Kniha reportáží Witolda Szabłowského na výstižnej analógii ukazuje, že naučiť sa slobode je strastiplný a komplexný proces, či už ide o zvieratá alebo o ľudí.
Niektoré knihy si vás získajú skôr, než ich otvoríte. Stačí, ak vám niekto zapálene prerozpráva koncept, na ktorom sú vystavané, originálny nápad, ktorý ich drží pokope. Mne sa to stalo naposledy s Tancujúcimi medveďmi – stačilo pár slov a už ma z toho svrbeli oči, potreboval som si ich tým textom poškriabať. Teraz predávam štafetu ďalej.
Poľský reportér Witold Szabłowski (tento rok vo vydavateľstve Absynt vyšiel aj preklad jeho reportáží z Turecka Vrah z mesta marhúľ) vystaval svoju knihu o znovunadobúdaní slobody z dvoch naoko samostatných textoch – prvý rozpráva o osudoch medveďov, ktorých po rokoch spolužitia s rómskymi medvediarmi vypustia na slobodu, druhý je zbierkou reportáží z krajín, ktoré sa po ukončení totalitných režimov prispôsobujú novým podmienkam života v demokracii. Paralely medzi nimi sú na prvý pohľad zrejmé. I keď som sa na knihu tešil, trochu som sa obával, aby tento koncept dvoch zrkadliacich sa častí neprevážil nad jednotlivými textami. Našťastie, opak je pravdou – obe fungujú aj zvlášť, z Tancujúcich medveďov by sa dali legitímne urobiť dve samostatné knihy. Szabłowski je skúsený reportér, je to cítiť na každej stránke. Vždy ponúkne čitateľovi niekoľko rôznych pohľadov na popisovanú udalosť a rozhodnutia necháva na ňom. V prvej časti takto sledujeme posledných rómskych medvediarov v Bulharsku, ktorí prichádzajú o svoje zvieratá, o jedinú prácu, ktorú ovládajú, aj o zvyky spojené s týmto spôsobom života. To je skutočne smutné, hovoril som si. Potom však autor popíše všetky útrapy, ktorým sú medvede zo strany Rómov vystavené, a ja sa zháčim – zrazu neviem, na ktorú stranu sa pridať. Nakoniec čitateľ spozná prácu organizácie, ktorá sa snaží medvede znovu naučiť slobode na chránenom území. Zvieratá prechádzajú zaujímavým procesom – zvykajú si na orientáciu v otvorenom priestore, ožívajú v nich pohlavné chute i lovecké inštinkty, opäť sa učia, že potrebujú zimný spánok. Zdá sa, že sa dospelo k vyriešeniu náročnej dilemy. Ukáže sa však, že ani práca organizácie Štyri laby sa nedá brať nekriticky, často pri nej na úkor zvierat trpia ľudia a ich pracovníci i postupy sú poznačené istou zaslepenosťou. Vyzerá to, že táto situácia nemá jasných víťazov. Naučiť sa slobode je komplexný a bolestivý proces, ktorý hlboko poznamenáva všetkých jej účastníkov a navyše prináša neisté výsledky – napriek všetkému, čo Štyri laby pre medvede robia, tie dodnes tancujú. „Sloboda je nesmierne komplikovaná vec. Treba ju dávkovať pomaly. Keď sa medvede dokážu uložiť na zimný spánok, znamená to, že na ceste k slobode robia veľké pokroky. Že už nežijú len pre dnešný deň. Že sa naučili pripravovať aj na horšie časy,“ píše Szabłowski.
V prvej časti sa slobode učili zvieratá, v druhej sa s ňou zoznamujú ľudia. Kubánci čakajú na smrť Fidela Castra a zvažujú, čo sa s ich krajinou stane; na poľsko-ukrajinských hraniciach sa popri pašovaní vedú debaty o vstupe do Európskej únie; Estónci sa po vyhlásení nezávislosti učia žiť s Rusmi, ktorí zostali na ich území; v Albánsku sa z bývalých protiatómových krytov stávajú diskotéky; Poliaci sa prispôsobujú kapitalizmu, či už v turistických tolkienovských dedinkách, alebo ako bezdomovci v Londýne; v Stalinovom múzeu v Gruzínsku sa dodnes oplakáva veľký vodca; Srbi si zarábajú sprevádzaním turistov po stopách Radovana Karadžiča; mladí Gréci protestujú v uliciach Atén a plánujú zvrhnutie kapitalizmu. Tieto reportáže odkazujú k jednotlivým fázam, ktorými prechádzajú medvede na ceste za slobodou – niekedy je táto reflexia veľmi zjavná, inokedy iba naznačená, miestami i dosť nejasná. V každom prípade tu však autor rovnako ako v prvej časti ponúka čitateľovi ku každej situácii niekoľko perspektív. Tak ako predtým nebolo jasné, ako sa postaviť k Rómom, ktorí prišli o svoje medvede, a tým často i o zmysel života, v druhej sa podobná situácia opakuje s Rusmi, ktorí žijú v Estónsku: „Rusi tu boli v časoch ZSSR privilegovaní. A zrazu sa to skončilo. Stratili prestíž, prácu i občianstvo. Je toho priveľa, čo sa udialo za pár mesiacov… Mnohí to nevydržali. Estónsko, v ktorom sa narodili, ich nechce. V Rusku tiež nie sú doma. Je to šok.“
Práve šok a snaha vyliečiť sa z jeho následkov sú hlavné motívy, ktoré obe časti spájajú. Ťažko povedať, ktorá skupina to má ťažšie. V smutných sťažnostiach obyvateľov Belice, ktorá susedí s parkom pre oslobodené medvede, sa náležite ozýva neschopnosť s týmto šokom pracovať: „Zatiaľ čo medvede sa učia, ako si poradiť, ako riešiť konflikty, hibernovanie, zatiaľ čo sa pre ne budujú bazény a prispôsobujú sa im ihriská, obyvatelia Belice sú ponechaní sami na seba. A hoci sa slobode učia oveľa dlhšie, nemajú k dispozícii špecializované tímy, ktoré by ich v tejto transformácii podporili. Ľutujem, že som sa nenarodil ako medveď, povedal Hasan Illan, starosta Belice.“
Trochu sa utešujem tým, že možno práve takéto „špecializované tímy“ – napr. mimovládne organizácie, občianski aktivisti, angažované intelektuálne elity – by mohli pomôcť aj ľuďom, ktorí veľké spoločenské transformácie sami nezvládajú. Naučili by ich, ako to bolo i v prípade medveďov, všetkým tým novým chutiam, vôňam, výzvam, možnostiam, ale i zodpovednosti, ktoré so slobodou prichádzajú. Potom si však spomeniem na medvede, ktorým stačí začuť zvuk rómskych husličiek či zachytiť povedomú ľudskú vôňu, a v momente zabudnú na všetko, čo ich špecialisti usilovne učili, postavia sa na zadné a začnú tancovať. A hoci nerád, musím si priznať, že s nami je to podobné – stačí, že nám nejaký populista zahrá pár tónov starej známej pesničky, a my sa okamžite vlníme do jej prehnitého nacionalistického rytmu. Bohužiaľ, naučiť sa nové tanečné kroky nejde zo dňa na deň.
Witold Szabłiwki: Tancujúce medvede, Žilina: Absynt, 2017
