Správa zo sveta obmedzených nemožností

Tomáš Hučko13. augusta 2021612

Pred nejakým časom som počul rozhlasovú reláciu, kde česká kritička Eva Klíčová hovorila o nových českých prózach, ktoré by sa dali označiť ako sociálne angažované. Medzi nimi boli aj Tři kapitoly od Daniela Hradeckého. Na knihu som bol zvedavý, a nakoniec som od nej dostal úplné iné, než som čakal. Ale bolo to niečo oveľa lepšie.

Áno, sociálny či sociálno-kritický rozmer je v knihe tiež prítomný, ale je len tým, čím je spoločenská realita pre nás všetkých: pozadím, na ktorom sa odohráva náš vnútorný život. Hradecký pritom vie toto pozadie vykresliť veľmi nenútene, autenticky, bez pátosu, bez fetišizovania chudoby a heroizovania lacnej práce. Jeho tri kratšie prózy majú všetko, čo dnes trápi ošarpané priemyselné regióny severných Čiech a tamojší prekariát: exekúcie, alkoholizmus, psychické i telesné choroby, nekonečné hodiny v umŕtvujúcej práci. Nič z toho ale nebije do očí, autor s tým nešermuje ako s ľahko zastrelenou exotickou korisťou, nemachruje. Hlavnou postavou totiž nie je chátrajúci región „omezených nemožností“, ani robotníci z tovární, nekonečne sa točiaci v kruhu dlhov a alkoholu. Hlavným hrdinom je jazyk.

A s tým to Hradecký, dovolím si tvrdiť, vie lepšie než ktokoľvek iný na súčasnej českej i slovenskej scéne. Určite to bude aj preto, že autor nie je len prozaik, ale esenciálne básnik: Tři kapitoly sú prezentované ako román, podľa mňa by im však viac pristalo označenie „báseň v próze“. Autor sa s čitateľom neustále hrá, ale bez povýšeneckého úškľabku, a v takmer každej vete ho prekvapí nečakaným slovným zvratom, vypustením očakávaného slova, netradičným slovosledom či trefnou, inovatívnou metaforou. Najlepšie na tom je, že to celé organicky funguje bez toho, aby to pôsobilo ako umelá snaha o umenie pre umenie. Forma dokonale splýva s obsahom, prekrývajú sa ako slnko a mesiac pri zatmení, a len vďaka tomu vzniká fascinujúci prírodný, či v tomto prípade umelecký, úkaz.

„Já už nechci pořád dokola číst o rozervalých ožralých chlapech, co jim máma nosí jídlo, až je to text sebeumělečtejší a sebefilozofičtejší,“ napísala mi jedna diskutujúca na sociálnej sieti, keď som Hradeckého text chválil. Možno mi niečo ušlo, ale mne sa zdá, že súčasná literatúra, a nielen tá česká, je naopak plná úplne iných tém, najmä tých, čo sa snažia za každú cenu postihnúť „zeitgeist“, od klimatickej krízy po ťažkosti so sexuálnou tranzíciou. A to je v poriadku, je dôležité a nevyhnutné, aby tieto témy rezonovali. Iba sa pritom niekedy zabudne na literatúru. Hradecký do tohto prostredia vracia poctivú existenciálnu prózu, odžitú, nekompromisnú, údernú, jazykovo vybrúsenú. Ak v nej niekto vidí len román o ožratých chlapoch, hrozí mu, že sa pripraví o zážitok, ktorý podobne ako spomínané zatmenie slnka nastáva len raz za generáciu.

Tomáš Hučko

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *