V poskakujúcich izolovaných zvukoch atonálnych avantgárd bolo od počiatku aj niečo trápne komické. Nejeden skladateľ či skladateľka sa snažili tento pocit pretaviť do zámernej komédie. V Stockhausenovej opere Mittwoch aus LICHT (1997) tak obria ťava defekuje planéty a sláčikový kvartet lieta a hrá v štyroch reálnych vrtuľníkoch. Kagelova Playback Play (1997) s vážnou tvárou posiela syntetizátorový muzak a popové odrhovačky naproti znaleckej kakofónii avantgardného ansámblu.
Lenže tieto komédie nikdy nie sú dostatočne prihlúple, nikdy nie sú odovzdané s ľahkovážnosťou pankáčov a anarchistických klaunov. V týchto skladbách vždy cítiť, že akýmkoľvek samozosmiešňovaním sa vlastne avantgarda vykupuje; „nízka“ zábava sa tu objaví preto, aby sa na ňom demonštrovala pozdvihujúca sila umeleckého predvoja. Poslucháčstvo sa vo výsledku nielenže nesmeje, ale nedá sa mu úplne vyčítať znechutenie.
Riziko znechutenia ma napadlo aj pri profilovke mladej chorvátskej skladateľky, Sary Glojnarić. V Artefacts (2018) sa chaotická vrava a cappella zboru mieša so samplami zo skladieb Joea Cockera, Kim Wilde a The Bangles. Pop tu zosmiešňuje zbor – či naopak?
Skladby Glojnarić sú veľmi variabilné, ale väčšinou sa vyznačujú podobnou hrubozrnnosťou; od drevorubačského kvázidžezu sugarcoating (2017), cez dve skladby pre klasickú biciu súpravu, Latitudes #2 (2022) a Artefacts #2 (2019) – v druhom prípade s maniakálne bľabotajúcou sopranistkou –, až po mash-up syntetizátorov a detského brnkania vnútri preparovaného klavíra v Latitudes (2020).
Pocit odporu však prekvapivo neprichádza. Nie tým, že by nás Glojnarić rozosmiala – v tomto ohľade len potvrdzuje, že v avantgarde to je extrémne náročné. Avšak nejakým spôsobom nás dokáže presvedčiť, že všetky zvukové zdroje sú rovnako dostupnými, neutrálnymi, stavebnými kameňmi. Nemáme potrebu ísť k referenciám, vystačíme si práve s tým čriepkom The Bangles presne v tomto rozsahu, lebo v takomto rozsahu sem patrí.
Možno je to vďaka jej aranžérskym schopnostiam, tak presvedčivo demonštrovaným v jedinej skladbe, ktorá nie je ani náznakovo komická – v Pure Bliss (2022). V každom prípade, avantgardná komédia je zachránená jediným dostupným spôsobom: dôslednou neutralizáciou komična. A vďaka dramatickému úniku pred znechutením môže následne byť takáto hudba dôstojným únikom pre poslucháčstvo.
Sara Glojnarić: Pure Bliss (Klangforum Wien, etc.). KAIROS, 2023.
Michal Lipták
