Jubilejný tridsiaty ročník medzinárodného festivalu Divadelná Nitra s témou Presahy priniesol okrem množstva sprievodného a tzv. pracovného programu v dramaturgickej línii hlavného programu desať divadelných produkcií.
Päť z nich z domácich inscenácií vybral kurátorský tím (v zložení Martina Vannayová, Karol Mišovic, Ján Šimko), no šlo tiež o tri projekcie/online predstavenia zahraničných „kusov“ a dve medzinárodné koprodukcie. Tie vznikli v rámci výstupov otvorenej výzvy sieťujúcej platformy BeSpectACTive!, do ktorej je zapojených devätnásť organizácií v osemnástich mestách a pätnástich európskych krajinách.
Jedným z koprodukčných projektov, ktoré mali na festivale i svoju premiéru, je inscenácia Zelená je tráva s podtitulom Načo umývať kelímok od jogurtu, keď niekto lieta štyrikrát za rok do Thajska. Dá sa vôbec táto participatívno-performatívno-tanečná živá platforma s prvkami multimediálnych presahov nazvať inscenáciou v tom slova zmysle, v akom sme jej rozumeli kedysi? Ide skôr o akési performatívne či happeningové stretnutie s relatívne vysokou, no prekvapivo príjemne nenásilnou a efektívnou mierou interaktivity. Napriek tomu, že diváčky a diváci tu nie sú proti svojej vôli zaťahovaní do diania, časť z nich aktívne participuje na priebehu a de facto i závere tohto živého stretnutia; a to hlasovaním. Zaujímavým faktom pritom je, že pomocou „hlasovacích zariadení“, ktoré niekto dostane a niekto zasa nie, sa dá hlasovať len „áno“ alebo „nie“. Žiadna iná možnosť nejestvuje.
Čo teda s tým Slovenskom?
V spojitosti s režijným počinom Petry Fornayovej si živo vybavujem jedno pracovno-priateľské stretnutie so známym z divadelného fachu medzi dvoma lockdownami, keď sa konečne dalo stretnúť aspoň v exteriéri. Zhovárali sme sa o tom, čo by bolo najlepšie urobiť s touto krajinou, ktorú očividne nečakajú žiadne svetlé zajtrajšky, ani progresívny a konštruktívny vývoj domácich politických a spoločenských tendencií. Povedali sme si, že by bol skvelý nápad všetkých obyvateľov vysídliť, republiku zalesniť a ponúknuť ju Európe ako park pre jej obyvateľov.
Očividne sme sa v istom bode uvažovania stretli s tvorcami projektu Zelená je tráva, pretože veľmi podobná je východisková situácia, okolo ktorej sa krúti celé jej „javiskové dianie“.
Vitajte v kultúrnom dome v Párovských Hájoch, na interaktívnej prezentácii projektu, ktorý vychádza z nápadu istého domnelého génia (stvárňuje ho Vlado Zboroň). Ten za sprievodu svojich asistentiek a optimistickej skladby z obecného rozhlasu najprv pred očami všetkých zúčastnených vystúpi z nablýskaného auta a srdečne trasie pravicami, zatiaľ čo dámy predvádzajú choreografiu. A masa sa môže hrnúť dnu. Po tom, ako sa všetci usadia, či už na stoličky alebo zem, začína prvý multimediálny vstup. Už v expozícii Fornayová so spoluperformermi naznačuje, že tu nepôjde o žiadne klasické „kukátkové“ divadlo. Z úvodnej reči sa dozvedáme, že Slovensko má prebrať náročné, no úctyhodné, poslanie. Uľaviť Brazílii a Amazonskému pralesu, keď ho vystrieda v úlohe Pľúc zeme.
Čo sa stalo s Pľúcami zeme?
Ako je dnes už verejne známe, Amazonský prales od roku 1970 prišiel o sedemnásť percent svojej plochy, pretože ho do veľkej miery nahradila poľnohospodárska pôda. Odlesňovanie a globálne otepľovanie pritom vedie napríklad i k tomu, že tento tropický dažďový les sa z absorbentu oxidu uhličitého do veľkej miery stal jeho zdrojom. A to je veľký problém.
Riešenie je neľahké, zato však aspoň rázne. Vlado Zboroň ako akýsi vrchný predstaviteľ štátu (ide o moju subjektívnu interpretáciu, no herec skutočne pôsobí veľmi politicky a dôležito) rozhodne, že zo Slovenska je potrebné vysťahovať všetkých súčasných obyvateľov, v duchu hesla: „Odkiaľ ste prišli, tam sa vrátite!“ Na to však príde až po mierne chaotickej, trochu rozvláčnejšej, no zároveň trpko-smiešnej, populisticky a entuziasticky interpretovanej úvodnej reči.
Toto heslo sa stáva leitmotívom celej inscenácie. Dozvedáme sa, že každý bude vysídlený do krajín severne, východne, západne, či južne od Slovenska – podľa toho, odkiaľ pochádzajú predkovia dotyčnej osoby. Len tí, ktorých predkovia sa na území súčasnej Slovenskej republiky nepretržite zdržiavali od 17. storočia (možno dávnejšie, a tým pádom ešte absurdnejšie, žiaľ, nespomínam si presne) budú môcť ísť žiť do Antarktídy, kde už vzniká úžasný „developerský projekt“ Nové Slovensko. Absurditu tohto fatálneho nápadu umocňujú rôzne pravidlá: „Každý si so sebou môže vziať maximálne dvadsaťpäť kilogramov batožiny.“, „Presúvať sa musí každý pešo.“ či „Je zakázané so sebou si vziať akúkoľvek rastlinu.“ a podobne.
Zboroňova reč a rôzne multimediálne dokrútky nás informujú o tom, že s Brazíliou je všetko, samozrejme, dohodnuté, veľmi sa tešia a ďakujú, lebo už nestíhajú a nevládzu. Zboroňovi pri jeho rétorických výstupoch ochotne pomáha asistentka Siska (Silvia Sviteková), ktorá mu napríklad z času na čas pomôže nájsť stratené slovíčko, no najmä číta menné zoznamy Sloveniek a Slovákov, ktorých čaká cesta do bližších či vzdialenejších krajín. V týchto zoznamoch, azda (nie) čisto náhodne, figurujú aj osoby zo širokého spektra naprieč politikou, či divadelníctvom a niektoré z mien sú naozaj (snáď?) čisto náhodné, či takpovediac vymyslené. I toto je pritom jeden z prvkov, ktorý dielu dodáva humor, i keď sa po istom čase vyčerpá. Okrem Svitekovej a Zboroňa ďalšiu asistentku stvárňuje aj režisérka Fornayová – tá v jednom momente pomôže predstaviť veľkolepý zámer bývania na Antarktíde s veľmi príjemne ironizujúcou štylizáciou, ktorej obsah očividne vychádza z osobnej skúsenosti a svetonázoru.
Príhovor, dokrútka, hlasovanie, a takto donekonečna… či?
Ďalšími leitmotívmi projektu Zelená je tráva sú dve dominanty. Prvou z nich sú „živé vstupy“ reportérov z hraničných priechodov, druhou participatívne divácke hlasovania – takzvaný dátozber.
Dokrútky sa tvária ako živé vstupy, čo napomáha atmosfére celej inscenácie, dopĺňa zámer tvorivého tímu, ktorý relatizivuje problematiku, a tiež divákom v percepcii, ktorá sa vďaka dynamike inscenácie nesústredí na ponor alebo vciťovanie do diania. Jednotlivých reportérov stvárňuje opäť Vlado Zboroň. Dalo by sa polemizovať s tým, do akej miery je čoraz intenzívnejšia obsahová vyprázdnenosť týchto vstupov progresívna, možno však prostredníctvom nej ide o symbol čoraz väčšieho úpadku jedného „skvelého“ nápadu.
Vďaka tomuto princípu, ktorý je blízky epickému divadlu, si každá diváčka a divák s hlasovacím zariadením udrží dostatočný odstup a môže tak s čistým vedomím (a snáď i svedomím) odpovedať na otázky v už spomínanom dátozbere. Ten pozostáva z viacerých otázok, ktoré sa týkajú nielen ekológie, no tiež napríklad vymierajúcich jazykov. Aj vďaka otázkam sú obecenstvu nemoralistickou a ľahkou formou tlmočené poznatky o tom, čo všetko treba robiť, ak chceme našej planéte a ľudstvu predĺžiť životnosť. Nejde len o „umývanie kelímkov od jogurtu“ či separovanie odpadu, ktoré už dávno nestačí.
Každopádne, človek by už snáď ani nečakal, že po bezpočte príhovorov, dokrútok a hlasovaní inscenácia ponúkne aj niečo iné. No ponúkne. Tanečno-pohybové výstupy Svitekovej a Fornayovej sú z istého uhla pohľadu príjemným vytrhnutím a oddychom od „screentime-u“ pri hlasovaní či sledovaní kamerových záznamov, na druhej strane na prvý pohľad neponúkli nejaký jasnejší význam, čo sa týka vývinu diania.
Nikde tráva nebude zelenšia
A napokon, napriek pestrému kolotoču podnetov, otázok a odpovedí, dostaneme i záver. Ten však neprezradím, lebo by som potenciálne návštevníčky a návštevníkov ukrátil o prekvapenie.
Veľmi pozitívne hodnotím, že v domácej divadelnej tvorbe je očividne čoraz väčšia tendencia k reflexii aktuálne pálčivých tém, ktorých ignorovanie nás môže priviesť na okraj. Reflexia však nestačí, to tvorivý tím tohto projektu veľmi dobre vie, a preto nabáda i k sebareflexii. Nežne, zábavne a nemoralizujúco. Nikto vám tu do tváre nevmetie svoju domnelú bohorovnosť, nikto vás nebude kameňovať, ak náhodou nie ste vegán. To by predsa zmysel nemalo. Je to ustálené klišé, no Zelená je tráva naozaj nastavuje zrkadlo každému, kto je na inscenácii prítomný a aktívne vníma. A na šesťdesiat minút to azda dokáže každý. Kým si nepozametáme pred vlastným prahom, lepšie nebude nikde.
Autor je divadelný dramaturg
