Všetky skladby na prvom profilovom albume mladého srbského skladateľa Marka Nikodijevića dark/rooms (2013) už svojimi názvami odkazovali na skladateľov, ktorí ich inšpirovali: Liszt, Ligeti, Stravinskij, Messiaen, Vivier, Gesualdo a Chačaturjan. Poznačil som si vtedy, že mám z toho dojem, akoby sme žili v dobe remeselne dobre spravených odvodenín, v ktorej súčasným skladateľom neostáva iné, len preskupovať a rekombinovať už známe.
Najzaujímavejšia skladba s názvom gesualdo dub… (2012) je klavírnym kvázikoncertom, krásne ošumelým, zahmleným, s klavírom tak tlmeným, že znie, akoby sa len vynáral zo vzdialených, nejasných spomienok. Len v tejto skladbe zneli náznaky toho, čo by mohlo byť Nikodijevićovi „vlastné“. Vo väčšine sa zámerne situoval skôr do pozície komentátora, pozorujúceho vzdialenejší aj súčasný kánon.
O desať rokov neskôr však nadväzuje práve na to „svoje“. V troch, zhruba dvadsaťminútových orchestrálnych skladbách z rokov 2015 až 2019 sa plne rozplýva do priestoru onen opar, pred desiatimi rokmi len naznačený. Referencie k iným skladateľom sa vytratili a Nikodijević primárne rozvíja vlastný hudobný jazyk.
Ide o v podstate tonálne skladby, ktoré špirálovito krúžia okolo krátkych melodických fráz a postupne naberajú na sile smerom ku katastrofickým explóziám. abgesang je melancholickou meditáciou, kde orchester sprevádza soprán. Názov skladby by sa dal preložiť ako „dospev“ a odkazuje na záverečné pasáže nemeckých stredovekých piesní, ktoré sa od zvyšku piesní líšia melódiou aj rytmom. U Nikodijevića však dospevu nič nepredchádza. Je to doslov k niečomu nevysloviteľnému, akoby traumatické a obsesívne hľadanie posledného slova, ktoré neprichádza.
Nikodijevićova orchestrácia je najfascinujúcejším aspektom nahrávky. Vyvoláva dojem niečoho neostrého a polozabudnutého. Jednotlivé nástroje sa prelievajú jeden do druhého, splývajú v ozvenách a rozvoľňujú sa v ledva badateľných fázových posunoch pri nedokonalých súzvukoch.
Ak chceme, môžeme v tom čítať potlačené spomienky tínedžera na vojny v Juhoslávii, no dobrá hudba zároveň vždy prekračuje životopisné okolnosti jej vzniku. Zaujímavejšie je skôr to, ako nový Nikodijevićov album ukazuje možnosti úniku spod tiaže tradícií a nachádzania osobného výrazu aj v dobe, keď sa zdá, že všetko už bolo povedané.
Marko Nikodijević: ABSOLUTIO; abgesang; da ispravitsja / gebetsraum mit nachtwache (hr-Sinfonieorchester Frankfurt / RSB / Stockhammer / Jurowski / Sawicki / Sohn). Wergo, 2023.
Michal Lipták
