Sharpe 2024 s obrúsenými hranami
Písať reportáž či reflexiu z showcase festivalu je vždy ošemetné. Občas parádny, inokedy skôr vybrakovaný showroom, no poslucháč sa nemôže sťažovať, keďže konceptom showcasu je široký záber, ukážka diverzity, pokrytie rôznych oblastí a zákutí scény, skrátka mozaika, ktorá nemusí vždy držať pokope tak, ako si ideálne predstavujeme. Ako v tomto smere obstál bratislavský Sharpe festival, ktorý priniesol svoj piaty ročník v prostredí Novej Cvernovky s plejádou domácich a zahraničných mien?
Nepreceňuj svoje rapové idoly
Odpal bol rozhodne solídny. Postaralo sa oň rapové duo ANGRY BLACKMEN. Ich alternatívny až experimentálny rap (výrazovo umiernenejší Death Grips) fungoval naživo ešte lepšie než na nahrávkach a celú show ťahali dopredu skvelé performerské kvality a sebavedomý prejav. Návštevníckym highlightom prvého festivalového večera a vlastne jedným z najväčších highlightov celého Sharpu však bol koncert Kill Your Rap Idols, ktorý na jednom pódiu spojil exponované mená súčasnej československej alternatívnej rapovej scény FVCK KVLT, Berlin Manson, Dušan Vlk, Arleta, Temný Rudo a Paris. Objektívne odsledované, dav sa bavil, basy udierali, bary padali niekedy do beatu, niekedy mimo. Ľudia to proste milujú. Autorova optika sa ale nemôže povzniesť nad dojem, ako málo stačí, aby sa, napríklad pri vystúpení Dušana Vlka, stalo z DIY punkového prístupu obyčajné diletanstvo, nedostatočná poučenosť o žánri a jeho smerovaní a tieto podpriemerné technické skills boli navyše akceptované publikom, ako dostačujúce pre umelecký prejav.
Pri všetkej úcte, vystúpenie Kill Your Rap Idols pôsobilo zo všetkého najviac ako AI generátor, ktorý preklápa živé vystúpenie provinčnej punkovej skupiny do (t)rapovej podoby. Výnimkou bol FVCK KVLT, ktorého prejavu nechýbala rozvaha a česká raperka ARLETA. Jej analgetický rap dokázal sprostredkovať o niečo komplexnejšie emócie a koncepty, než len prvoplánovú intenzitu (väčšina zúčastnených na pódiu) a príval nijak extra korigovanej energie.
BALKAN BEAST
Chuť po komparatívnej analýze, ale aj čisto osobnom zážitku, nás s kamarátmi nasledujúci večer viedla nie na Sharpe, ale na koncert „balkánskej beštie“, bratislavskej alternatívy starého Gucci Mana a hviezdy súčasného rapu, slovensko-srbského interpreta Lucu Brassiho, krstiaceho nový album Ghettoven.
Mládež z Novej Cvernovky, ako vystrihnutú z filmu Grega Arrakiho, vystriedal úplne iný vizuálny vnem, pripomínajúci skôr návštevné hodiny v ilavskej väznici. Bolt black nás vysadil uprostred záplavy nike tech fleece mikín, nike air maxov deväťdesiatsedmičiek, pier napumpovaných kyselinou hyalurónovou a tielok, ktoré ani náhodou nekorešpondovali s chladným počasím tejto noci.
Strih. Vagabundstvo sa vydarilo. V klube je prekvapivo dobrý zvuk, Brassi pľuje bars, intonuje a triafa sa, jeho prejav je precízne ležérny. Pódium je na krste preplnené jeho známymi, v jednom momente prichádza na pódium jeho mama a všetkým, alebo aspoň väčšine ľudí, je jasné, čo bude tiktokový viral moment tohto víkendu… publikum pod pódiom skladby nespieva, ale hromadne skanduje, akoby šlo o futbalových ultras. Všetko sedí podľa konceptu. V čom je ale Brassiho zjav tak výnimočný? V dekadentnej charizme a autentickosti. To, čo sa deje na albume, pódiu a najmä teda v textoch, nie je inovatívne, ale aplikované v správnom čase a na správnom mieste. Brassi berie tradičný štýl atlantskéhpo trapu, napĺňa ho regionálnymi špecifikami a testuje surovosť a expresívnosť slovenského jazyka. Skvelým ekvivalentom v tomto smere nie je iba trapová atlanta konca nultých a začiatku 2010. rokov, ale aj literárna tvorba Petra Pišťanka z prvej polovice rokov deväťdesiatych. Konkrétne druhé pokračovanie Rivers of Babylon 2: Drevená dedina, venované skazkám, podsvetiu a všetkým druhom obscénnosti a excesu. S étosom deväťdesiatych rokov koreluje aj štýl hovorených vstupov medzi skladbami, ktorý zas pripomínal monológy a drogové excesy Richarda Müllera na živých vystúpeniach. Brassiho živá performácia Ghettovena autenticky zachytáva genius loci stredovýchodnej Európy zmietajúcej sa v postdeväťdesiatkovej kríze identity.
Teengazing
Ako to už býva, súčasťou návštevy každej väčšej hudobnej akcie je aj mentálny teleport do diania podobného komiksom zo starých vydaní časopisu Kamarát. Medzi koncertmi si človek vypočuje kopec klebiet a noviniek, ku ktorým sa má vyjadriť alebo poskytnúť menší psychologicko-interpretačný seminár. Prechádzam davom a bojím sa ďalšej dejovej linky a oslovenia menom. K podobným melodramatickým momentom a postteenagerským sujetom sa ale ako soundtrack skvelo hodí shoegazingová hudba. Isto nie je náhoda, že koncert Mamon Meurt patril k jedným z vrcholov emóciami nabitého sobotného večera aj celého tohtoročného Sharpu. Nové skladby skupiny nadväzujúcej na odkaz Ecstasy of Saint Theresa boli prehliadkou aktuálnych -gaze prístupov (doomgaze, dreamgaze, ambientgaze) a naživo pôsobili s nenútenou intenzitou. Skomponovali ideálny priestor na rozplynutie sa v dave, na kontempláciu medzi spomalene sa vlniacimi telami a hlavami. Okolie sa rozostruje a stráca kontúry. Toto stojí za hyperfokus.
Nemenej silným a rovnako terapeutickým bolo vystúpenie gitaristu Štefana Szabóa. Prekvapivo ma sklamalo vystúpenie tak húževnato očakávanej kapely MOSS. Pripomínalo skôr scénku z polozabudnutého indie filmu z deväťdesiatych rokov preplneného indie-sleaze pozérmi a obsesívne vtĺkalo do hlavy otázku: Čo majú všetci s tým postpunkom? Niektoré žánrové revivaly sú proste iba fádne a generické.
Naopak vydarenou stávkou na istotu bol Julek Ploski so svojoiu dekonštruovanou, kolážovitou a eklektickou „ravetronikou“. A zároveň vytvoril výbornú anticipáciu solídne odkurátorovanej klubovej noci na čele s ambientne-industriálnym Yibai a Jessicou Kert s jej modulárnym pojatím techna, ktoré rozdrásalo hladiny v dobrom zmysle slova.
Ostatok sa viac-menej rozptýlil v mdlej chuti tých predvídateľnejsích adjektív k slovu „alternatíva“. Popri všetkej hudbe sa však sobota niesla najmä v znamení otázky, či v tomto meste viac trpíme nudou, alebo ponorkovou chorobou. Vyprázdnený hlavný ťah a kožené čalúnenie v taxíku. V hlave hrá Manon Meurt, v rádiu dramáč.
Sharpe Quo
V nedeľu sa zobudíme u mňa doma uprostred strašného bordelu a čelíme zničujúco ležérnej atmosfére. Čas stojí ako voda v upchatej výlevke. Pôjdeme na kávu a Dunaj je dnes naozaj krásny. Na obed ciga a naspäť k Sharpu. Ako som už spomenul, problém reflexie showcasových festivaloch vidím najmä v ich roztrieštenom koncepte, ktorý sa snaží (a má) priniesť všetko. Kameň úrazu je, ak sa diverzita a rôznorodosť zmení na obyčajnú predvídateľnosť, v horšom prípade nudu. Zároveň tu nevyhnutne narážame na hranice osobného vkusu a šťastia pri výbere koncertov, keďže stihnúť a nasať sa nedá všetko.
Sharpe pôsobil v tomto smere viac-menej ako crowdpleasingový festival. Priniesol hneď niekoľko stávok na istotu a publikum sa bavilo, hudba (ako sa hovorí) hudbovala a… zároveň prišlo aj niekoľko spomenutých highlightov, ktoré treba vyzdvihnúť. Prišlo však prekvapenie alebo pocit novoobjaveného? Deviácia z normy? Asi nie. Minimálne za mňa. Vlastne… prichádzali len zo zákulisných, kuloárnych zdrojov a nie z pódií.
Dovolím si tvrdiť, že uplynulý ročník viac než o zvuku súčasnej alternatívy nakoniec podáva správu o dramaturgickom kľúči festivalu. Vlažné status quo, ale stále so silnými momentmi, ktoré podržia situáciu. Sharpu by do budúcna neuškodilo viac odvahy a ostrosti, ktorú si nesie v názve.
Michael Papcun