Skutočná tvár extrémneho stredu

„Extrémy sa stretávajú.“ Koľkokrát sme už stúpencov známeho konceptu „podkovy“ počuli vzbudzovať obavy ohľadom zbližovania sa politických extrémov? Zatiaľ čo súčasný prezident Macron patril medzi týchto strážcov republikánskych hodnôt, jeho tábor od menovania Michela Barniera za premiéra vládol s tichou podporou Národného združenia. Spoločná politická taktika toto ich zblíženie vysvetľuje.

Tým, že francúzsky prezident Emmanuel Macron odmietol zveriť zostavenie novej vlády spojenej ľavici, ktorá v Národnom zhromaždení získala relatívnu väčšinu, jasne ukázal svoj odpor voči sociálnym požiadavkám a demonštroval, že vôľa ľudu preňho nie je prioritou. Po konzultácii s Národným združením (Rassemblement national), aby navrhol konzervatívca Michela Barniera na post premiéra, odhalil to, čo majú spoločné extrémy, v tomto prípade extrémny stred a extrémna pravica – silnú túžbu po násilí.

Vďaka neobyčajným PR snahám sa Macronovi podarilo vyhlásiť stranu extrémneho stredu, ktorú zastupuje, za umiernenú. Médiá vlastnené podnikateľskými kruhmi, ktoré ho podporujú a z ktorých sám pochádza, sa postarali o to, aby všetci, ktorí šíria jeho program, boli považovaní za „centristov“. Títo ľudia sú potom označovaní za racionálnych, rozumných, zodpovedných, vyvážených, rozvážnych, ba dokonca normálnych. Každý verejný činiteľ alebo občan, ktorý sa postaví proti tejto idealizovanej dogme, riskuje, že bude označený za nezodpovedného, iracionálneho, paranoidného, nebezpečného alebo dokonca za blázna. Od roku 2017 malí indoktrinátori neúnavne pridávali tieto nálepky z oboch strán, až sa stali akousi samozrejmosťou.¹

Extrémny stred je však formou extrémizmu. Ekocída je jeho priemyselným programom, nespravodlivosť jeho predstavou o sociálnom živote a autoritatívnosť jeho manažérskym prístupom. Extrémny stred má jednu posadnutosť, program, ktorý bráni za každú cenu: zabezpečiť rast podnikov a zvyšovanie dividend vyplácaných akcionárom; uľahčiť prístup do daňových a právnych rajov; zneistiť pracovné podmienky; redukovať politickú ekológiu na „zelený“ marketing, rozobrať sociálny štát a minimalizovať jeho výdavky.

Z morálneho hľadiska extrémizmus extrémneho stredu spočíva v odmietaní všetkého, čo nie je jeho súčasťou. Namiesto toho, aby sa situoval niekde na pravo-ľavej osi, os úplne eliminuje, čím priznáva legitimitu výlučne svojmu vlastnému diskurzu. Prostredníctvom hry so zrkadlovými obvineniami radí akúkoľvek opozíciu do nejasnej kategórie „extrémov“, teda do sféry neprijateľného.

Ako to už býva zvykom, história sa opakuje vo forme komédie. Dnešný extrémny stred má len málo spoločné s „Republikou veterných kohútov“, ktorú historik Pierre Serna opisuje vo svojej štúdii o politickom cynizme prevládajúcom od obdobia termidoru. Vtedy sa profesionálni politici hrdo považovali za rozvážnych a umiernených vo verejných záležitostiach, zatiaľ čo bez zábran menili svoje postoje „v opakujúcich sa, bezohľadných zvratoch umožnených neustále sa meniacimi okolnosťami“. „Sotva vyslovené slovo, krehké, prchavé, nestále, sa rozpadá, eroduje, obmedzuje, opotrebúva a vyprázdňuje pod vplyvom plynúceho času, (…) vzdialilo sa od ideálu zachyteného v čase sľubu.“² Dnes však nejde o to, odvolať, čo sa povedalo, ale radšej nehovoriť nič, čo by sa dalo neskôr pripomenúť. Macronov politický jazyk „a zároveň“ sa šikovne vyhýba akýmkoľvek záväzkom tým, že neponúka nič konkrétne, na čo by sa dalo spätne odvolať.³

Arogancia ignoranta

V porovnaní s extrémnou pravicou, ktorá vo verejnej debate vymenúva obetných baránkov a navrhuje drastické opatrenia, extrémny stred pod vedením Emmanuela Macrona zobrazuje podobnú formu násilia, avšak viac sociálnu než identitárnu: bez ohľadu na pôvod sú všetci pracujúci, skromní dôchodcovia, obyčajní ľudia „žltých viest“, mládež z chudobných štvrtí, ekológovia – všetci si zaslúžia opovrhnutie od „správnych“ ľudí. Z čisto policajnej perspektívy, bilancia zásahov bezpečnostných síl pod Macronovým vedením pri potláčaní protestov žltých viest je mimoriadne znepokojujúca: roztrhané ruky, oslepenia, streľba do tváre, extrémne poníženia, agresia voči novinárom… Ekologickí aktivisti si vychutnali rovnakú medicínu. Zažili násilie, ktoré sa obyčajne aplikuje na ozbrojené povstalecké skupiny chystajúce sa zvrhnúť štát. Prečo nazývať „teroristickým“ hnutie ako Povstania Zeme?⁴

Tvrdosť režimu nekončí pri obuškoch. V minulosti buržoázia nechala verejnosť privyknúť si na legislatívne obchádzky, ktoré jej umožnili upevniť vlastnú dominanciu civilizovaným spôsobom. V tomto prípade ide o sériu daňových opatrení v prospech kapitálu a jeho zástupcov, čo vedie k veľkým škrtom vo verejných financiách. Daň z príjmu právnických osôb klesla z 33,3 % na 25 %. Daň z bohatstva (ISF) bola nahradená daňou z nehnuteľného majetku (IFI), ktorá vyníma finančný kapitál. Dividendy a úroky už nepodliehajú progresívnym sadzbám dane z príjmu, ale jednorazovému paušálnemu odpočtu (PFU), či jednotnej daňovej sadzbe stanovenej na 30 %. Tieto opatrenia sú doplnené ešte o daňové úľavy pre podnikateľov počas vlády Socialistickej strany v rokoch 2012 až 2017, kedy mal Macron na starosti hospodársku politiku, najprv ako poradca v Elyzejskom paláci a potom ako minister hospodárstva, najmä v prípade daňového úveru pre konkurencieschopnosť a zamestnanosť (CICE).⁵

V posledných rokoch extrémny stred presadil zákony, ktoré by sa dali považovať za priamo vychádzajúce z programu extrémnej pravice. V októbri 2017 to bol zákon o posilnení vnútornej bezpečnosti a boji proti terorizmu, ktorý zaviedol opatrenia predtým vyhradené pre výnimočný stav. V apríli 2019 to zasa bol zákon zameraný na posilnenie a udržanie verejného poriadku počas protestov, známy ako „protivandalský zákon“, ktorý umožňuje pozastaviť základné slobody na základe samotného predpokladu, že osoba predstavuje hrozbu. Začiatkom roku 2024 išlo o zákon o migrácii, integrácii a azyle, ktorý bol prijatý s hlasmi Národného združenia a ktorý už plánoval sprísniť nový minister vnútra Bruno Retailleau.

Na symbolickej úrovni je použité násilie rovnakého rozsahu. Stačí si spomenúť na všetky zásahy proti zákonodarnej moci, vrátane toho, ktorý umožnil, napriek rozsiahlemu odporu, predĺženie veku odchodu do dôchodku na 64 rokov. Pripomeňme si aj zákon o ochrane obchodného tajomstva, ktorého ustanovenia podkopávajú právo verejnosti byť informovaná o pochybeniach podnikov. Vo všetkých prípadoch prezidentská moc s aroganciou ignoranta jasne ukázala, akú nízku hodnotu pripisuje republikánskym inštitúciám či zásadám právneho štátu.

Za posledných sedem rokov sa každý kritický hlas ohradzujúci sa proti vládnym opatreniam ocitol pod paľbou pohŕdania, obzvlášť občania, ktorí počas krízy spôsobenej Covidom-19 vyjadrovali pochybnosti o opatreniach výrazne zosúladených so záujmami firiem, ako sú McKinsey a Pfizer.⁶ Tieto spoločnosti sa vyznačujú problematickou etickou históriou; Pfizer patrí medzi americké firmy najčastejšie odsudzované za podvodný marketing.⁷ Macron vyhlásil o ľuďoch, ktorí prejavovali pochybnosti o prínose experimentálnych vakcín, že „nie sú občanmi“, a tým otvorene pošliapal princíp slobodného a informovaného súhlasu v medicíne. Pohŕdanie sociálnou problematikou zo strany prezidenta ho priviedlo k tomu, že epizódu Covid-19 nevnímal v kontexte verejného zdravia a zdravotníckych služieb, ktoré patria občanom, ale vo vojnových termínoch. Hovorilo sa o „vojne“ proti vírusu, sprevádzanej zákazmi vychádzania, výnimočnými zákonmi a zasadnutiami bezpečnostnej rady.

Máme teda uprednostniť násilie extrémneho stredu pred násilím extrémnej pravice? Táto otázka vyvoláva nekonečné diskusie. Aspoň môžeme konštatovať, že obe formy násilia sú dostatočne závažné na to, aby boli rovnako nežiaduce, nech už sa „koeficient nebezpečia“ medzi morom a cholerou akokoľvek líši. Stojí za to pokúsiť sa o myšlienkový experiment: predstaviť si hrôzy Macronovej vlády ako dielo moci označenej za extrémnu pravicu. Čo by sme si pomysleli o prezidentke extrémnej pravice, ktorá by tvrdila, že na stanici⁸ sú skutoční Francúzi a tí, ktorí „sú ničím“? Čo by sme robili, keby odopierala občianske práva a odsúdila na spoločenskú smrť tých, ktorí sa neprispôsobia hygienickým pravidlám? Je isté, že by sme jej excesy nerelativizovali. Nezmierňovali by sme ich závažnosť s odôvodnením, že ešte horšia moc by nás mohla stiahnuť ešte hlbšie. Odsúdili by sme to pre samotnú podstatu týchto činov. Ale „Macron – Le Penová, Macron – Le Penová…“: táto opakujúca sa dilema oslabuje ostrosť nášho pohľadu a brzdí spontánnu reakciu, ktorú by takéto zneužitia moci za normálnych okolností vyvolali.⁹

Posledný argument, ktorý mal odlíšiť extrémy, sa už definitívne stratil. Koľkokrát sme už počas rôznych volebných momentov minulého leta počuli o extrémnej pravici, že vieme, kedy získa moc, ale netušíme, kedy ju bude ochotná odovzdať? Čo sa však stalo po tom, čo ľavica, v mene republikánskeho frontu, uvoľnila priestor liberálnym kandidátom, aby porazili extrémnu pravicu? Tí, vedení tvrdohlavým prezidentom, sa snažili premeniť volebný výprask na pseudo-väčšinu poskladanú z rôznych frakcií. Poslanci extrémneho stredu dnes tvoria významnú časť „koalície porazených“, ktorá podporuje novú vládu. Ale robila buržoázia niekedy niečo iné, než si za každú cenu udržiavala moc? 

Spoločenská terapia

Kým sa extrémny stred čoraz viac uzatvára a neštíti sa použiť tvrdé údery, extrémna pravica sa, naopak, extrémne centrizuje. Národné združenie, priťahované mocou ako nikdy predtým, sa prezentuje ako morálne čisté, zdôrazňujúc, že nikdy nebolo pri moci. Pestuje predstavu, že predstavuje ľud v jeho čistote, čo posilňujú výroky kritické voči ultraliberálnej globalizácii a zahraničnému kapitálu, ktoré okolo roku 2010 šepkal Marine Le Penovej do ucha zástanca sociálneho suverenizmu – jej poradca Florian Philippot. Tento politický tábor sa však tiež ponára do logiky „a zároveň“, snažiac sa zapáčiť podnikateľskému sektoru a Európskej únii, aby od nich získal akýsi certifikát spoľahlivosti.

V tomto úsilí o „recentralizáciu“ sa francúzska extrémna pravica vydáva svojou cestou na paradoxnú „sociálnu kúru“, ktorá sa prejavuje diverzifikáciou svojich predstaviteľov, tvrdením, že bráni práva LGBT, alebo bojovaním proti antisemitizmu. Toto je symptóm zmeny prístupu k iným, v zmysle, že Národné združenie sa dnes stáva skôr xenofóbnym, než otvorene rasistickým. 

Po tom, čo extrémny stred využil extrémnu pravicu na získanie lacných prezidentských väčšín, teraz s ňou pláva v rovnakých vodách, zdieľajúc spoločné praktiky. Strana osvietenej buržoázie poškuľuje po hlasoch voličov extrémnej pravice. Riskuje, podobne ako mnohí pred ním, že sa uspokojí s vysielaním signálov, ktoré majú prilákať týchto voličov, aj keď to znamená živiť práve tú rétoriku, ktorá pomáha rozširovať rady Národného združenia. Medzi danými dvoma tábormi sa formuje akýsi pakt, ako o tom píše Bruno Amable a Stefano Palombarini.¹⁰ Zástancovia takzvaného stredu hovoria reakčnej pravici: „Ponúknite nám tieto ľudové vrstvy, ktoré máte vo svojej moci, a my vás s ich podporou vpustíme do jaskyne radikálneho kapitalizmu, ktorého sme predstaviteľmi.“

1. Pozri Marie Bénilde, « Le candidat des médias », Le Monde diplomatique, máj 2017. ↩︎
2. Pierre Serna, La République des girouettes. 1795-1815 et au-delà. Une anomalie politique : la France de l’extrême centre, Champ Vallon, Ceyzérieu, 2005. ↩︎
3. Výraz „en même temps“ (v preklade „a zároveň“) je charakteristický pre Emmanuela Macrona a jeho politický štýl. Stal sa symbolom jeho snahy prezentovať sa ako politik stojaci nad tradičnými ideologickými deleniami na ľavicu a pravicu. Tento výraz Macron často používal na vyjadrenie kompromisu alebo vyváženého prístupu, ktorý mal uspokojiť rôzne skupiny voličov. ↩︎
4. Les Soulèvements de la Terre (v preklade Povstania Zeme) je francúzske ekologické hnutie, ktoré sa zameriava na protesty proti environmentálnym a klimatickým krízam, často sa vyjadruje proti veľkým infraštruktúrnym projektom, ktoré považuje za škodlivé pre prírodu a životné prostredie. ↩︎
5. Crédit d’impôt pour la compétitivité et l’emploi (CICE), alebo daňový úver na podporu konkurencieschopnosti a zamestnanosti, bol francúzsky nástroj daňového zvýhodnenia s cieľom znížiť náklady na prácu a podporiť zamestnanosť. Tento úver sa poskytoval firmám a podnikateľom a mal slúžiť na zlepšenie konkurencieschopnosti francúzskych podnikov. CICE sa poskytoval vo forme daňového úveru, ktorý podniky mohli uplatniť na zníženie svojej daňovej povinnosti. ↩︎
6. Pozri Alexandre Fauquette a Frédéric Pierru, « Soignants suspendus, autopsie d’une erreur », Le Monde diplomatique, február 2024. ↩︎
7. Walt Bogdanich a Michael Forsythe, McKinsey. Pour le meilleur et pour le pire, Buchet-Chastel, Paris, 2023. Porov. Tiež « Pfizer : Six scandals to remember », 22. apríl 2021. ↩︎
8. Odkaz na kontroverznú vetu, ktorá zaznela počas prejavu E. Macrona pri príležitosti otvorenia start-up inkubátora Station F: „Stanica je miesto, kde stretávame ľudí, ktorí sú úspešní a ľudí, ktorí nič neznamenajú.” ↩︎
9. Les Goguettes, Macron – Le Pen, 2022, dostupné na youtube.com. ↩︎
10. Bruno Amable a Stefano Palombarini, Blocs sociaux, conflit et domination, Raisons d’agir, Paris, 2024. ↩︎

Autor je profesor filozofie na Université de Moncton, Shippagan (Kanada) a autor knihy Faire que ! L’engagement politique à l’ère de l’inouï, Lux, Montreal, 2024.

Preložil Michael Augustín (Ústav politických vied SAV, v. v. i.)