Archetypom skladateľa, ktorý je zároveň svojím vlastným virtuóznym interpretátorom, je nepochybne Franz Liszt. Jedna línia jeho tvorby – napr. etudy ako Mazeppa – bola vyslovene hľadaním skladieb, ktoré by boli nehrateľné pre kohokoľvek okrem neho. Kreativita mysle sledovala estetické požiadavky, no zároveň kládla nemožné nároky na telo interpreta; Liszt však silou vôle dokázal svoje telo tvarovať tak, aby ich splnilo. V konečnom dôsledku nešlo o nič iné než o symbolické splývanie ducha a prírody; plnenie sna romantizmu o emancipácii oboch.
S chradnutím tela u starého Liszta sa však akoby paradoxne oslobodzovala kreativita mysle. Najzaujímavejšie kusy pochádzajú z jeho neskorého obdobia. Bagatelle sans tonalité je dokonca prvou atonálnou skladbou v západnej hudbe.
Avantgardná hudba v istom smere dotiahla toto osamostatňovanie mysle od tela do dôsledkov. Nie tým, že by znížila nároky na telo – skladby, ako Druhá klavírna sonáta od Bouleza či Freeman Studies od Cagea sú technicky náročnejšie než čokoľvek, čo vzišlo z romantizmu, a len hŕstka interpretov ich dokáže zahrať v správnom tempe. Zrušila však estetické základy virtuozity. Bez možnosti odlíšiť chybný tón od správneho je pre poslucháča nerozpoznateľná. Miesto harmonického splývania ducha s prírodou tu dochádza skôr k absurdnému beckettovskému zotročeniu oboch.
V tomto kontexte treba počúvať Inconnaissance, album skladateľky a violončelistky Séverine Ballon obsahujúci výlučne jej vlastné skladby pre sólo violončelo v jej podaní. Ide tu o emancipáciu či zotročenie? Do istej miery o obe, no zároveň ani o jedno. Skladbami sa nesú akoby dlhé nádychy, kde dôrazné, repetitívne ataky na struny sú striedané rozsiahlymi tichými plochami, kde sa až na občasné pizzicato takmer nič nestane. Aj keď správne tóny stále nie sú odlíšené od chybných, do skladieb sa napriek tomu vracia napätie, pretože akoby celý čas hrozil ich totálny kolaps, po ktorom hudba stratí dych a nebude vládať pokračovať.
Čo sa tu deje? Ballon vstupuje do zdanlivo slobodného priestoru, ktorý v avantgardnej hudbe vznikol zničením idiómov, avšak identifikuje ho naopak ako utláčajúci. Odmieta sa mu podriadiť, no zároveň vie, že voči nemu nemôže bojovať rekonštrukciou zrozumiteľnej virtuozity. Vo výsledku počujeme váhanie, premýšľanie, zvažovanie každého kroku. Jej telo sa tak stáva priehľadným – stáva sa sprostredkovateľom, ktorý tento priestor v avantgardnej hudbe problematizuje.
Extrémny radikalizmus avantgardnej hudby dvadsiateho storočia sa tu odhaľuje ako slepá ulička. Ballon nám neukazuje, ktorými smermi sa má táto hudba obrátiť v dvadsiatom prvom storočí, ale pomáha nám pýtať sa na ne.
Michal Lipták
