„Že by Rotschild jedol krumple sedem razy za týždeň!“

Satirické verše proletárskych básnikov

10. 5. 2025

Keď koncom 19. storočia začala vychádzať robotnícka tlač v slovenčine, z významnej časti ju obsahom zásobovali samotní jej čitatelia, robotnícki dopisovatelia. Ich príspevky netvorila len bezprostredná skúsenosť z vlastných pracovísk či komentáre politického diania, ale aj agitácia pre spoločný boj a výsmech z tých, ktorí ho marili. A keďže poézia bola chápaná ako jeden z účinných spôsobov ako osloviť pracujúce publikum, aj autori neskúsení v básnickom slove sa púšťali do tepania naivných a patetických veršov, ak to mohlo pomôcť cieľom sociálnodemokratického hnutia.

V tejto tvorbe to formálne všestranne škrípe a vŕzga, avšak medzi množstvom tuctových rýmovačiek, dnes už nanajvýš dokumentárnej hodnoty, možno v archívoch nájsť aj niekoľko originálnejších pokusov o lyrické vyjadrenie. Nasledujúce tri básne majú spoločné nielen to, že ich autorov nepoznáme, ale predovšetkým satirické zacielenie voči nevedomosti, obmedzenosti a poslušnosti, ktoré angažovaných robotníckych autorov hnevali v prostredí slovenskej pracujúcej chudoby.

Prvú báseň, Všeobecné litánie, jej autor v sprievodnej poznámke odporúčal „inscenovať“ aj so zapojením publika: „Obecenstvo na konci slohy povie: To tu ešte nebolo! alebo To sa ešte nestalo!“ Hoci táto paródia vo veršoch obsahuje aj viaceré motívy, ktoré sú súčasnému čitateľstvu celkom cudzie, na mnohé jej verše by sme po viac než sto rokoch mohli spoločne odpovedať s vehemenciou o to väčšou: „To tu ešte nebolo!“

Druhá báseň, Maloroľník, ktorá vyšla o rok neskôr, síce reaguje na odťažitosť drobných vidieckych hospodárov voči mestskému robotníctvu, dnes má však akúsi širšiu výpovednú hodnotu. Nahraďme maloroľníka malomeštiakom a možno v ňom rozpoznáme kohosi známeho, vyľakaného z logiky svojich vlastných záujmov a otrocky poslušného voči status quo, nech ho už garantuje pán farár, úradník alebo intelektuál-konformista. Hlavne sa nedostať do zlej spoločnosti!

A napokon v poslednej básni, Misionárska kázeň, si autor berie na paškál ako ľudí, ktorí zo strachu na počkanie vytriasajú vrecká, tak aj tých, ktorí nečakajú na koniec októbra, ale v sprievode strašidelných tekvíc zbíjajú po celý rok. Bárs by sa v nasledujúcich slohách dnes už nebolo na čom pobaviť…

Všeobecné litánie

Že by páni fabrikanti rozdali zisk chudobe!
Že by dáky gróf želiaril u sedliaka v porobe!
Že by zloba rôznych pánov niekedy sa trestala!
Že by grófska vikomtesa za ševca sa dostala!
Že by Rotschild jedol krumple sedem razy za týždeň!
Že by farár príjmy nemal v týždni aspoň jeden deň!
Že by panstvo svoje handry špinavé si právalo!
Že by barón drotárom bol! – To sa ešte nestalo!

Že by delník vyrobil si tridsať korún každý deň!
Že by zákon osem hodín dennej práce určil len!
Že by mali almužníci dvesto korún na mesiac!
Že by štrajkokazca múdry bol viac nežli madarac!
Že by sedliak na prednoví v žatve stučnel od kosby!
Že by žobrák vyžobral si päť koruniek bez prosby!
Že by u nás cez fašiangy nehralo sa, nepilo!
Že by delník ministrom bol! – To tu ešte nebolo!

Že by sa niektorý farár modlil zadarmo týždeň!
Že by biskup služobníctvu glančil obuv každý deň!
Že by farár kuchára si miesto kuchárky držal!
Že by farár do rámu si za sklo sadzbu štóly dal!
Že by pápež prestal svetu encykliky vydávať!
Že by mnísi pre seba si chceli kláštor budovať!
Že by „čiernych“ presvedčenie do rána sa zmenilo!
Že by žiaden kresťan neklial!– To tu ešte nebolo!

Že by náklad časopisov našských činil stotisíc!
Že by Slovák – nečitateľ za trest dostal sto palíc!
Že by fiškus redaktorov do kúpeľov posielal!
Že by fiškus odrodilcov do „štátneho“ zavieral!
Že by „Ľudové“ v Prešporku bez úplatkov špintali!
Že by vládne muchotrávky niekdy pravdu písali!
Že by všetko robotníctvo „Robotnícke“ čítalo!
Že by žiaden Slovák „kvit“ nepil! – To sa ešte nestalo!

Že by vláda robotníctvo do penzie poslala!
Že by gážu ministerskú invalidom dávala!
Že by vláda všeobecné právo volebné dala!
Že by vláda Slovákom ich požiadavky uznala!
Že by boli odpustené dane malým sedliakom!
Že by vláda udelila subvenciu „tulákom“!
Že by vóta kupovať si vláde zločinom bolo!
Že by Košúth krumple kopal! – To tu ešte nebolo!

Že by hotári – žandári ľud lapať prestali!
Že by policajti v Pešti „Népszavu“ len čítali!
Že by slúžnovci nám schôdze zapovedať prestali!
Že by exekútori tak u nás štrajk si začali!
Že by „Femka“ našich sudcov slovenčine učila!
Že by voľba ablegátov spravodlivo skončila!
Že by na šibenku prišlo, čo by na ňu patrilo!
Že by vláda dobrá bola! – To tu ešte nebolo!

Že by vojsko do žatvy sa u nás regrutovalo!
Že by gvery, šable, delá zlô v paromy pobralo!
Že by v štrajku robotníkom pomôcť poslal vojsko štát!
Že by zrušiť armádu chcel niektorý kráľ – potentát!
Že by páter „Nezabiješ!“ pred vojnou tak učil svet!
Že by tí, čo vojnu robia, do nej pošli tiež zomrieť!
Že by vojsko dôstojníkov po manévroch chválilo!
Že by hriech bol niekdy svätým! – To sa ešte nestalo!

Maloroľník

Ja nie som proletár,
darmo mi to vravíš,
na takú zlú cestu ma ver‘ nenapravíš,
že by som pristúpil do radu červených,
sebapovedomých a vraj prebudených.

Netreba ma budiť.
Vstávam ja dosť včasne
a pracujem pilne, kým slnko nezhasne.
Čo si sám nasejem, to si i pokosím
a keď koní nemám, na chrbte odnosím.

Mám kravu i prasa
ba aj domček malý,
bárs mi v banke aj naň požičali,
robím na úroky – čert tam s kapitálom –
ale nie som predsa žiadnym proletárom.

Čo tí proletári,
tí socialisti
chcú nám vyparatiť z veľkej nenávisti?
Pre malého gazdu žiadajú menšiu daň
a že by viac platil bohatý zemský pán!

Chcú, že by biskupi
menej poľa mali,
že by veľké statky rozparcelovali!
A predsa nesadnem na lep proletárom,
nejdem sa pohnevať ja s pánom farárom.