Keď spisovatelia šíria rasizmus

Dňa 10. apríla európski poslanci prijali pakt o migrácii a azyle, ktorý sprísňuje kontroly na hraniciach štátov únie. Žijeme v období budovania barikád, Západ sa bojí prílevu migrantov a klimatických utečencov, šíri sa rasizmus a konšpiračné teórie. Aký podieľ na tom majú spisovatelia?

Jednoduchý a účinný naratív. Pomocou tohto osvedčeného vzorca nacionalisti po celom svete vytvárajú novodobé mýty. A pridali sa k nim aj viacerí spisovatelia, ktorí uverili teórii o tzv. „veľkej výmene” („le grand remplacement”). Ak sa o nej chcete dozvedieť viac, stačí, ak zadáte výraz do vyhľadávača a rýchlo sa dostanete k menu Renaud Camus. Camus bol v 70. a 80. rokoch úspešným avantgardným spisovateľom, no v roku 2000 mu reputáciu zničili antisemitské vyjadrenia. Verejnosť sa aspoň dozvedela, že spisovateľ paktuje s pravicovou politikou, aj keď náznaky existovali aj predtým.¹Pozri Maurice T. Maschino, « Les nouveaux réactionnaires », Le Monde diplomatique, október 2002. Kontroverzie nebránili Camusovi, aby zhromažďoval okolo seba prívržencov – v roku 2002 dokonca založil politickú stranu Parti de l’In-nocence, ktorá začala šíriť tlačové správy o údajne „nevinnom” správaní sa imigrantov a o ich zámere uskutočniť „populačnú výmenu”.

Camus sa v apríli 2009 na straníckom online fóre obrátil na svoju komunitu s výzvou, aby sa spoločne vysporiadali s „nedostatkom správnych slov” anti-antirasistov: „Bolo by lepšie, keby sme mali polemickejšie a údernejšie termíny. Sú nejaké návrhy?”²« Questions de vocabulaire », 5. apríl 2009.. Nadšenci dali hlavy dokopy a vymysleli rasistický neologizmus „veľká výmena”, ktorý mal dobrý potenciál presadiť sa tak v literárnych, ako aj v politických kruhoch. Ideologický základ už vytvorený bol.

Camus nebol jediný, kto prorokoval, že Západ zničia imigranti. Túto konšpiráciu šírila aj Bat Ye’orová v eseji Eurábia: Euroarabská os (2006) či Christopher Caldwell v knihe Revolúcia pred našimi očami: Ako zmení islam Francúzsko a Európu (2012).³Pozri Raphaël Liogier, « Le mythe de l’invasion arabo-musulmane », Le Monde diplomatique, máj 2014. Pokiaľ ide o francúzsku literárnu scénu, možno konštatovať, že spisovatelia nemali malý podiel na šírení rasistických mýtov a mýtu o veľkej výmene.

Na konci 19. storočia sa šíril mýtus „žltej hrozby”, ktorý prezentoval vzťahy medzi Európou a Čínou (podobne ako v prípade Európy a Afriky) v inverznej (obrátenej) podobe a v podstate ospravedlňoval kolonializmus tým, že zbavoval bieleho muža pocitu viny.⁴François Pavé, Le Péril jaune à la fin du XIXᵉ siècle : fantasme ou réalité?, L’Harmattan, Paris, 2023. Pozri aj Jacques Decornoy, « Quand l’homme a peur de son nombre », Le Monde diplomatique, jún 1990. Spomínaný mýtus inšpiroval celú sériu populárnych románov, ako napríklad román na pokračovanie Henriho de Noussanea Čína a Európa v roku 2000 (1900) alebo Žltá invázia Émila Drianta (pseudonym Danrit) z roku 1904, ktorému predchádzala Čierna invázia (1894). Aj v tvorbe dekadentných autorov Pierra Lotiho a Jeana Lorraina možno nájsť viacero pasáží evokujúcich „žltú hrozbu”. Hlavný protagonista Lorrainovho románu Les Noronsoff (1902) v agónii žiali nad „budúcou inváziou Aziatov” či nad „Hunmi, Attilom, Tatármi a Džingischánom a všetkými hordami žltých rás, ktoré zabíjajú, drancujú, kradnú a masakrujú obyvateľov Nice”. Na druhej strane Lamanšského prielivu sa stala symbolom žltej hrozby diabolská postava doktora Fu Manchu z pera Saxa Rohmera.

Yves Gandon v románe so sugestívnym názvom Posledný biely (1945) fantazíroval nad tým, ako sa bieli ľudia navzájom vyhladia, čo bola téma, ktorá rezonovala ešte po druhej svetovej vojne. Posledný román Louis-Ferdinanda Célina Rigodon (1969), ktorý vyšiel osem rokov po spisovateľovej smrti, vykresľuje pád Tretej ríše, v čom autor videl analógiu s pádom Byzantskej ríše napádanej inými rasami. Céline v románe prorokoval žltú inváziu Číňanov a Afro-Aziatov do francúzskeho Brestu. „V roku 2000 tu nebudú žiadni bieli ľudia, nebude za čo bojovať…”. A všetko sa bude odohrávať pred očami ľahostajných „veľkých prepravcov”, čím autor odkazoval na svoj vlastný pamflet Škola mŕtvol (1938), v ktorom písal o vodcoch obchodujúcich s mäsom pre delá ako o „prepravcoch mäsa”. Našli by sme tu viacero paralel s Camusovou Veľkou výmenou.

Célinov biologický rasizmus vznikal v kontexte strachu z komunizmu a z vojen o nezávislosť. Keď v roku 1973 Jean Raspail vydal román Tábor svätých, v ktorom vykreslil inváziu indických hord na Západ, koloniálny rozmer už nebol taký aktuálny. Tento anticipačný román je v istom zmysle prelomový. Aj keď nadväzuje na literárne počiny o „žltej”, „čiernej” alebo „židovskej” hrozbe, jeho rasizmus sa už nespája s podnecovaním koloniálnych výprav, ale skôr so strachom z imigrácie.

Raspail mal ako monarchista blízko k Parti des Forces nouvelles (bývalá krajne pravicová strana vo Francúzsku – pozn. red.) a stal sa veľkým vzorom pre, v súčasnosti populárneho, Sylvaina Tessona, ktorý obdivuje jeho „estetiku pohltenia a zániku svetov, keď pri plameňoch umierajúceho slnka naposledy pozorujete svet, ktorý sa stráca”⁵Emmanuel Fontaine, « Retour des steppes, entretien avec Sylvain Tesson », Les Épées, n°19, Asnière-sur-Seine, apríl 2006. Citované podľa François Krug, Réactions françaises. Enquête sur l’extrême droite littéraire, Seuil, Paris, 2023. Pozri aj Evelyne Pieiller, « La réaction, c’était mieux avant », Le Monde diplomatique, august 2023.. Raspailovo dielo ohlasuje všeobecný obrat od imperialistického ku protiimigračnému rasizmu a zároveň esteticko-formálny posun od epicko-katastrofického románového žánru (tematicky spätého s inverziou koloniálnej reality) k nefikčnej forme eseje reflektujúcej skutočnú realitu.

Spisovateľ Emil Cioran bol v časoch svojej rumunskej mladosti aktívnym sympatizantom fašistického a antisemitského hnutia Železná garda. Po tom, ako si vďaka svojim rozčarovaným aforizmom vo Francúzsku vybudoval povesť kultivovaného nihilistu, začal sa zaujímať o učenie Alaina de Benoista, posla novej („civilizačnej”) pravice⁶Alexandra Laignel-Lavastine, Cioran, Eliade, Ionesco : l’oubli du fascisme. Trois intellectuels roumains dans la tourmente du siècle, Presses universitaires de France, Paris, 2002.. Cioran v roku 1977 publikoval v časopise La Nouvelle Revue française text s názvom Dve pravdy, kde opisuje svoje postrehy o imigrácii: „Migrácia dnes neprebieha vo veľkých vlnách, ale prostredníctvom kontinuálnej infiltrácie: migranti sa postupne zamiešavajú medzi ,domorodcov‛, pričom sú príliš slabí a príliš distingvovaní na to, aby sa znížili k teritoriálnym nárokom. Po tisíc rokoch zdvorilosti im už otvárame dvere sami…”

Cioranove scény plné dezilúzií zas inšpirovali románopisca Richarda Milleta. Millet sa síce kvôli svojim reakčným postojom dostal na literárnu perifériu, dlhodobo však zastával významné funkcie v prestížnom vydavateľstve Gallimard. V jednom zo svojich textov Millet opisuje svoje zážitky z cestovania vo vlaku RER (železničná linka, ktorá premáva v parížskej aglomerácii – pozn. red.): „jediný beloch (s výnimkou zdegenerovaných Francúzov: lesieb, dredáčov, zahalených belošiek)⁷Richard Millet, L’Opprobre. Essai de démonologie, Gallimard, Paris, 2008. v dave černochov, severoafrických Arabov, Pakistancov, Aziatov a ďalších druhov miešancov”⁸Richard Millet, Arguments d’un désespoir contemporain, Hermann, Paris, 2011.. Veľká výmena sa už nevykresľuje ako barbarská invázia, ale skôr ako akási melancholická infiltrácia. Pokiaľ bol román dobrý v tom, že podporoval imagináciu, esej zas umožnila autorom valorizovať ich pocity a intuíciu. Filozof Gilles Deleuze v jednom článku pre Le Monde (20. jún 1977) napísal, že „čím je slabší obsah myslenia, tým väčšiu dôležitosť nadobúda mysliteľ ako autor výpovedí, ktoré sú inak bezobsažné”.

Môžeme sa však uspokojiť s tým, že degradujeme esejistiku ako protiklad racionálneho diskurzu sociálnych expertov, keď aj samotné štatistiky poukazujú na demografické zmeny (ako vidno v prácach demografky Michèle Tribalatovej)? Odborné výskumy síce pripúšťajú, že výmena populácie je dlhodobým procesom a že pri interpretácii demografických údajov treba brať do úvahy viacero faktorov, ako napríklad priestorovú segregáciu obyvateľstva,⁹Michèle Tribalat, « La notion de grand remplacement à l’épreuve de son évaluation numérique », Cités, n°89, Paris, 14. marec 2022. podstatný je ale konkrétny zmysel toho, čo vlastne rozumieme pod demografickou zmenou (pripisovanou imigrantom z mimoeurópskych krajín).

Čísla totiž nie sú všetko – ide o konkrétnu realitu, preto nestačí mýtus popierať, treba proti nemu postaviť kontra-naratívy. Tým, ktorí prorokujú civilizačný úpadok, môžeme s Guym Debordom ironicky odpovedať, že ten tu už predsa máme a že imigranti ho nespôsobili.¹⁰List Mezioudovi Ouldamerovi, 22. november 1985, pozri aj « Notes pour Mezioud », december 1985. In: Guy Debord, Correspondance, vol. 6, Fayard, Paris, 2007. Tým, ktorí sa boja, že vo Francúzsku raz nenájdeme žiadnych blonďákov, môžeme pripomenúť, že tých už nahradili španielski či talianski bruneti, ktorí sa podobajú viac na Jordana Bardellu (francúzskeho politika, potomka talianskych imigrantov, ktorý nahradil Marine le Penovú ako predseda strany Národné združenie – pozn. red.) ako na Jeana Gabina. Sociologické ukazovatele nemožno izolovať od hmatateľných prejavov a hodnôt, ktoré im dávajú reálny politický význam. Práve preto by mali aj spisovatelia prijať zodpovednosť za boj proti rasistickým mýtom, ktoré vytvárali ich predchodcovia.

Vincent Berthelier je autorom knihy Reakcionársky štýl: Od Maurrasa k Houellebecqovi (Le Style réactionnaire. De Maurras à Houellebecq, Éditions Amsterdam, Paris, 2022).

Preložil Peter Žiak