Sheila Heti o románe Materstvo a roli náhody v živote i literatúre
Na festival Novotvar tento rok zavítala aj kanadská spisovateľka Sheila Heti, autorka úspešného románu Materstvo, ktorý vyšiel v slovenskom i českom preklade. Hovorili sme o hanbe, zlyhaní, slobodnej voľbe a dôležitosti experimentovania v literárnej tvorbe.
Rozprávačka vašej knihy Materstvo dúfa, že keď tému materstva spracuje vo forme prózy, prestane ju prenasledovať otázka, či mať alebo nemať deti. Ako to bolo vo vašom prípade?
Ja som začala o téme premýšľať preto, že som sa o tom rozhodla napísať knihu, inak by som o materstve asi toľko nerozmýšľala, možno vôbec nie. Takže procesy premýšľania a písania prebiehali simultánne. Asi sa nikdy nedopátrate odpovedí na veľké otázky života, ale v tomto prípade sa to celkom podarilo. Navyše, kniha vyšla pred šiestimi rokmi a odvtedy sa situácia trochu zmenila. Dnes ľudia viac akceptujú, že niektorí nechcú mať deti, oveľa viac než pred desiatimi rokmi, keď som knihu začala písať. Vtedy to bolo stále tabu.
Dnes je to lepšie?
Áno, teraz o otázkach materstva, rodičovstva a bezdetnosti píše viac ľudí a je ľahšie o tom rozprávať. Vznikajú tony článkov a hromada kníh. Možno zmysel mojej knihy nie je len v otvorení témy, či mať alebo nemať deti, ale celkovo o možnosti voľby. Je to tiež kniha o čase, o tom, ako sa človek vníma v čase, vo vzťahu k predchádzajúcim generáciám a ako sa postupne niektoré témy stávajú v živote dôležitejšími.
S akými reakciami na knihu ste sa stretla?
Ľudia v mojom okolí reagovali veľmi pozitívne, s dobrou odozvou som sa stretla aj u tých, ktorí zavítali na moje knižné turné. Najhoršie reakcie prišli od amerických kritičiek a intelektuálok, ktoré mali či plánovali mať deti, a knihu zobrali veľmi osobne. Nevnímali ju ako literatúru, ale ako útok na ich hodnoty. To ma prekvapilo aj sklamalo.
A aké boli reakcie od mužských čitateľov či kritikov?
Vo všeobecnosti som mala pocit, že muži čítali tú knihu s väčším odstupom, nebrali ju tak osobne, čo je s ohľadom na tému prirodzené. Raz som však vystúpila v jednej filozofickej relácii v nemeckej televízii a mladý moderátor, ktorý sa celý čas pýtal normálne otázky, sa ma v jednej chvíli spýtal: Keď teda nechcete deti, prečo si nedáte vyrezať maternicu? V televízii! To bolo jediný krát, čo som cítila od nejakého muža v súvislosti s touto knihou vyloženú nevraživosť.
Keď dnes počujem diskusie o rodičovstve, často sa v nich objavuje téma klimatickej krízy, klimatického žiaľu, ktorý ovplyvňuje rozhodovanie o materstve a otcovstve. Vo vašej knihe sa táto téma objavuje len okrajovo. Myslíte, že keby ste ju písali dnes, bola by viac prítomná?
Asi nie, vychádza totiž z inej perspektívy. Diskusie o klimatickej kríze sú o živote a zdraví budúceho dieťaťa. Moja kniha je o tom, čo spraví s identitou ženy rozhodnutie nemať deti, či napriek tomu môže byť vnímaná ako plnohodnotná bytosť. Niekedy premýšľam, či ľudia, ktorí menujú klimatickú krízu ako dôvod nemať deti, to nerobia len preto, že je to prijateľnejšie. Niekedy si myslím, že uvádzajú tento dôvod, lebo proste nechcú mať deti, no zároveň nechcú znieť ako monštrá. Ak chcú naozaj dieťa, väčšinou ho majú, aj keď sa nám svet rozpadá pred očami.
Možno táto neochota priznať si skutočné dôvody súvisí s pocitom, ktorý je vo vašej knihe kľúčový – s hanbou.
Áno, a to sú presne veci, o ktorých má zmysel písať. Veci, o ktorých je ťažké hovoriť, preto o nich radšej píšete. Ja sa napríklad pri mnohých témach cítim bezpečne, keď o nich píšem, no nie tak bezpečne, keď o nich musím rozprávať. A to platí aj pre čítanie. Preto má zmysel o našich najhorších pocitoch písať, vložiť ich do kníh, veď kam inam? Hanba bola pre mňa dôležitý motív, ale rovnako aj údiv – údiv nad tým, prečo je to také dôležité pre iných ľudí, no pre mňa nie. Je so mnou niečo zle? Prečo nechcem to, čo ostatní?
Ďalším výrazným motívom v knihe je zlyhanie. Na jednom mieste hovoríte, že len tí, čo zlyhajú, sú zaujímaví, tí sú skutočnou avantgardou.
Neviem, ako je to u vás, no v severnej Amerike je úspech prvoradým cieľom, mali by ste byť stále šťastnejší a šťastnejší, stále úspešnejší, ísť len hore, hore, hore, no život taký nie je. Aspoň nie pre každého. Preto mám radšej život v Kanade než v New Yorku, zlyhanie v Kanade si nikto nevšimne (smiech).
V Materstve sa mi veľmi páčilo, ako používate a zároveň skúmate princíp náhody. Počas celej knihy vediete rozhovor s mincami, ktoré istým spôsobom určujú ďalšie smerovanie textu. Využili ste tento prvok aj preto, aby ste ukázali, aký podiel v rozhodovaní o zásadných otázkach nášho života, napríklad či mať deti, zohráva náhoda?
Nepochybne. Chcela som tým aj poukázať na to, že si často myslím, že máme slobodnú vôľu, no je to skutočne tak? V skutočnosti netušíme, aké sily ovplyvňujú náš život. Je zvláštne žiť život a nevedieť, či rozhodnutia robíte vy sami, alebo sú vopred dané. A platí to aj pre tie najväčšie otázky života – rozhodujeme sa racionálne, či chceme alebo nechceme deti? Do koho sa zamilujeme? Nič z toho nie je skutočne voľba.
Bavil vás ten proces písania s použitím náhody?
Milovala som to! A stále to používam. Ale už nenosím mince so sebou, teraz na to mám apku. Pozrite, je na to aplikácia na telefóne (vyťahuje telefón a ukazuje mi aplikáciu na hod mincou). Používam ju niekoľkokrát denne, pýtam sa digitálnych mincí stále tie isté otázky, napríklad: je na mňa frajer nahnevaný? (smiech)
Keď sa človek pozrie na vaše knihy, má pocit, že pri každej skúšate nový prístup, že každá z nich je aj formálny experiment. Nie je ťažké uspieť s takýmto experimentálnym nastavením na knižnom trhu? Je náročné nájsť pre také knihy vydavateľa?
Zvyčajne nepredávam knihy predtým, než sú hotové, v procese tvorby by to žiadnemu vydavateľovi nedávalo zmysel. Myslím si, že moje knihy sa príliš dobre nepredávajú, aspoň to mi vravia vydavatelia (smiech). Podľa mňa ich však nevydávajú preto, že si myslia, že im zarobia hromadu peňazí, ale preto, že sa im moja tvorba páči. Ja robím len to, čo ma baví, a neviem si ani predstaviť, že by som deň čo deň robila niečo, čo ma nebaví, alebo že by som písala stále ten istý román dokola.
Niektorí autori to robia.
Možno ich to baví (smiech). Ja som však hrozne netrpezlivá a zvedavá. Poznáte to, keď sa rozídete a váš nasledujúci vzťah je úplným opakom toho predchádzajúceho? Ja to tak mám s knihami.
Alebo človek znovu opakuje ten istý vzťah, aj s tými istými chybami.
Áno, v prípade mojich kníh by to bola jedna opakujúca sa chyba – kde je zápletka? (smiech) No ja som pri každej knihe v inej životnej fáze, pýtam sa iné otázky, chcem preskúmať iné témy.
Aký postup uplatňujete teraz?
Na novej knihe pracujem s použitím umelej inteligencie. V časopise New Yorker mi nedávno vyšla poviedka According to Alice (Podľa Alice), ktorá je konverzáciou s umelou inteligenciou, a z nej pochopíte tón, aký teraz používam. Som však ešte v procese. Teraz používam jeden chatbot, problémom však je, že sa mi nepáčia moje vlastné vety, no páči sa mi, ako mi chatbot odpovedá. Postupne to prerábam do prózy. Uvidíme, ako to dopadne.
