Rozhovor so spisovateľom Seánom Hewittom
S írsko-britským spisovateľom Seánom Hewittom som sa stretla počas jeho návštevy Slovenska v druhej polovici novembra, keď bol hosťom na Stredoeurópskom fóre či literárnom festivale Ypsalon. Rozprávali sme sa o jeho knihe V hlbinách tma najhustejšia, o poézii, problémoch írskej a slovenskej spoločnosti aj o práci so smútkom a s duchmi okolo nás.
Pred pár mesiacmi u nás vyšla vaša kniha pod názvom V hlbinách tma najhustejšia a bola slovenským čitateľstvom vrelo prijatá. Pripravujú sa preklady do ďalších jazykov?
Aktuálne nie. Preklad vyšiel minulý rok v Holandsku a prekvapivo aj v Nórsku – ten bol vlastne úplne prvý. Bol by som však rád, keby vyšla aj v iných jazykoch. Budúci rok mi vychádza nový román, ktorý má byť preložený do nemčiny, francúzštiny, taliančiny a ďalších jazykov. Osobitne som však nadšený z toho, že knihu prekladali ľudia, ktorí sa venujú poézii. Je to náročná kniha na preklad. A všetci prekladatelia odviedli fantastickú robotu napriek náročnému zdroju.
Očakávali ste, že kniha dosiahne úspech v krajinách mimo anglicky hovoriaceho sveta?
Nie, nad prekladmi som ani neuvažoval. Úprimne, keď som knihu písal, nečakal som, že vôbec vyjde. Mal som už hotovú polovicu, kým som text niekomu ukázal. Dokonca som sa obával už samotného publikovania. Za najlepší možný scenár som považoval to, že kniha vyjde a v mojom živote nezanechá výraznejšiu stopu. Takú masívnu pozitívnu odozvu som naozaj neočakával. Je milé vidieť, že kniha rezonuje naprieč kultúrami v Európe, ktoré som dovtedy bližšie nepoznal. Tým, že ide o memoáre, sa zároveň ukazuje, že osobná výpoveď môže byť relevantná pre rôznych ľudí z rôznych kútov sveta, čo si človek počas písania neuvedomuje.
Nebáli ste sa písať memoárovú literatúru?
Kniha v skutočnosti vznikala ako fikcia. Začal som písať čosi, o čom som si myslel, že bude gotickým románom.
To je citeľné hlavne na prvých stránkach.
Mal som v pláne hlavnú postavu, ktorá bude prenasledovaná fragmentmi osobnej i celospoločenskej histórie, z ktorých sa stanú duchovia. V istej fáze som si však musel priznať, že tou postavou som ja sám. A takto sa z gotického románu stali memoáre, hoci románová forma zostala zachovaná. Takže k pamätiam som skôr skĺzol, než ich plánoval, hoci mnohé skutočnosti som musel zmeniť, aby sa to ľahšie čítalo – skutočný život nie vždy pasuje do knihy.
Inšpirovala vás pri písaní nejaká konkrétna kniha alebo autor/autorka?
Väčšina inšpirácie vzišla z románov, ktoré sa mi páčili. Čítal som A Ghost in the Throat od Doireann Ní Ghríofa, čo je tiež memoárový román o írskej poetke zo 17. storočia, v ktorom sa slová hlavnej hrdinky miešavajú s prehovormi autorky. Veľmi sa mi tiež páčila kniha Margery Kempe od amerického spisovateľa Roberta Glücka, v ktorej sa prelína príbeh anglickej mystičky žijúcej na prelome 14. a 15. storočia a rozprávača.
Počas čítania vašej knihy som uvažovala nad tým, akú odvahu i pokoru zároveň si vyžadovalo zverejnenie takého intímneho a bolestivého textu. Mysleli ste pri jeho písaní aj na to, že knihu budú pravdepodobne čítať napríklad vaši študenti či kolegovia?
Kniha sa nepísala jednoducho. Obávam sa, že by som nezvládol napísať ďalší podobný text. Zároveň som si užil, že som mohol svoje skúsenosti a zážitky pretaviť do slov. Myslím si , že mi to pomohlo, lebo teraz mám pocit, akoby žili na stránkach knihy, a nie v mojej hlave. Boli externalizované. Počas písania som však musel sám pred sebou predstierať, že nikto iný okrem mňa to čítať nebude, aby som dokázal byť čo najúprimnejší. Lebo istým spôsobom je to kniha o klamaní, o skrývaní sa a dôsledkoch takého konania, o zničujúcich následkoch najintímnejších tajomstiev. Cítil som však ako povinnosť nemať pri písaní tejto knihy tajomstvá.
Občas je to skutočne čudný pocit, keď si uvedomím, že tú knihu číta môj študent, moja mama alebo niekto iný, koho poznám, ale potom mi dôjde, že ten pocit čudnosti je typom hanby, ktorú mám stále v hlave, a ak sa raz zaviažete k tomu hanbu necítiť, nedať hanbe moc vládnuť nad vaším životom, zrazu to, že niekto číta o vás niečo extrémne osobné, nie je ani ponižujúce, ani trápne. A myslím si, že čitateľstvo vníma úprimnosť ako čosi oslobodzujúce. Dovoľuje mu vidieť veci, za ktoré sa vo svojom vnútri hanbí, nie ako objektívne hodné hanby, nie ako potupné. Že aj iní ľudia majú podobné pocity, že v tom nie sú sami… Postupne som samého seba presvedčil, že to, čo robím, je správna vec, že osobná obeta je cena, ktorú musím zaplatiť, aby výsledok stál za to.
Pripravili ste rodinu a blízkych priateľov na to, že píšete až takto šokujúco otvorenú spoveď?
Knihu som začal písať v roku 2017, vyšla v roku 2022. Počas toho obdobia som na nej nerobil každý deň, no po celý čas som ju mal v hlave. Zhruba rok pred jej dokončením som absolvoval veľa rozhovorov s blízkymi ľuďmi. Nie nevyhnutne preto, aby som ich varoval, niekedy som sa ich prosto len opýtal, či si konkrétne udalosti pamätajú rovnako ako ja alebo inak. Občas mi ľudia hovorili o tom, aký som bol alebo ako som sa správal v určitých situáciách, na ktoré som si vôbec nespomínal alebo som si zapamätal celkom inak. Takže veľa času som viedol rozhovory, ktoré prepisovali zážitky v mojej hlave.
Nemyslím si, že som niekoho varoval. Všetci však vedeli, že píšem knihu, a na základe našich rozhovorov im zrejme boli jasné aj niektoré témy, ktoré sa v knihe objavia. Napriek tomu boli niektorí ľudia, najmä moja rodina, zaskočení tým, aká temná kniha je. Pravdou je, že do istej miery som bol napokon prekvapený i ja sám. Pretože keď som ju písal, bola to len séria stránok. Niekedy som napísal jednu scénu, inokedy ďalšiu… neuvedomoval som si, aké ťažké to bude ako celok. Keď píšete knihu, len zriedkakedy vidíte jej celý obraz. Spravidla vnímate jednotlivé odseky, na ktorých pracujete, alebo problém, ktorý riešite. Až po dokončení celej knihy si uvedomíte, ako pôsobí.
Dnes mám pocit, že som úplne iný človek ako ten, ktorý knihu písal. Niekedy vás proces písania zmení natoľko, že keď si text prečítate s odstupom času, máte pocit, že ho napísal niekto iný.
Kedy sa zrodil názov knihy?
Prišiel mi na um veľmi skoro, už keď som mal napísaných dvadsať alebo tridsať strán. Nikdy som nečakal, že mi ho vydavateľ dovolí použiť.
Prečo?
Pretože si nemyslím, že niečo konkrétne znamená – dokonca ani v angličtine. Je to skôr len sled slov: All Down Darkness Wide. Pre mňa je to viac-menej pocit. Často chcete, aby názov komunikoval, o čom kniha je, alebo aby bol chytľavý, zapamätateľný, rezonoval. Od začiatku som však vedel, že básnik Gerard Manley Hopkins sa v knihe objaví, dokonca aj v čase, keď to bol ešte román. A celkom som prepadol sile básní, ktoré v nás dokážu vyvolať pocity bez toho, aby sme presne rozumeli, čo znamenajú konkrétne slová. Zároveň sa mi páči rytmus názvu: slovo „Wide“ na konci pôsobí nádejne – akoby niečo otváralo, možno širší kontext.
Spomínaný rytmus funguje podobne aj v slovenskom preklade.
Je to počuť. Ale pravdepodobne je to názov, ktorý sa nedá doslovne preložiť. Myslím si, že všetci prekladatelia si museli vymyslieť vlastný názov.
Diskutovali s vami o tom?
Áno. V holandčine je názov In donker weids alom, čo znamená niečo ako tmavé polia všade naokolo. V nórčine bolo v názve niečo so slovom lúky. Ale v holandčine to bolo o niečo jednoduchšie, pretože Hopkinsove básne majú preložené.
Máte nejaký konkrétny zážitok alebo moment, keď ste si uvedomili, že chcete napísať presne takúto knihu?
Žil som v Liverpoole a práve som dokončil doktorát. Bol som zvyknutý písať každý deň a stále myslieť na dizertačnú prácu, takže keď som ju odovzdal, zrazu predo mnou zívala prázdnota a nevedel som, ako vyplniť čas. Často som sa prechádzal po cintoríne. Raz som si pomyslel, že ho opíšem, a tým sa kniha aj začína. Vrátil som sa do izby, začal som si o cintoríne hľadať informácie a písať. Neskôr mi napadlo napísať román – robil som na ňom dva alebo tri mesiace až do Vianoc. Potom som naň na chvíľu zabudol. Až keď mala vyjsť moja zbierka poézie, agent sa ma opýtal, či nemám nejakú prózu. Spomenul som si na tento nápad, ktorý mi už dlho vŕtal v hlave, a povedal som si, že by som sa mal naozaj zaviazať, že to napíšem. A tak som to urobil.
Tento rok vyšla vaša nová zbierka poézie Rapture’s Road, no vy už pracujete na ďalšom románe?
Áno, už je dokonca hotový. Vyjde v apríli 2025. Teraz skôr premýšľam, čo ďalej. Je ťažké začať niečo nové v období medzi dokončením knihy a jej vydaním, pretože moju myseľ stále zamestnáva spomínaný román. Je ťažké prísť s novým nápadom a venovať mu čas i priestor. Navyše mám aj iné veci, ktoré ma ťahajú ďalšími smermi.
Čo myslíte tým „zamestnáva moju myseľ“?
Obávam sa reakcií čitateľstva, obávam sa, či je román naozaj dokončený. Zvyčajne je ťažké rozpoznať, že je niečo definitívne hotové. Väčšinou vám to proste niekto vezme z rúk a vydá – a tým je to ukončené. Avšak v mojej hlave by som na tom mohol robiť zmeny ešte mnoho rokov, pretože si stále nemyslím, že je to dokonalé. Ale to si nebudem myslieť nikdy.
Pokračujú príbehy postáv vašich kníh ďalej vo vašej hlave?
Nemyslím si, že pokračujú za bod, kde sa kniha končí. Ale občas mám dojem, že možno nejaká scéna chýba, alebo som niekedy dostatočne nevysvetlil, prečo sa daná postava nejako cítila či prečo niečo povedala. Niekedy je to však o tom, napísať toho tak akurát – nie priveľa. Ak sa všetko príliš vysvetľuje, čitateľa to začne nudiť. Text sa stáva ťažkopádnym a prehusteným. Postavy však v istom zmysle žijú ďalej, už ich veľmi dobre poznám, viem, kým sú, a dúfam, že keď ľudia budú čítať moju knihu, spoznajú ich tiež. V istom ohľade to pôsobí ako zrada – začať ďalšiu knihu, premýšľať o iných postavách. Ale to sa jednoducho musí.
Máte pri písaní prózy iný pocit ako pri písaní poézie?
Áno. Poéziu neviem písať tak často. Niekedy prejde aj rok, kým napíšem báseň. Potom dostanem nápad, napíšem ju, a zrazu príde ďalšia a ďalšia. Ale zdá sa, že nedokážem ovládať, kedy sa to stane. Na rozdiel od prózy, na ktorej môžete pracovať postupne. Aj keby ste len opisovali miestnosť, v ktorej sú postavy, alebo upravovali odsek – každý deň máte čo robiť. Aj bez inšpirácie sa dá niečo opraviť. Avšak báseň potrebuje inšpiráciu a energiu na to, aby ste ju dokončili, aby ste sa dostali až na koniec, aj keď to bude nesprávny koniec. Ak ten moment nezachytíte, je preč a už to znova nedokážete.
Ak nie ste spokojný s dokončenou básňou, vymažete ju, alebo sa ju pokúsite prepísať či upraviť?
Nikdy text nevymažem. Verím totiž, že v každom napísanom texte niečo je – jeden riadok alebo slovo, ktoré možno znova použiť. Ak je však báseň zlá, je veľmi ťažké ju vylepšiť. Myslím si, že čím viac sa snažíte, tým horšie to väčšinou dopadne. Už som sa naučil, že ak na báseň príliš tlačíte, nefunguje to. Nemôžete vkladať energiu do niečoho, čo ju nikdy nemalo. Musí to byť v určitom zmysle živé, aby sa oplatilo to opravovať. Je to ako operácia: musí existovať nádej, že to dopadne dobre a niečo z toho získate.
Ako spisovateľ a pedagóg – ako relaxujete?
Veľa chodím na prechádzky. Alebo behám. Problém spisovateľa a učiteľa je v tom, že všetko musí vychádzať z hlavy, takže vaša myseľ je neustále aktívna. Neustále prijímate informácie alebo premýšľate: Mohla by z tohto byť báseň? Alebo – och, to by bola dobrá otázka na seminár, dobré cvičenie alebo dobrý spôsob, ako vysvetliť túto knihu! A vždy, keď čítate, myslíte ako spisovateľ alebo učiteľ. Podobné je to aj pri sledovaní televízie alebo filmov. Hudba a chôdza mi však pomáhajú.
Slovensko a Írsko majú veľa spoločného. Zdieľame silný tradicionalizmus, katolicizmus a určité formy historickej traumy. No Írsko je oveľa ďalej, pokiaľ ide o práva LGBTIQ+ ľudí, najmä keď to porovnáme so súčasnou situáciou na Slovensku. Čo sa stalo v Írsku, že sa otvorili brány pre spoločenský dialóg, a ako spoločnosť dosiahla takú mieru otvorenosti?
Cirkev mala v Írsku vždy veľký vplyv. A keď sa korupcia a zneužívanie v cirkvi dostali na verejnosť, ľudia začali prehodnocovať niečo, čo im dovtedy pripadalo prirodzené – ako niečo, čo tu vždy bolo, vždy tu bude a musí tu byť. Keďže Írsko je pomerne malá krajina, každý poznal niekoho, kto mal s cirkvou zlú skúsenosť. A hneď ako sa to stalo predmetom rozhovorov, veľa zakorenených predstáv sa začalo rozpadať. V Írsku stále existuje odpor voči liberalizácii spoločnosti, ale myslím si, že ide skôr o posledné „výdychy“ konzervativizmu, ktorý sa bráni. Neviem, či máte také príslovie v slovenčine, ale u nás sa hovorí: the horse has bolted. Kôň ušiel – daná doba sa skončila a už sa nedá vrátiť.
Pragmatické zdôvodnenie zmeny by zrejme akcentovalo fakt, že Írsko sa v 90. rokoch minulého storočia stalo medzinárodnou kapitalistickou krajinou, pre ktorú je do určitej miery dôležité, aby sa na medzinárodnej scéne prezentovala ako liberálna, otvorená a kozmopolitná spoločnosť. S potrebou prilákať medzinárodný kapitál a udržiavať blízke vzťahy s určitými členmi Európskej únie či USA sa profiluje ako liberálna anglicky hovoriaca krajina, čo je pre ňu ekonomicky a politicky výhodné.
Hoci medzi našimi krajinami existujú podobnosti, sú tu aj obrovské rozdiely, najmä v otázkach geopolitickej moci a medzinárodných vzťahov, ktoré sa naše vlády snažia nadviazať a ukázať, na čej strane stoja. Niekedy sú ľudia obeťami snahy prezentovať vlastnú krajinu ako prijateľnú pre liberálne, centristické, kapitalisticky orientované štáty. Iná krajina môže zas ťažiť z bližších vzťahov so štátmi, ktoré naopak vôbec nie sú liberálne ani ľavicové. Slovensko a Írsko sú malé krajiny, a tie často závisia od vzťahov s väčšími, mocnými susedmi. Pre Írsko sú to Británia a USA. A keďže sa v týchto štátoch zmenili pomery, Írsko sa muselo prispôsobiť. Nie je to zďaleka dokonalé, ale za posledných dvadsať rokov sa situácia výrazne zlepšila.
Do akej miery je teda proklamovaná írska otvorenosť a inkluzívnosť skutočne autentická, a do akej miery ide o pózu?
Írsko má za sebou veľmi temnú históriu, a mnoho ľudí si teraz užíva, že môžu o Írsku hovoriť pozitívne, bez hanby. Môžu niečo pekné povedať o svojej krajine, čo je pre staršie generácie nový pocit. Myslím si, že jazyk inkluzívnosti a rozmanitosti je do určitej miery úprimný. Ale tiež si myslím, že si treba počkať a sledovať, či sa to už skutočne zakorenilo. Povedzme, že by sa teraz zmenili určité vládne politiky alebo ciele – zostala by krajina naozaj stále inkluzívna a rozmanitá, alebo je to udržiavané iba zákonmi? To ukáže až čas, čo však platí všade. Keď sa pozriete na Spojené štáty, stačí pár zmien v zákonoch a populácia odhalí oveľa temnejšiu stránku svojho myslenia. Ten boj nie je konečný ani definitívny. Avšak momentálne je na tom Írsko relatívne dobre, hoci treba zostať ostražitý.
Jednou z najvýraznejších tém vo vašej knihe sú duševné zdravie a depresia, konkrétne tá mužská. Na začiatku pracujete s motívom duchov ľudí, ktorí boli spoločnosťou nejakým spôsobom odmietnutí a vytlačení na jej okraj. Zdá sa, že sú všade: okolo nás aj v nás. Je vôbec možné napísať memoáre bez traumy, bez duchov? Musí v memoároch vždy strašiť?
To je skvelá otázka. Je možné napísať šťastné memoáre? Myslím si, že áno. Keď som písal, cítil som istý diskomfort – možno je to veľmi írsky alebo britský spôsob myslenia – že o sebe hovorím príliš veľa. Píšem celú knihu o sebe. Nie je to narcistické? Koho to zaujíma? Prečo by mal byť môj život dôležitejší než život kohokoľvek iného? Prečo ja mám mať knihu, a niekto iný nie?
Vyvážil som to však tým, že ukazujem, ako jeden život môže reprezentovať viacero životov, ako môže byť súčasťou spoločnej histórie alebo niečo vypovedať o kultúre, v ktorej žijeme. A tak sa príbeh rozširuje za hranice jedného života a stáva sa aj príbehom iných ľudí.
Memoáre budú vždy o kultúre, moci, politike a spoločnosti. Všetky memoáre budú prenasledované duchmi, musia v nich strašiť, pretože sa snažia pochopiť, čo opisovaný život znamená, prečo je taký, aký je. To platí pre každého – nikto neprejde životom bez toho, aby naňho nemali vplyv spoločnosť, história či politika. Všetci títo „duchovia“ stoja v pozadí memoárov.
Ako ste prišli na motív duchov? Má to v sebe nespochybniteľný nádych viktoriánskej gotiky.
Áno. Gotika a duchovia – ľudia ich často vnímajú ako niečo, čo do memoárov nepatrí, pretože nie sú skutočné. Gotiku si spájame s nadprirodzenom, memoáre so skutočnosťou. Ja som si však pri písaní uvedomil, že duchovia a všetky tieto gotické predstavy o dvojníkoch, posadnutosti a strašení sú vlastne metafory pre veci, ktoré zažívame v reálnom živote. Preto som pri písaní memoárov dovolil vstúpiť do knihy aj veciam, ktoré sa môžu zdať nadprirodzené, ako duchovia. Zdalo sa mi, že predstavujú najlepší spôsob, ako vyjadriť, že nás strašia a prenasledujú ľudia z našej minulosti alebo aspekty histórie. Alebo ako depresia mení vnímanie sveta – svet sa zdá temnejší, hoci v skutočnosti je rovnaký.
Všetko je to o našom vnímaní?
Áno, vnímanie je vlastne nesmierne gotická záležitosť.
Autorka je študentkou Klasických štúdií a Anglickej literatúry na Trinity College Dublin. Aktuálne je vďaka projektu European Liberal Arts Network na ročnom študijnom pobyte na Karlovej Univerzite v Prahe.
