Neskoré rozsiahle klavírne skladby Mortona Feldmana ako Triadic Memories (1981) a Palais de Mari (1986) patria medzi to najfascinujúcejšie, čo bolo pre sólový klavír napísané. Feldmanova tvorba má korene v hudbe jedného z otcov atonálnej avantgardy, Antona Weberna, a najstručnejší opis toho, čo sa u Feldmana deje, je, akoby sa strohé, stručné gestá z maximálne niekoľkominútových Webernových skladieb ako Variácie pre klavír, op. 27 (1936) natiahli donekonečna.
Miesto modernistických racionálnych ambícií sa Feldman snaží zachytiť nový estetický svet, ktorý sa rozbitím melódie u Weberna otvoril. Feldmanove skladby nie sú webernovsky drsné; sú síce znepokojivé, ale zároveň hypnotické a omamujúce. Feldman sa inšpiroval aj výtvarným umením, tak azda možno povedať: kým Webern je analógiou konceptuálneho šoku, kedy je diváctvo konfrontované s abstraktnou maľbou, Feldman je analógiou pohľadu putujúceho po detailoch maľby bez toho, aby sme v akomkoľvek bode videli celý obraz. Otázka „Prečo?“ sa vytráca, a zvykáme si na prostú existenciu farieb a zvukov.
Tento širší úvod je pre mňa potrebný, lebo v skladbách mladej austrálskej skladateľky Lisy Illean na jej novom profilovom albume cítim silnú afinitu s Feldmanom. Nejde o žiadne epigónstvo, ale o kreatívne a pozoruhodné rozvíjanie možností ním načrtnutých.
V arcing, stilling, bending, gathering (2022) sú feldmanovské gestá v sólovom klavíri nesené rozostrenými akordmi zo sláčikového orchestra. Tiding II (silentium) (2021) a Land‘s End (2015) miešajú farby z komorného či veľkého orchestra a elektroniky, a v oboch skladbách Illean necháva jednotlivé nástroje vystúpiť v tajomných arpeggiach nad plačlivými bzukotmi ansámblu. V A through-grown Earth (2021) pre soprán a ansámbel akoby Feldmanova a capella skladba Three Voices (1982) dostala orchestrálny šat.
Podloženie feldmanovských gest tiahlymi tónmi vytvára z hypnotických zvukov skladby otvorene melancholické. V dielach Lisy Illean sme už o niekoľko krokov vzdialení modernizačnému étosu a konceptuálnym explóziám niekdajšej atonálnej avantgardy. V jej estetickom svete sa miesto toho čoraz sebavedomejšie nachádzajú spôsoby, ako rozprávať príbehy. Tie príbehy sú v prvom rade predznačené estetikou tohto sveta a mosty k svetu nášho bežnému životu si nachádzajú sčasti náhodou. Ak sa však človek cíti preťažený, zahltený, paralyzovaný brutálnym tempom dnešného sveta, v skladbách Lisy Illean nájdu tieto vnemy melancholický estetický výraz.
Lisa Illean: arcing, stilling, bending, gathering (Sydney Symphony Orchestra / Australian National Academy of Music / Explore Ensemble / GBSR Duo, atď.). NMC Recordings, 2024.
Michal Lipták
