Ak je normalizačná skúsenosť vo verejnosti ešte stále príliš živá na zhodnotenie s nadhľadom, nástup štátneho socializmu v roku 1948 ponúka priaznivejšiu príležitosť pre odosobnené kritické zhodnotenie. Povojnové obdobie zrodilo príležitosť na konštruovanie modernej identity človeka, ktorý prežil apokalypsu a našiel odhodlanie budovať novú spoločnosť v mierovom svete. V strednej a východnej Európe nadobudol zrod nového človeka pod dohľadom novoustanovených ľudovodemokratických režimov inštitucionálny charakter. Tento proces a jeho výsledok sleduje vo svojej knihe Nový socialistický člověk Denisa Nečasová.
Rok tridsiateho výročia Nežnej revolúcie so sebou prinesie diskusie, ktorých priebeh možno predvídať už teraz: časť verejnosti bude opakovane pripomínať represívny charakter minulého režimu, postraší jeho pretrvávajúcimi dozvukmi a bokom neponechá ani výzvy na odvahu vzoprieť sa súčasnej arogantnej moci ako v novembri 1989, akokoľvek umelá by táto analógia mala byť. V internetových diskusiách budú kontrovať samozvaní mätežní bojovníci proti systému, ktorým súčasná obhajoba klérofašistického režimu a deklaratívne komunistického režimu nespôsobuje nijaký kognitívny nepokoj. Ľuboš Blaha nám pripomenie, koľko bytov sa postavilo, a v liberálnej tlači si prečítame ďalšiu z nekonečných variácií na tému nutnosti zabrániť návratu komunistickej totality stále vytŕčajúcej rožky, pretože od diskusie o demokratizácii vlastníctva vedie ku gulagom krátka cesta, ako sme sa naučili pri nedávnych diskusiách o pražskej Klinike.
V slovenskom postkomunistickom publicistickom diskurze má tento diskusný scenár solídne ukotvenú tradíciu. Pri reflexii minulého režimu sa štyridsať rokov jeho trvania zvyčajne vníma ako homogénne obdobie, pričom pozornosť sa venuje najmä normalizačným a postnormalizačným rokom, menej obdobiu rámcovanému takzvaným Víťazným februárom a udalosťami z leta 1968. Ak prekonáme povrchný pohľad a rétorskú hystériu, v uvedených dvadsiatich rokoch uvidíme prekvapivú vnútornú dynamiku a plejádu protirečení a dôležitých zlomov. Za predpokladu, že chceme vývoju minulého režimu porozumieť, a na analýzu nám nestačí moralizátorský aparát, musíme povojnovú „dejinnú odbočku“ vnímať mnohoperspektívne a so starostlivou vnútornou diferenciáciou.
S ambíciou „príspevku do debaty o charaktere raného komunistického panstva“ sa vlani ohlásila Denisa Nečasová so svojou rozpravou o utváraní identity povojnového, no najmä pofebruárového občana. Nový socialistický človek je nielen názov jej knihy, ale i cieľ sociálneho pôsobenia na psychiku jednotlivca, ktorý si mal v novej dejinnej epoche socializmu nájsť a osvojiť celkom nový spôsob vzťahovania sa k sebe, ale predovšetkým spoločnosti, ktorej je súčasťou.
Pri analýze diskurzu využívaného novoustanoveným ľudovodemokratickým režimom zužuje Nečasová svoju pozornosť na obdobie rokov 1948 až 1956. Takéto vymedzenie volí pre dvojakú špecifickosť tejto etapy v rámci histórie deklaratívne komunistického režimu: ide o etapu úvodnú, budovateľskú, ale i o etapu kultu osobnosti – ten je povalený až známym Chruščovovým prejavom predneseným tri roky po Stalinovej smrti. Obe špecifiká utvárali podobu diskurzu o novom socialistickom človeku – človeku kvalitatívne novej úrovne, človeku kráčajúcemu v ústrety komunizmu.
Biblický nový človek
Nečasová upozorňuje, že koncept nového človeka nebol pre povojnovú situáciu ani stredoeurópsku geografickú lokáciu nový ani originálny – je bezprostredne spätý s medzivojnovou modernou, v ktorej pojmovom inventári zaujímal atribút novosti ústrednú pozíciu, avšak korene koncepcie nového človeka prenikajú do histórie omnoho hlbšie – prinajmenšom až k Evanjeliu podľa Jána a učeniu svätého Pavla. V storočiach deliacich zrod kresťanstva a súčasnosť nadobudla koncepcia nového človeka množstvo manifestácií, ale až dvadsiate storočie extenzívne využíva jej produktivitu.
Nečasová v rámci úvodu priznáva, že hoci je na titulnej strane knihy uvedené časové i geografické vymedzenie Československo 1948 – 1956, v knihe sa s málo výnimkami zaoberá predovšetkým situáciou v českých krajinách a do úvahy berie len písomné archívne zdroje. Vizuálny materiál, v ktorom sa identita nového socialistického človeka vyjadrovala prinajmenšom tak vplyvne ako vo verbálnej podobe, je ponechaný na osobitné spracovanie a tvorí len ilustračný doplnok k uvedeniu jednotlivých kapitol knihy. Autorka si pole záujmu prísne vymedzila, a hoci tak ponúka len neúplný obraz konceptu československého nového socialistického človeka, zvolený výsek je precízny a detailný, ponúkajúci inšpiráciu na ďalšie doplnenie do širšieho a úplnejšieho syntetického diela.
Pri popise ústredného konceptu využíva Nečasová kultúrno-historický prístup a metodologicky sa pridržiava kritickej diskurznej a rodovej analýzy. V rozsahom neveľkom teoretickom úvode hutne oboznamuje čitateľstvo aj s pojmovým aparátom, s ktorým sa stretne na nasledujúcich stranách, vďaka čomu je kniha prehľadná a zrozumiteľná aj pre ľudí menej zorientovaných s pojmoslovím sociálnych vied. Publikácia je rýdzim populárno-náučným dielom vyváženým v oboch aspektoch: vedeckej akríbii i čitateľskej prístupnosti.
V rámci všeobecného pojednania o koncepte nového socialistického človeka sa Nečasová zameriava na jeho zdroje a viacnásobne poukazuje na príležitosť vnímať komunizmus ako politické náboženstvo. V stati venovanej sovietskemu človeku popisuje štruktúru komunizmu v období stalinizmu paralelou so štruktúrou náboženstva: ideológia marxizmu-leninizmu predstavuje obsahovú náplň, komunistická strana funguje ako cirkev tento obsah sprístupňujúca a napĺňajúca, a napokon Stalin vystupuje v úlohe vodcu stojaceho na vrchole pyramídy, ktorý vyniká v mnohých oblastiach. Popisuje sa najčastejšie v superlatívoch a s atribútom geniality. Autorka upozorňuje, že Stalin bol charakterizovaný napríklad ako „najväčší stratég a vojvodca v histórii či ako človek, ktorý zásadným spôsobom zasiahol do rozvoja pedagogiky či jazykovedy“.
Utópia na ústupe
Pri lingvistickej analýze dobového jazyka autorka upozorňuje na jeho osobitné charakteristiky vymedzené Petrom Malčíkom a Dušanom Šlosarom, ktorými sú ritualizácia, zámerná sémantická zahmlenosť, militarizácia a manichejské vnímanie sveta. Tieto prvky možno pozorovať na bohatých citáciách z dobových materiálov, často periodickej tlače, ktorými Nečasová vlastný text exemplifikuje. V odkaze na výskum Kateriny Clarkovej si pozornosť zaslúži aj narábanie s časom: ten sa často formuje do archetypálnej schémy vychádzajúcej z rozlíšenia profánneho a sakrálneho času. Prítomnosť je len prechodným momentom medzi revolučnou minulosťou a utopickou budúcnosťou. Prítomnosť sa profanizuje a jej obojsmerné časové okolie mýtizuje a sakralizuje. K ústupu od tohto princípu dochádza po roku 1956, avšak definitívne sa opúšťa koncom šesťdesiatych rokov, keď komunistická utópia mizne z obzoru a v nasledujúcich desaťročiach stráca na vážnosti a mizne z oficiálneho diskurzu.
Úsilie utvárať vzorovú identitu nového socialistického človeka pramení nielen v potrebe ponúknuť spoločnosti pozitívnu víziu, ktorá by režim legitimizovala, ale aj v presvedčení, že na vedomie jednotlivca majú kľúčový vplyv štyri faktory: prostredie, vnútorné biologické komponenty, výchova a sebavzdelávanie. Na sebavedomé vyhlásenie biológa Trofima D. Lysenka, že v Sovietskom zväze sa nerodia ľudia, ale biologické organizmy, a ľudia sú tvorení, reaguje Nečasová pozorovaním, že „vytvorenie nového socialistického človeka sa tak javilo byť len otázkou vhodne zvolených nástrojov“. Režim sa konštruovaním a prezentáciou konceptu nového človeka usiloval využiť dosah na prvý z faktorov – prostredie –, aby tak inicioval aj želaný vplyv ďalších.
Po teoretickom úvode sa autorka venuje trom konkrétnym najčastejším a najvýraznejším realizáciám nového človeka: robotníkovi, novej žene a sovietskemu človeku. Každá z týchto diskurzných figúr vznikla a nadobudla dominantné postavenie z iných príčin. Robotník ako symbolický reprezentant proletariátu vystupuje v marxisticko-leninskej ideológii ako realizátor sociálnej revolúcie, ale po jej uskutočnení (ako v prípade povojnového Československa) zaujíma polohu budovateľa novej spoločnosti a zvyšovania životnej úrovne. Nová žena benefituje z oslobodenia z vykorisťovateľských pút, vďaka čomu sa politicky aktivizuje a stáva sa vychovávateľkou nového socialistického človeka, sprostredkovateľkou hodnôt kolektivizmu a angažovanosti. Výpočet uzatvára sovietsky človek ako človek, ktorý v novej socialistickej spoločnosti pôsobí najdlhšie, je jej pôsobeniu vystavený najintenzívnejšie a nadobudol s ňou najviac skúseností.
Robotník ako najtypickejšia diskurzívna figúra bol hojne využívaný aj preto, že reprezentoval obyčajnosť a pre široké masy teda aj príležitosť stotožniť sa s ním. Vyzdvihovaným vynikajúcim robotníkom prekračujúcim normu – takzvaným stachanovcom či v československom kontexte skôr úderníkom – sa tak mohol stať v princípe ktokoľvek. Hoci sa úderníkom dostávalo mnoho oficiálnych pôct, uznania i publicity, nie vždy táto rola prinášala len pozitíva – napríklad v Sovietskom zväze boli „fyzicky i verbálne napádaní, dochádzalo k ničeniu ich odevu symbolizujúcemu vyšší sociálny status ap.“. Situácia nebola iná ani v Československu, keďže podľa Clarkovej úderník predstavoval „antisystémový prvok nezapadajúci do politickej ani ekonomickej hierarchie“. Z dnešnej perspektívy môže byť prekvapivé poznanie, že súťaženie v prekonávaní pracovných noriem bolo široko rozšírené i podporované, čo Nečasová dokumentuje viacerými konkrétnymi príkladmi – spomeňme spomedzi nich aspoň rozhodnutie vedúceho sadzača tlačiarne Rovnost, Josefa Brku, ktorý si k svojej pracovnej pozícii pribral i pozíciu korektora, „čím chcel ušetriť jedno platené miesto“.
Človek sovietsky
Spôsobu stvárnenia novej ženy v československom ranokomunistickom diskurze nemožno uprieť isté progresívne kvality, avšak stále sa pracovalo s klasickými rodovými rolami podobne, ako to bolo naprieč ďalšími krajinami východného bloku. Úloha ženy ako matky či domácej sa nepopiera, ale v záujme politizácie žien sa potláča, vysúva na diskurznú perifériu. To, že sa postava ženy ako „domácej gazdinej“ vyskytuje v tlači daného obdobia len málo, súvisí aj s faktom presunu mnohých tradičných domácich prác do verejného priestoru – rozširuje sa sieť verejných jedální, jaslí a materských škôl a nové bytové domy sú vybavené spoločnými práčovňami. Deje sa tak aj s cieľom odbremenenia matiek od starosti o domácnosť, avšak z pragmatických dôvodov – v povojnovom a budovateľskom industrializačnom období boli ženy potrebné predovšetkým v službách a priemysle. Ako také sa vyskytujú aj vo vizuálnej kultúre v neodmysliteľnej šatke na hlave a v montérkach, ako sú známe z agitačných plagátov. Tento obraz ženy robotníčky však nemá dlhé trvanie a ku koncu sledovaného obdobia sa obraz ženy postupne deradikalizuje.
Práve v kapitole venovanej diskurznej figúre novej ženy si Nečasová výdatne pomáha metodológiou rodovej analýzy a ponúka niekoľko cenných postrehov z viacrozmernej konfrontácie novej ženy – porovnáva ju nielen s mužmi, ale sleduje jej vývoj i na časovej osi aj vo vzájomnej interakcii s ďalšími realizáciami nového socialistického človeka. Za osobitnú zmienku tu stojí postreh Erica Hobsbawma, ktorý sa venoval socialistickej ikonografii a v jej rámci identifikoval ženu ako vyjadrenie utopickej vízie budúcnosti.
Tretím konkrétnym diskurzným stelesnením nového socialistického človeka je človek sovietsky. Biologicky znejúce vysunutie prídavného mena je zámerné – sovietsky človek totiž v dobovom diskurze reprezentuje takmer odlišný živočíšny druh, ktorý ostatných ľudí prekonáva vo všetkých aspektoch a je tak svojským sovietskym echom Nietzscheho nadčloveka. Jeho superioritu Nečasová ilustruje aj príkladom anotácie na reportážnu knihu z ciest po ZSSR, v rámci ktorej sa „odporúča pranierovať na základe sovietskeho príkladu prežitky starej morálky u obyvateľov Československa a ukazovať pokrok východného suseda“. Sovietsky človek bol navyše vnímaný cez faktickú historickú skúsenosť ako osloboditeľ, ktorému je vzdávaná vďaka, ale i obrazne ako priateľ a brat, čím sa diskurz voľne napojil na tradíciu českého a slovenského panslavizmu. Najvýraznejšie však sovietsky človek voči tomu československému vystupuje ako vzor, čo obdobne platí i pre štátne celky. Sovietsky zväz bol krajinou, od ktorej sa bolo čo učiť i v hospodárstve, a to aj navzdory tomu, že – ako píše Nečasová – ešte pred vojnou Československo v mnohých hospodárskych parametroch ZSSR predbiehalo.
Nekritické zbožšťovanie všetkého sovietskeho nadobúdalo absurdné až komické realizácie, ako v prípade vylepšenia sovietskej ťažobnej metódy baníkom Josefom Koťátkom, vďaka ktorej sa v domácom ťažobnom priemysle podarilo dosiahnuť nadpriemerné výsledky. Keď o tom informovala domáca tlač, uznala síce, že ide o vynikajúci úspech, avšak ihneď poukázala na iný úspech Sovietov, ktorý bol „omnoho významnejší a pre celkovú ťažbu uhlia cennejší“. Referencie o vlastných úspechoch tak na pozadí porovnania so Sovietskym zväzom často nadobúdali povahu zhadzovania sa a ponižovania pred „veľkým bratom“. Túto servilnosť a Stalinov kult osobnosti brilantne vyjadruje anekdota o istom časopise, ktorý pred vojnou vydal osobitné číslo tematicky venované slonom. Autori z celej Európy prispeli rôznymi článkami – Francúz zaslal text Ľúbostný život slona, Angličan: Ako som zastrelil svojho prvého slona, Nemec: Slon z hľadiska čistoty rasy a Rakúšan: Spomienky slona na starý Burgtheater. V päťdesiatych rokoch v reedícii pribudli ešte dva príspevky, jeden sovietsky na tému Stalinove názory na slona a napokon československý s názvom: Sovietsky slon – náš vzor!
Denisa Nečasová pretavila svoju dlhodobú sústredenosť na výskum „komunistického panstva“, ako minulý režim nazýva, a niekoľkoročný vedecký záujem o jeho špecifiká do knihy ponúkajúcej čiastočnú odpoveď na to, čo pozitívne štátny socializmus v Československu na svojom úsvite ľuďom ponúkal a čím sa v ich očiach legitimizoval. Nový socialistický člověk má ďaleko od apologetiky systému i vykonštruovaných procesov a perzekúcií, ktoré sledovaný časový rámec tragicky poznačili, predsa však presvedčivo spochybňuje mýtus o nanútenej totalite, ktorá mala výhradne represívny charakter a od začiatku bola v príkrom rozpore s demokratickou vôľou národa. História je vždy farebnejšia, zložitejšia a dynamickejšia, než sa javí pri zámerne alebo nedbalo letmom pohľade. Čeliť tejto skutočnosti znamená dejiny lepšie poznať a byť vnímavejšími voči variáciám ich motívov aj pri pohľade vpred, nielen späť.
Nečasová, Denisa: Nový socialistický člověk. 1. vyd. Brno : Host, 2018. 272 s. ISBN 978-80-7577-185-8.
Martin Makara
Autor je poslucháčom literatúry
