Štyri prázdne izby

Pri príležitosti Mesiaca autorského čítania, kam zavíta aj iránska poetka Fatemeh Ekhtesari (* 1986) vám prinášame tri jej básne. Ekhtesari je poetka, redaktorka, aktivistka za ľudské práva a pôrodná asistentka z Iránu. Je členkou literárneho hnutia Postmoderní Ghazal, ktoré je považované za najradikálnejšiu básnickú skupinu v súčasnom Iráne. Bola šéfredaktorkou niekoľkých literárnych časopisov, v súčasnosti vedie internetový magazín Independent Iranian Literature. Jej poézia, próza aj literatúra faktu skúmajú témy sexuality, náboženstva, rodovej rovnosti a boja za práva žien v Iráne aj mimo neho.

V prvej izbe sveta nám
bolo teplo a vlhko ako vo vagíne,
pery na krkoch.
Pri posteli ti horela sviečka.

Pach potu, lapanie po dychu;
našou jedinou rečou bolo telo.
Niekde v tebe kričal
raný človek.

V druhej izbe sveta
sa hádame o vojne.
Vetami zrodenými z krvi
sa udierame a kameňujeme.

Sedel si v rohu ako zbraň
vychladnutá a smutnejšia než ja.
Z hrdla sa ti dalo vyčítať usadené slovo
a mne sa do očí tlačili slzy.

V tretej izbe sveta,
vedľa dverí kufor.
Už tu nie sme, všade
len samá nuda.

Ja, ventilátor vo väzenskej cele,
sa točím tak, ako ty prúdiš.
Ty, jednosmerný lístok do…
Miestenka bude azda pri okne.

„MY“ je len prelud v rohu
v poslednej izbe sveta,
je napoly vyfajčená cigareta po sexe,
sú to dve neuveriteľné slová.

„M“ a „Y“, pokračovanie sveta
štyri prázdne izby; samota,
„M“ a „Y“; dve vymazané spomienky,
svet: štyri prázdne izby.

Nič sme od Boha nežiadali
len strechu nad hlavou a dobré deti.
Žijeme, ale nemáme ústa, nič sa nepýtame, nedostali sme hlas.
Nič sa nezmení,
sme ženy, čo sa nebúria.

Toľko rokov
Sme sa rozprávali s vagínou.
Toľko rokov sme našu identitu
zakrúcali do sukní.
Toľko rokov v kuchyni
sme v mažiari mleli vodu¹

Naše srdce je baňa ukrytá pod zemou,
naše telo je dejiskom vojny…
Začuli sme krv z pásky²
a plakali sme, zatiaľ čo hudba hrala…
Žiadna z nás sa samej seba neopýtala:
„Prečo nám bolo celé veky tak clivo?“

Strop pomaly vlhne.
Deti opúšťajú domov.
Žijeme vo svojich telách,
Akoby to bola cudzina.
Sme ženy, čo sedia v ničote
Zúfalo hľadíme smrti do tváre!

1. Perzské slovné spojenie, ktoré znamená vykonávať zbytočnú prácu.  ↩︎
2. Zvuková páska a dámska vložka sa v perzštine označujú tým istým slovom. ↩︎

„Vezmi ma za ruku!“
Vezmem.
Bola to tá správna ruka? Dobre, na tom nezáleží. 

Dnes v noci mi zbitá žena
Opäť na mozog vyleje kyselinu

Všetci sa rozkladajú,
Aj spomienky na dotyk, na objatia. 

Pozeráme film, ruka v ruke…
Niekto zhasne svetlo.

Scéna sa zatmie
Potom začujeme ženský krik.

Krič! Krič! Nahlas!
Toto nie je kino, toto je môj život.

Toto je jazva po tvojej facke alebo bozku,
líca ma doteraz svrbia.

Niekto, plný pochybností, potichu
zašíva tejto básni pery.

Očami neustále hľadím do stropu,
Poduška je ako pobrežie Kaspického mora.

V sne sa mi objaví žena,
Má zbalené kufre, chystá sa na cestu.

Vlna nad vlnou sa vzdúva
Je čas znovu sa spolu vyspať.
„Vezmi ma za ruku!“
Vezmem.
Pred nami leží údolie zabúdania.