnala. Keď som zistila, že vodca gangu je malý chlapec z Jonathanovej triedy, približne rovnako veľký ako on, stala sa zaujímavá a veľmi znepokojivá vec.
Môj hnev z vlastnej dlhodobej neschopnosti zasiahnuť a bolesť z jeho utrpenia ma prinútili hodiť za hlavu všetko, čo som sa naučila o násilí, strachu a obviňovaní obete. Na vlastné plačúce dieťa som vyprskla: „Ak sem ešte raz prídeš takto s plačom…!“ Vtom som ustrnula v hrôze.
Takto sa začína skaza našich synov: v mene ochrany a úľavy od našej vlastnej bolesti. Zbili mi syna? Chcela som, aby sa naučil čosi o živote, o tom, ako ľahko možno zneužiť moc. Sama som sa počula opakovať staré povedačky o tom, čo znamená skutočná sila a odvaha.
Nie, Jonathan sa nemusel biť, ak nechcel, avšak akosi mal mať lepší pocit z toho, že sa bitke vyhýba. Prebehla mnou stará hrôza tučného dieťaťa utekajúceho pred bitkou v strachu, že mu rozbijú okuliare.
Zhruba v tom čase sa ma istá veľmi múdra žena opýtala: „A povedala si niekedy Jonathanovi, že aj ty si kedysi mala strach?“
Tá myšlienka sa mi vtedy zdala vzdialená, ale keď sa najbližšie Jonathan vrátil so slzami v očiach a celý spotený od behu, videla som, že sa predo mnou cíti zahanbený. Cítil, že ma sklamal, cítil, že sklamal obraz ženy/matky, ktorý si s mojou pomocou vytvoril. Šlo o obraz ženy schopnej všetko ukočírovať, ktorý vychádzal z faktu, že Jonathan žil v domácnosti s troma silnými ženami – lesbickými rodičkami a staršou sestrou. V našej domácnosti bola sila ženským atribútom.
Spoločnosť nás učí myslieť spôsobom buď/alebo – zabi alebo budeš zabitý, ovládaj alebo budeš ovládaný. Pre Jonathana to znamenalo: prekonaj svoje ťažkosti alebo sa tráp. Poznám dôsledky takéhoto myslenia. Existujú dva klasické západné mýty, ktoré reprezentujú modely vzťahu medzi matkou a synom: ide o Jokastu a Oidipa (syn je matkiným milencom) a Klytaimnéstru a Oresta (syn je vrahom svojej matky).
Cítila som, že sa ma to týka.
Sadla som si na schodisko v chodbe, privinula si Jonathana a utrela mu slzy: „Hovorila som ti už o tom, ako som sa bála, keď som bola v tvojom veku?“
Nikdy nezabudnem na pohľad môjho syna, keď som mu povedala príbeh mojich rozbitých okuliarov a bitiek po škole. Bol to pohľad, v ktorom sa zrkadlila zmes úľavy a pochybnosti.
Pochopiť, že ako rodičia nie sme všemocní, je pre naše deti práve také náročné, ako i pre nás. Ide však o nevyhnutnú lekciu. Je to prvý krok k pochopeniu moci ako čohosi iného, než je vek, privilégium či absencia strachu. Je to dôležitý krok pre chlapca, ktorého spoločnosť začína kaziť v momente, keď je donútený uveriť, že silný môže byť len vtedy, ak prekoná emócie alebo ak bude stáť na víťaznej strane.
O tom všetkom som premýšľala o rok neskôr, keď sa na desaťročnú Beth a deväťročného Jonathana obrátil istý novinár s otázkou, ako ich ovplyvnilo to, že ich matka je feministka.
Jonathan povedal, že feminizmus nie je príliš pre chlapcov, ale určite je fajn nehanbiť sa plakať, ak to tak človek cíti, a nemusieť hrať futbal, ak to človek nechce. Občas na to myslím aj dnes, keď ho vidím trénovať na získanie hnedého pásu v taekwondo.
Najdôležitejšia lekcia, akú svojmu synovi môžem dať, je rovnaká ako tá pre moju dcéru: ako sa stať tým, kým chce byť. Najlepšie je ísť príkladom a veriť, že sa nebude snažiť byť mnou, čo sa nedá, ale podarí sa mu byť sám sebou. To si vyžaduje naučiť sa počúvať vnútorný hlas namiesto prenikavých, vtieravých a výhražných hlasov zvonku, ktoré ho budú tlačiť do toho, čo chce svet, nie on sám.
Náročná úloha!
Jonathan sa učí, ako v sebe nájsť rôzne podoby odvahy a sily, nech ich už nazýva akokoľvek. Pred dvoma rokmi, keď mal Jonathan dvanásť rokov a bol v siedmom ročníku, ho navštívil spolužiak a vytrvalo volal Frances „slúžka“. Keď ho na to Jonathan upozornil, spolužiak prešiel na „upratovačku“. Napokon Jonathan jednoducho povedal: „Frances nie je upratovačka, ale partnerka mojej mamy.“ Napočudovanie sú to však najmä učitelia z Jonathanovej školy, ktorí sa cez otvorenosť môjho syna nedokážu preniesť.
S Frances sme zvažovali účasť na letnej lesbicko-feministickej konferencii, no dozvedeli sme sa, že účasť chlapcov nad desať rokov nie je povolená. To pre nás predstavovalo logistický aj filozofický problém. Reagovali sme listom:
„Sestry,
desať rokov v zmiešanom lesbickom vzťahu nás naučilo, aký nebezpečný je zjednodušujúci prístup k útlaku, jeho analýze a riešeniam. Rovnako tak nás ohrozuje aj riziko vyplývajúce z neúplného uchopenia problému.
Náš trinásťročný syn predstavuje pre budúci svet toľko nádeje, koľko doň prináša i naša pätnásťročná dcéra. Nechceme ho nechať v temných uliciach New Yorku, zatiaľ čo my budeme cestovať na konferenciu, kde sa pokúsime formulovať takú lesbicko-feministickú víziu sveta, v ktorom môžeme všetci nielen žiť, ale i rásť. Nádejam sa, že náš dialóg bude v budúcnosti pokračovať, pretože ho považujem za dôležitý pre našu budúcnosť i prežitie.“
Otázka oddelenosti nie je vôbec jednoduchá. Som vďačná, že jedno z mojich detí má iné pohlavie než ja. Pomáha mi to byť úprimnou. Každá napísaná veta kričí, že jednoduché riešenia neexistujú.
Vyrastala som v prevažne ženskom prostredí. Viem, aké dôležité to bolo pre môj vývoj. Často cítim potrebu a túžbu žiť vo výlučne ženskej spoločnosti. Uvedomujem si, že potrebujeme vlastný priestor, v ktorom sa budeme rozvíjať a regenerovať.
Ako čierna žena zároveň považujem za nevyhnutné stiahnuť sa z času na čas do výhradne čiernych komunít. Dôvody sú rovnaké: rozdiely v stupni vývoja a rozdiely v stupni interakcie. Keď hovorím s mužmi a beloškami, často si pripomínam, aká časovo náročná a vyčerpávajúca je nutnosť vynachádzať ceruzku zakaždým, keď chce človek napísať odkaz.
To neznamená, že moja zodpovednosť za synovo vzdelanie končí v jeho desiatich rokoch – rovnako sa to vzťahuje aj na moju dcéru. Pri oboch deťoch však platí, že táto zodpovednosť sa znižuje v nepriamej úmere k tomu, čím sú viac mužom, respektíve ženou. Beth i Jonathan musia vedieť, o čo sa deliť smú a o čo nie – čo ich spája a čo ich rozdeľuje. Ja a Frances ako dospelé lesby nadobúdame čoraz viac sily, a preto si musíme nanovo prežiť skúsenosť, že rozdielnosť nemusí byť nebezpečná.
Keď si predstavujem budúcnosť, myslím na svet, ktorý budujem pre svoje dcéry a synov. Myslím na druhové prežitie – v prospech života.
Je najpravdepodobnejšie, že tu vždy budú ženy spriaznené so ženami, ženy žijúce s mužmi i muži, ktorí uprednostňujú mužov. Pracujem na tom, aby v budúcnosti ženy po boku žien, ženy s mužmi i muži v blízkosti mužov spoločne budovali svet, v ktorom sa nekšeftuje s chlebom či vlastnou dôstojnosťou výmenou za poslušnosť, krásu či lásku. V takom svete vychováme naše deti k slobode zvoliť si, ako najlepšie naplniť svoje predpoklady. Spoločne sme zodpovední za starostlivosť o mladých a ich výchovu, keďže vychovať ich napokon predstavuje základnú úlohu živočíšneho druhu.
V takomto trojčlennom vzorci vzťahov/bytia bude výchova mladých spoločnou zodpovednosťou všetkých dospelých, ktorí si zvolia starať sa o deti. Samozrejme, každý z uvedených vzťahov ovplyvní deti inak, každý im poskytne unikátny spôsob najlepšieho napĺňania života.
Jonathan mal tri a pol roka, keď sme sa s Frances spoznali. Dnes má štrnásť. Vnímam živú perspektívu, ktorú Jonathanovi poskytlo lesbické rodičovstvo. Poskytuje mu hodnotný prídavok k jeho ľudskej citlivosti.
Jonathan čerpá z výhod výchovy v nesexistickom vzťahu, kde pseudoprirodzený princíp ovládajúceho a ovládaného nedostáva priestor. A nie je to len preto, že sme s Frances lesby. Nanešťastie existujú aj také lesbické páry, ktoré uviazli v patriarchálnych vzorcoch mocenskej nerovnosti.
Povahu mocenských vzťahov spochybňujeme, pretože sa s Frances dookola pokúšame – často bolestne a s kolísavým úspechom – vyhodnotiť a zvážiť naše pocity týkajúce sa moci, ktorou disponujeme my a okolie. Starostlivo skúmame to, ako moc otvorene i skryto používame a ako ju vyjadrujeme – medzi sebou i vo vzťahu k deťom. Veľkú časť našich rodinných stretnutí, ktoré organizujeme každé dva týždne, venujeme práve takémuto skúmaniu.
Ako rodičky sme s Frances dali Jonathanovi našu lásku, otvorenosť a sny, aby sme mu pomohli sformovať jeho vlastnú perspektívu vnímania sveta. Čo je najdôležitejšie, ako syn lesieb má skúsenosť s nedoceniteľným modelom – nielen partnerského vzťahu, ale i medziľudských vzťahov vo všeobecnosti.
Jonathan má dnes štrnásť rokov. Keď som s ním o tomto texte diskutovala a poprosila som ho, či mi dovolí zahrnúť doň čosi z jeho života, opýtala som sa ho aj na to, čo považuje za najvýraznejšie plusy a mínusy výchovy lesbickými rodičkami.
Za najväčšiu prednosť označil to, že sa o ľuďoch naučil omnoho viac než väčšina jeho rovesníkov. Kladne hodnotí i fakt, že v porovnaní s inými chlapcami má menej ťažkostí v záležitostiach mužov a žien.
Naopak, za najväčšie negatívum Jonathan považuje posmešky od detí s heterosexuálnymi rodičmi. „Tie posmešky sú od kamarátov?“ opýtala som sa. „Nie,“ rýchlo odvetil. „Kamoši sú fajn. Myslím ostatné deti.“
Z anglického originálu Man Child: A Black Lesbian Feminist’s Response preložil Martin Makara
