Tansy E. Hoskins sa vo svojom novom antikapitalistickom módnom manifeste vracia ku Engelsovi. Ten v roku 1844 vo svojej eseji Podmienky pracujúcej triedy v Anglicku napísal, že „história anglického proletariátu začala… vynálezom parného stroja a techniky, ktorá spracovávala bavlnu“. Hoskins píše, že odvtedy sa veľa zmenilo. Aj keď nie až tak k lepšiemu. Napríklad sme sa niekde počas tých pár sto rokov od vynálezu parného stroja rozhodli, že sa začneme zapodievať tvarmi a farbami tiel, ktoré predvádzajú módu. Je to totiž pohodlnejšie ako klásť si otázku, ako módny priemysel ničí telá tých, ktoré túto módu vyrábajú. Kritizovanie výberu modeliek totiž stále nebráni pohodlne sedieť v bavlnenom bangladéšskom svetríku z Primarku a cítiť sa ako intelektuálka. Podľa Hoskins je toto dokonalým príkladom konzumácie v neskorom kapitalizme. Ak všetci vieme o hrôzach tohto priemyslu, a hlavne jeho vplyve na klímu, prečo robíme tak málo pre jeho zmenu?
Úžasné na tejto knižke je to, ako mi čítanie o odevnom priemysle pripomína moje výskumné odvetvie – pornopriemysel. Oba vytvárajú ilúziu, že naše túžby a preferencie sú naše vlastné. Oba sú silne zmonopolizované. Oba fungujú na primárne vykorisťujúcich pracovných podmienkach. Agentúrne zamestnanie povoľuje obom obchádzať zákon a znižovať kvalitu pracovných podmienok. Oba vytvárajú veľmi špecifické erotizované reprezentácie tiel. Ľudia, ktorí tieto odvetvia predstavujú, vyvíjajú tzv. „estetickú prácu“, ktorá viac vykorisťuje ženské telá. Oba priemysly pretransformoval internet a v súčasnosti ich utvárajú či pretvárajú ľudia na Instagrame. Pritom ale o demografii konzumácie oboch priemyslov vieme až desivo málo. Aj odevný, aj pornopriemysel fungujú na akceleracionistických princípoch neustálej produkcie a premrštenej propagácie. Oba zámerne vytvárajú potreby, aby mohli navyšovať konzumáciu. U oboch sa hovorí o snahe ich zdemokratizovať, ale demokracia nie je to isté ako rovnosť. Schopnosť kúpiť si niečo alebo dostať sa k niečomu nie je hneď rovnosťou a slobodou. V oboch prípadoch tiež cena nepredznamenáva kvalitu, a ani etickú produkciu. U oboch je pritom etická produkcia možná, napriek tomu, že nás presviedčajú, že cesta je skôr v etickej konzumácii.
Kapitalizmus je systémom, v ktorom sa oblečenie a erotické obrázky dostávajú k nám ako produkt na trhu. Kapitalizmus je systémom na dlh, jeho pravidlá však nie sú univerzálne. Odev ako forma umenia je vždy politický. Ak sa umenie javí ako nepolitické, pravdepodobne niečo skrýva.
Tansy E. Hoskins: Stitched Up – The Anti-Capitalist Book of Fashion. London: Pluto Press, 2014.
