Sally Rooney a jej medzihra

Pod heštegom #sallyrooney sa dá na Instagrame nájsť viac ako 135-tisíc príspevkov. Ich autormi sú kníhkupectvá, celebrity, známi internetoví literárni recenzenti a recenzentky či významné svetové denníky. V záplave textov možno naraziť aj na stovky fotiek z radov laikov, ktorí sa chcú pochváliť tým, čo práve čítajú. Írska spisovateľka Sally Rooney sa počas niekoľkých rokov stala miláčikom literárneho sveta, hlavne toho onlinového. Je fenoménom, na ktorý musel naraziť každý, kto sleduje trendy vo svetovej beletrii. Rooney býva titulovaná ako autorka pre ženy, pre mladých, reprezentantka miléniálov, ľavičiarov a nová Jane Austenová. V druhej polovici septembra vyšla jej štvrtá kniha Intermezzo, ktorá znovu otvára otázku, či je jej sláva zaslúžená, či sú jej knihy kvalitné alebo iba populárne a čo aktuálne určuje trendy v literárnom svete. 

Ako mladá žena, vysokoškoláčka, ľavičiarka a navyše aj človek s osobnou skúsenosťou s Dublinom by som nepochybne mala patriť do cieľovej skupiny Rooneyovej románov. Jej knihy Normálni ľudia a Krásny svet, kdeže si? však vyvolali skôr rozčarovanie z jej apoteózy ako nadšenie. A rýchlo mi došlo, že Rooneyovej romantické príbehy asi nie sú celkom pre mňa. Hoci sociálne siete hlásali opak.

Knižnému svetu sociálnych sietí aktuálne dominujú TikTok a Instagram. Pre tých, čo si radi vypočujú podrobnejšie rozbory a názory, je YouTube. Autorstvo na všetkých menovaných platformách sa do Rooneyovej Normálnych ľudí zamilovalo a označilo jej knihu za povinné čítanie každej dvadsiatničky, za titul, ktorý sa raz stane klasikou.

Aj Intermezzo vyvolalo na sociálnych sieťach pozitívny ohlas, podporený masívnou kampaňou, vďaka ktorej vyvolalo vydavateľstvo Faber & Faber priam ošiaľ. Výsledok? Dublinské kníhkupectvá organizovali predpredaje, výklady zaplnili výtlačky Rooneyovej knižnej novinky a ľudia stáli v nekonečných radoch, len aby sa k titulu dostali medzi prvými. Recenzie od The New York Times cez The Guardian až po Daily Telegraph či The Standard sa predháňali v pozitívnych hodnoteniach. Zdalo sa, že Intermezzo žne iba chválu, je dokonalou knihou, takže som sa ju rozhodla prečítať.

Trendy verzus autenticita

Sally Rooney je doma v kamenných kníhkupectvách od Corku po Košice. A nikdy nechýba na BookTokových stoloch prezentujúcich aktuálne knižné trendy zo sociálnej siete TikTok. Zakaždým pritom figuruje vedľa autoriek typu Colleen Hoover, ktoré prispôsobujú tvorbu mainstreamu, aby si skrz sociálne siete získali popularitu. V prípade Rooneyovej to však nie je celkom spravodlivé, hoci základnými ingredienciami jej kníh sú tiež vzťahy, sex a snaha zorientovať sa v romantickom diskurze 21. storočia. Inak tomu nie je ani v jej štvrtej knihe.

Hlavnými protagonistami Intermezza sú dvaja muži: bratia Ivan a Peter Koubekovci, o ktorých sa v úvode dozvedáme, že majú slovenské korene. Ivan je dvadsaťdvaročný šachista, geniálny, utiahnutý, trochu spoločensky neohrabaný. O desať rokov starší Peter je jeho pravým opakom: neprehliadnuteľný, excentrický a úspešný právnik, ktorý mixuje Xanax s alkoholom.

Román sa začína po pohrebe ich otca. Čoskoro sa však ukáže, že jeho smrť je iba zlomkom všetkého, čo sa v životoch bratov triešti. Príbehu dominuje motív hľadania spokojnosti, šťastného života a vzťahov, ktoré naplnia všetky potreby, nie iba niektoré. Ivan si začne románik s organizátorkou kultúrnych akcií Margaret, staršou o viac ako dekádu. Peter sa snaží naraz ukočírovať dva vzťahy. Jeden so starou láskou z univerzity, akademičkou Sylviou, ktorá po nehode zápasí s vážnymi sexuálnymi problémami. Druhý s mladou vysokoškoláčkou Naomi, ktorej pomáha finančne zvládnuť náročné obdobie spojené s hrozbou straty ubytovania. Rooney sa však zaujíma o viac než len „obyčajné“ medziľudské vzťahy. Snaží sa poukázať aj na širšie spoločenské fenomény: konzervatívne prostredie írskeho vidieka, alkoholizmus, bytovú krízu v Dubline, vekové rozdiely vo vzťahoch, zdravotný hendikep a chronickú bolesť.

Hoci Intermezzo je viac spoločenský román než ľúbostný príbeh, nepovažujem ho za text s hlbším sociálno-politickým rozmerom. Sally Rooney sa netají inklináciou k marxizmu, no nazvať jej texty angažovanými by bolo zveličením. Občasná kritika toho, ako sa žije v kapitalizme 21. storočia, a osobitne v meste ako Dublin, kde mnohým ľuďom hrozí strata bývania, ešte nerobí z Intermezza ľavicový román. Problémy spojené s chudobou a so sociálnymi rozdielmi zostávajú len okrajovou témou knihy, a to napriek faktu, že čitateľstvo je na ne občas až ostentatívne upozorňované.

Od dospievania k dozrievaniu 

To, čo robí z Intermezza lepšiu knihu, než sú Rooneyovej predošlé romány, je spôsob, akým pracuje s motívom starnutia. Zatiaľ čo jej skoršie knihy hovoria najmä o dospievaní a mladosti, Intermezzo je o špecifickej fáze života, keď je na jednej strane ešte všetko pred nami, a na druhej začíname porovnávať vlastnú existenciu s už prežitým. Je to kniha generácie miléniálov, ktorí sa musia po tridsiatke vysporiadať s celkom iným druhom problémov než dvadsiatnici.

Rooney dáva viac priestoru skutočne dospelým postavám, pričom neraz pôsobia autentickejšie ako hrdinovia a hrdinky predošlých kníh. Rozprávačstvom príbehov sú Ivan, Peter a Margaret. Prechody medzi ich vnútornými monológmi, ktoré sú pre Sally Rooney charakteristické, sú takmer plynulé. Rozdiely v myslení a cítení jednotlivých postáv sú taktiež štylisticky výborne zvládnuté. Petrova myseľ je unavená, všetko je fragmentárne, vratké, vety sú krátke, holé. Jeho prehovory sa v dôsledku tohto čítajú ťažšie, hoci práve Peter je nepochybne najzaujímavejšou postavou románu. Čitateľstvu však môže trvať dlhšie, kým pochopí jeho optiku. Ivanov vnútorný svet je poznačený neistotou a útrpne cyklickým uvažovaním, niekedy však môže čitateľstvo získať pocit, že autorka zachádza do zbytočného klišé a snaží sa ho, hlavne v úvode, prezentovať ako akéhosi Sheldona so sexappealom. Margaret uvažuje rozvláčne, najviac zo všetkých sa zaoberá morálnymi súdmi a  postojmi okolia. Ak by sa autorka rozhodla prerozprávať príbeh len cez prizmu bratov, knihe by to nijako výrazne neuškodilo. Skôr naopak.

Starnutie sa v knihe premieta do takmer každého vzťahu. Nie sú to len vekové rozdiely medzi milencami. Je to v prvom rade pohľad na to, ako milujú a smútia dospelé postavy, ľudia, ktorí si už niečím prešli, a začínajú byť unavení. Petrovo prežívanie straty, zmien a rozpadu vzťahov je určite jednou z najsilnejších stránok knihy. Pozornému čitateľstvu určite neunikne, že samotná autorka sa prostredníctvom Petra lúči s mladosťou. Akoby publikum pripravovala na fakt, že postupujúci vek so sebou prináša nový pohľad na budúcnosť. Taký, na aký sme u nej neboli doteraz zvyknutí.

Sally Rooney v Intermezze potvrdzuje, že vie, ako treba písať pútavé rozhovory o zdanlivých banalitách. V opisoch či dlhších monológoch však neraz skĺzne ku gýču. Scény, ktoré chcú byť pôsobivé, sú neraz ploché. Politické a sociálne témy sú iba povrchným pomenovaním reality bez hlbšej analýzy či kritiky. Intermezzo sa nevyhýba skutočnosti, no na koniec pôsobí idealisticky. Neponúka žiadne skutočné riešenia spoločenských problémov, na ktoré upozorní. V závere je všetko ak nie dokonalé, tak aspoň znesiteľné: podstatné je hýbať sa, snažiť sa, komunikovať, ostatné sa už poddá.

Stabilným lákadlom Rooneyovej kníh je práve nezlomný optimizmus, viera v to, že bude lepšie. Naopak slabinou je neschopnosť spracovať komplexné sociálno-politické kontexty, hoci sú jej knihy považované za budúcu klasiku. Jej schopnosť realisticky vymodelovať postavy a konflikty je to, čo z nej robí autorku bestsellerov. Jej popularita a tiež úspech Intermezza dokazujú, že emócia je základnou esenciou, ktorá láka jej cieľovku. Rooneyovej čitateľstvo hľadá v knihách primárne odraz seba, až potom spoločnosti.

Dobrá správa pre čitateľstvo

Sally Rooney sa stala tou, ktorá definuje trendy v beletrii určenej pre mladé ženy. Na internete sa dajú nájsť nespočetné odporúčania typu „ak sa vám od nej páčila táto kniha, skúste túto“. Intermezzo je text, ktorý sa pokojne mohol zviesť na už overenom úspešnom vzorci. Nebolo treba nič inovovať, aj tak by na naň stáli masy.

Fakt, že Rooneyová skúša aj niečo iné, hoci len veľmi opatrne, je chvályhodné. Ak by bolo Intermezzo predzvesťou jej dospelejších románov, bola by to dobrá správa pre čitateľstvo. Sally Rooney vie ako písať a jej vydavatelia ju vedia predať. Je dobré vidieť, že má o čom písať bez toho, aby vykrádala samú seba.

Hoci štylisticky sa Rooney pokúša dokonca nadviazať na Joyceov spôsob písania vnútorných monológov a striedania pohľadov, Intermezzo je na rozdiel od Joycových príbehov napísané inak, navyše ako internacionálny text. Hoci na Dublin narazíme, symbolicky povedané, na každej strane, nie je to rázovitý Dublin, ktorý prezentujú vo svojich textoch mnohí jej krajania.

Sally Rooney vie písať o normálnych aj nenormálnych situáciách s eleganciou, neustále pripomínajúc, že taká už je láska, taký už je sex, taký už je život, môže sa to stať aj vám. Zostáva iba dúfať, že vo svojich ďalších knihách zasadí situácie sužujúce mnohých jej rovesníkov a rovesníčky do trochu nevšednejších a náročnejších kulís. Do prostredia, s ktorým sa budú musieť postavy skutočne vyrovnať, a do spoločnosti, ktorá bude reálnou prekážkou, a nielen pozadím pre interpersonálne konflikty, ktoré ak sa vyriešia, tak slnko vyjde a už nikdy nezačne pršať.

Autorka je študentkou Klasických štúdií a anglickej literatúry na Trinity College Dublin. Aktuálne je vďaka projektu European Liberal Arts Network na ročnom študijnom pobyte na Karlovej Univerzite v Prahe.