Politika, kultúra a súkromný život v Maďarsku po zmene režimu
Štyria muži sedia pod zodratou celtovinou pressa Alibi v Székesfehérvári, pri bráne bývalej fabriky Videoton, ôsmeho apríla dvetisícosemnásť, v nedeľu, krátko popoludní, v deň ôsmych slobodných parlamentných volieb v Maďarsku. Čoskoro si k nim prisadnem a stanem sa piatym mužom. Nespýtam sa ich, no z neskorších štatistík zistím, že dvaja veľmi pravdepodobne hlasovali za súčasnú vládnu koalíciu, jeden za niektorú z opozičných strán a jeden zasa o voľbách nemá ani potuchy. Po nedeľnom obede a pred aspoň dvomi poldecákmi je otázne len to, čo bude so mnou. Aká stratégia by mohla byť účelná, ak sa koncom tretieho desaťročia slobodného Maďarska vôbec nejaká nájde. V tejto mestskej časti je hlasovacia miestnosť v aule strednej odbornej školy, tam ma čaká hlasovací lístok, urna, volebná komisia, pozorovatelia a vždy otrávený člen bezpečnostnej služby. Vídam ich každé štyri roky, no nedokážem povedať, či sa obmieňajú alebo sú to stále tie isté tváre. Cestou sem som prešiel popri dávnych plechových bufetoch, uzatvorených tenisových ihriskách, pred veľkou budovou kantíny, ktorá funguje aj dnes, som si obzrel miesta, na ktorých som vyrastal. Pred tridsiatimi rokmi, pred zmenou režimu sa v čase výmeny pracovných zmien pred bufetmi hadili dlhé šóry. Alkohol sa nalieval od rána do noci, na športových ihriskách sa trénovalo, fungovali miestne potraviny, kvetinárstvo, kaderníctvo. Dnes tu už nie sú, pri vchode do Videotonu, ktorý bol po kúskoch sprivatizovaný, je v prevádzke už len Alibi, no prázdne budovy tu zostali. Otvoriť v nich obchod sa neoplatí, zbúrať ich je drahé a komplikované, no možné je aj to, že nemajú ani len majiteľa, ktorý by o ich osude rozhodol. Mestská časť sa rozvíja, krásnie, asfaltovanie, výmena vedenia, výsadba stromov, parková úprava, detské ihrisko a všeličo iné. Povedzme to tak, že dnes je dôraz na niečom inom. No akoby tu predsa len čosi ešte zostalo. Mementá centrálne plánovanej ekonomiky sa nevytratili a žijú ďalej v našich rozhodnutiach, v našom správaní.
Teraz je tu však táto nedeľa a spomeniem si na predvolebný úvodník spred dvoch či troch volieb, v ktorom sa písalo o tom, že každé štyri roky treba vypiť viac a viac pálenky, aby sme boli schopní odovzdať hlas týmto. Títo vtedy predstavovali práve vládnucu ľavo-liberálnu koalíciu, no v podstate sa dajú poľahky nahradiť akoukoľvek maďarskou stranou, ktorá vznikla po zmene režimu. Nehlasujeme za tých, za ktorých by sme chceli, pretože nie sú. Neexistujú. Nevyprodukovali sa. S výnimkou prvej eufórie, keď som po dovŕšení osemnástich rokov po prvý raz vpísal krížik do štvorca pred menom, si nespomínam na prípad, že by som hlasoval za niekoho, a nie proti niekomu. Podobnú eufóriu zrejme cítili naši rodičia počas prvých slobodných volieb a možno aj oni práve vtedy naposledy. Medzičasom podídem k štyrom mužom, vietor vzdúva celtovinu nad ich hlavami, sú dve hodiny popoludní, tí, čo vstávajú zavčasu, už hlasovali, teraz prídu popoludňajší voliči. Pri pulte sa zamyslím, čo si objednám, hľadím na osvedčený výber na policiach, napokon sa namiesto dvoch poldecákov rozhodnem pre kávu, vraj tu ani nie je veľmi zlá. Muži si objednajú ďalšiu rundu, na dlhom stole sa kopia prázdne poháre a fľaše, v hlasovacej miestnosti v susednej budove zasa vládne strany pomaly, ale sebavedome kráčajú k ďalšej ústavnej väčšine, o ktorej si všetci mysleli, že je nemožná. Polovica voličov dúfala, že je nemožná, a druhá polovica sa zasa bála toho, že tentoraz to možno už nevyjde. Ako sa neskôr opäť ukázalo, v tejto periférii Európy dokáže strach ešte vždy zmobilizovať oveľa viac voličov než nádej. A teraz trochu o tej nádeji.
Večer som pozvaný na volebnú párty, je to pomerne nová móda, keďže akákoľvek správa sa predsa len lepšie prijíma spoločne než roztrúsene po meste. Dom vo vilovej štvrti, okolité ulice pomenované po siedmich maďarských vojvodoch, na uliciach kvety, stromy, jar, všetko, čo tu má byť. V dome menšia spoločnosť, povedzme to tak, že miestna nezávislá inteligencia, učitelia, výtvarníci, organizátori spoločenských podujatí a ja. Všetci si robia obrovské nádeje. Len nevedno prečo. Zdá sa totiž, že moji priatelia, inak majstri svojho remesla, majú problémy s matematikou, a obzvlášť s volebnou matematikou. Ich výpočty nijako nesedia, matematika nádeje nefunguje. S nádejou sa totiž nielenže nedá násobiť, ale ani sčítavať. Keď im to vysvetlím, vyhodia ma na dvor, aby som na výsledky radšej čakal tam. Pri studni nájdem fľašu pálenky a pohár a spomeniem si na štyroch, spolu so mnou piatich mužov z dnešného popoludnia. Že už vtedy bol vlastne koniec. Alebo ešte skôr. V socialistickom Maďarsku, keď vo voľbách o nič nešlo, v deň volieb zakázali predaj alkoholu. Krčmy boli zatvorené. Aby sa volič predsa len nezlajdáčil. Keďže teraz je to už beztak jedno, nalejem si. Pohár nechám pri studni pre prípad, že ho bude potrebovať aj niektorý z mojich priateľov.
Narodil som sa v poslednom desaťročí socializmu, 7. novembra, na šesťdesiate piate výročie Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, inak aj vtedy bola nedeľa. Do základnej školy som začal chodiť v roku zmeny režimu, bol som prvák na gymnáziu, keď Maďarsko vstúpilo do NATO, a štrnásteho septembra dvetisícjeden som mal prvý vyučovací deň na vysokej škole. Azda toľko o tom, či žijeme históriu. V tom období chcel byť na žurnalistike každý vojnový reportér alebo komentátor. Aj ja, ibaže som si všimol, že pedagógovia učia v minulom čase nielen dejiny žurnalistiky, ale aj novinársku etiku. Je to jedno, vysvetľujem si to tak, že toto desaťročie je chaotické, no veľmi chaotické bolo aj predchádzajúce storočie, teda sa nesťažujem. Z anekdot toho kalného storočia vieme o ľuďoch, ktorí celý život prežili v jednej obci, no boli štátnymi občanmi dvoch, troch, štyroch rôznych krajín. Lebo územie pod nimi medzičasom zmenilo gazdu alebo sa zmenila krajina nad nimi, komu sa ako páči. Vtedy som si ešte nemyslel, že čosi podobné sa môže stať aj mne, nám, a predsa k tomu došlo. Narodil som sa v Maďarskej ľudovej republike, no kým som nastúpil do základnej školy, už sa volala Maďarská republika. Po novele ústavy dvojtretinovou väčšinou sa názov krajiny zmenil na Maďarsko. Republika medzičasom kamsi zmizla. Ľud už dávno predtým. A to ešte nemám ani štyridsať.
Stále si myslím, že literatúra by nemala politizovať, pri tomto luxuse by som rád zostal, lenže politika zrazu začala literárčiť. Dotkla sa nás a vôbec to nebolo príjemné. Nikto ju o to nežiadal. V Maďarsku je všetko dvojmo, no teraz nejde o akýsi džentrícky hedonizmus, ale o úplnú absenciu verejného konsenzu. Zo všetkého je jedno také a jedno onaké. Máme dve organizácie mladých spisovateľov, dve organizácie divadelníkov, lekárov, každá profesia má dve organizácie, nekonečný rad akadémií, nadácií, verejnoprospešných spoločností, spolkov, krúžkov, platforiem. Jedna taká a druhá onaká. Raz sa má o čosi lepšie jedna strana, inokedy druhá. Dnes dlhodobo druhá. Som presvedčený o tom, že kresťansko-konzervatívna vláda, ktorú to čoraz viac ťahá ku krajnej pravici, nie je dlhé roky pri moci vďaka svojej mimoriadnej rafinovanosti, hoci tento mýtus je čoraz rozšírenejší. Je to oveľa jednoduchšie. Všimla si totiž, že v krajine chýba súdržnosť nielen medzi jednotlivými profesiami, spoločenskými vrstvami a skupinami, ale aj v rámci nich. Súdružka Solidarita niekedy v deväťdesiatych rokoch v konfekčnom kostýmčeku, s rádiotelefónom veľkým ako taška, s nádejou v srdci a s nervóznym chvením v očiach nasadla na lietadlo a odletela na služobnú cestu do zámoria. Sem-tam sa ešte ozve, napíše z krásnych miest, ale čoraz zriedkavejšie. Režim skvelo funguje aj bez nej.
V médiách označovaných ako verejnoprávne sa často objavuje postava maďarského ľavicovo-liberálneho intelektuála žalujúceho sa v zahraničí. Ani nie tak dávno zahraničie znamenalo v prvom rade Západ, no dnes už netreba zájsť veľmi ďaleko, celkom dobre sa dá vyžalovať aj v susedných krajinách. Cítim, že aj ja začínam týmto textom skĺzať do tejto roly, no inak konať nemôžem, keďže sme s takýmito otázkami neustále konfrontovaní. Možno nie náhodou. Neustále sa opakuje aj to, že pobúrenie sa vníma ako hystéria, preto by som tomu rád predišiel a upozornil, že skutočne existuje niekoľko drobností, na ktoré som citlivý. Niekoľko elementárnych vecí si musíme vopred vyjasniť. Košeľa s krátkymi rukávmi neexistuje. Gulášová polievka sa varí z hovädziny. Dospelý muž nechodí v krátkych nohaviciach. Ak niekam vstúpime, pozdravíme sa. Humor nikdy nie je politicky korektný. V texte musí o čosi ísť. Ak sa novinár zamyslí nad tým, či môže čosi napísať, je to už samocenzúra a samocenzúra je prestupnou bránou k cenzúre. Nedokážem interpretovať pojem sloboda tlače, lebo tlač sama osebe znamená slobodu, navzájom sa podmieňujú a garantujú. Diktatúra sa začína v pracovni, ale realizuje sa na schodisku.
Často zaznieva obvinenie, že nezávislí občianski aktivisti či opozícia pre každú maličkosť vykrikujú o autokracii, útlaku a diktatúre. A potom si vypočujeme, že ak toľko kričíte o diktatúre, tak ju vlastne môžete aj dostať, žiadny problém. Dobre, dohodli sme sa, Maďarsko nie je diktatúra. Mám však záludnú otázku. V ktorej krajine má vláda priamo pod kontrolou spravodlivosť, menovanie sudcov, činnosť ústavného súdu, riadi nielen verejnoprávne, ale aj súkromné médiá, kriminalizuje bezdomovcov, menšiny, chudobných, utečencov, utajuje obsah vládnych zasadnutí, občiansku spoločnosť považuje za svojho nepriateľa, opozícii bráni v činnosti, volebné obvody prekresľuje na základe vlastných volebných výsledkov, nasťahuje sa na hrad, neodpovedá na otázky, organizuje zhromaždenia na vlastnú podporu, no zhromažďovanie zakazuje, hatí nezávislú kultúru, vo verejných inštitúciách a na školách šíri propagandu, priatelí sa s podozrivými krajinami, zruší rezort zahraničných vecí a diplomaciu, buduje si rodinnú a spriatelenú klientelu, a predsa sa urazí, keď ju raz za čas označia za diktatúru?
Prv než ma počas čakania na výsledky vyhodia na dvor, než za mnou zabuchnú dvere na verande, poviem čosi v zmysle, že ďalšia dvojtretinová väčšina je aj chybou týchto nezávislých intelektuálov žijúcich v bubline, ktorí sa stali nástrojom, keďže uverili vo vlastnú dôležitosť. Keďže si mysleli, že zaváži to, čo napíšu vo svojich novinách, čo zverejnia na svojich sociálnych sieťach, čo prediskutujú v kaviarňach, čo zakričia na demonštráciách. Že vládu vymenia štúdie rozsahu štyroch novinových strán a niekoľko sofistikovane vtipných mémov. Zabudli len na to, že volič nečíta noviny, nie je medzi ich priateľmi na facebooku, nevysedáva v kaviarňach a nechodí na demonštrácie, lebo ho vyhodia, ak nepríde do roboty.
Naďalej verím, že netreba písať pamflety, prejavy, posty, ale dobrú literatúru. V nej je totiž teoreticky všetko, tak je vymyslená. Taká je jej podstata. Človek síce píše a číta osamote, no potom, čo knihu zatvorí, odchádza vyzbrojený medzi ľudí, spoločensky existuje. A literatúra, umenie je, prirodzene, vo svojej podstate vždy opozičné. Aspoň podľa mňa. Nemá na výber, no potom si predsa vyberie čosi iné. Aké je dnes, koncom tretieho desaťročia slobodného Maďarska byť spisovateľom a venovať sa literatúre? Zrejme nie veľmi iné ako vo väčšine iných desaťročí, no som si istý, že nie iné ako byť čímkoľvek iným, robiť čokoľvek iné. Intelektuálna bublina neexistuje. Úlohy sú spoločné. Ďalej nepokračujem. Len toľko, že raz, verme, že v nie takej vzdialenej budúcnosti, by som sa rád z tejto krajiny vrátil do tamtej republiky. Rád by som opustil svoj domov a prišiel domov. Azda ešte nie je veľmi ďaleko. Zrejme by nebolo na škodu, keby sme za sebou ťahali niť alebo sypali štrk, aby sme trafili, lebo teraz sa zdá, že cestu späť nenachádzame. A teraz hovorím aj o možnej úlohe literatúry.
Po volebnej noci pôjdu moji priatelia do práce, vrátia sa do kancelárií, za katedru, do ateliérov. Nevyjdú do ulíc, ako to sľúbili po prvej pálenke, nebudú štrajkovať, ako to nadhodili po druhom poldecáku, a ani neemigrujú, ako sa dohodli v záhradnej bráne. Cestou domov všetci uvažujú nad tým, ako sa mohol zrodiť takýto volebný výsledok, veď nepoznajú nikoho, kto by za týchto hlasoval. A ja si spomeniem, kde sa deň začal.
Štyria muži sedia pod zodratou celtovinou pressa Alibi v Székesfehérvári a ja budem piaty. Zo štatistík vieme, že dvaja hlasovali za súčasnú vládnu koalíciu, jeden za niektorú z opozičných strán a je tam ešte jeden, ktorý ani nevie, že dnes sú voľby. A ja, ktorý som svoj hlas prehajdákal na niektorú nádejnú novú stranu bez akejkoľvek šance na úspech. Skrátka, dvaja hlasovali za vládne strany, dvaja sme hlasovali za niektorú z opozičných strán a jeden sa k voľbám ani nedostavil. Nevieme, ako z toho vznikla ďalšia dvojtretinová väčšina. No som dobromyseľný. Zrejme tak, že sme zabudli zarátať výčapníka a iste bol niekto aj na záchode. Otázka znie, čo čítal.
Autor je spisovateľ a kultúrny manažér
Preložila Galina Sándorová
