Román a dejiny: Poučenie z Hegela a Kunderu
Ako by sme sa pozerali na svet, keby sme sa premenili na chrobáka ako Gregor Samsa z Kafkovej Premeny a museli zaujať perspektívu hmyzu? Pavel Barša vo svojej najnovšej knihe Román a dějiny porovnáva prostredníctvom dvoch rozdielnych koncepcií románu dva protikladné modely emancipácie a uvažuje nad tým, či nám zdedené filozofické koncepty náhodou nebránia posúvať sa ďalej.
Predmetom Baršovej knihy je vzťah románu a románových teórií k spoločenským štruktúram a ideológiám. Spor o definíciu románu v koncepciách autorov ako Hegel, Lukács, Bachtin, Auerbach či Kundera totiž ďaleko presahuje formálne otázky smerom k sociálnym a ideologickým. Túto líniu založil Hegel, ktorý reflektoval dobovo všeobecne uvedomovaný fakt, že román nezodpovedá pravidlám klasickej poetiky, a poňal tento žáner ako reprezentáciu vzostupu buržoáznej spoločnosti v triednom boji. Na Hegela nadviazal Lukács, ktorý videl vo formálnej a ideovej nejednotnosti románu už rovno prejav buržoázneho úpadku (neschopnosti vyriešiť spoločenské rozpory), a na Lukácsa následne Kundera v knihe Umenie románu (1960). Po emigrácii do Francúzska vydáva zbierku esejí – opäť pod názvom Umenie románu (1986) – , kde radikálne obracia svoju pôvodnú koncepciu. Zmysel románu už nevidí v emancipačnom dejinnom procese, ale práve v subverzii totalizujúceho myslenia a v oslave individualizmu a estetickej autonómie.
Od Dejín k antidejinnosti
Kundera má v Baršovej knihe osobitný význam, pretože, ako v úvode priznáva, nachádza v jeho prechode z dejinnej k antidejinnej pozícii analógiu k dichotómii, ktorá jeho samého teoreticky väznila a z ktorej ani Kundera nenašiel východisko. Oba protiklady – revolučný kolektivizmus i (konzervatívny alebo liberálny) individualizmus – spája viera v koniec Dejín. Kolektivizmus aj individualizmus dávajú Kunderovi zmysel vo vzťahu k Dejinám – buď sa človek prostredníctvom Dejín zachraňuje, alebo pred nimi uniká. Kundera ostáva v zajatí modernistickej koncepcie univerzálnych Dejín, ktorá vychádza zo špekulatívnych predpokladov, že spoločnosť napreduje podľa univerzálnych mechanizmov; dokonca je možné ich z nejakej nezainteresovanej pozície uvidieť a pochopiť (napríklad z pozície filozofa).
Kunderov obrat od progresívneho kolektivizmu ku konzervatívnemu individualizmu (v umení ku konzervatívnemu modernizmu) býva často interpretovaný vo svetle autorovej osobnej situácie (zákaz publikovania, emigrácia do Francúzska). Jan Novák v životopise spisovateľa (recenziu sme publikovali v Kapitáli 9/2020) hľadal podľa tohto vzorca vo všetkých Kunderových postojoch pragmatické záujmy a alibizmus. Barša k tomuto problému nepristupuje biograficky, ale diskurzívne – českú i francúzsku koncepciu románu skúma v kontexte filozofických a estetických koncepcií moderného myslenia. To mu napokon umožňuje nachádzať nielen evidentné rozdiely, ale aj kontinuitu Kunderovho myslenia v držaní sa istých nemenných princípov.
Jadro Kunderových estetických a románových názorov tvorí kritika lyrického postoja. Z Hegelovej Estetiky preberá protiklad medzi lyrikou a epikou – protiklad medzi vnútorným prežívaním a objektívnym dianím – a uplatňuje ho priamo na ľudský život a jeho dve fázy. Prvá je spojená s mladíckou nezrelosťou a vierou v ideály, druhá zas s dozretím (často aj s rozčarovaním) a prijatím objektívnej povahy sveta. Román, v ktorom dominuje epický princíp, sa pre Kunderu nestáva len formálne odlíšiteľným žánrom, ale aj žánrom mužnej zrelosti. Tento protiklad vyzdvihujúci noetickú prednosť epiky (rozpoznanie vlastného sebaklamu) uplatnil na román dvojako – najprv cez marxistický apel na prekonanie buržoázneho individualizmu, potom zas cez obhajobu estetickej autonómie umožňujúcej románu relativizovať veľké pravdy (vrátane Dejín). Protiklad medzi lyrickým a epickým postojom je tematicky prítomný aj v Kunderových románoch – jeho protagonisti sa chytajú do pasce vlastného lyrizmu, ideálov, metafor, gýča a dospievajú k dezilúzii.
Podľa Baršu je hegelovsko-lukácsovská koncepcia románu, ktorú si osvojil aj Kundera, uväznená v teleologickej koncepcii dejín, kde jedna epocha víťazí nad druhou a malí podliehajú vôli veľkých. Táto teleológia sa preniesla aj na vývoj umeleckých foriem, preto hľadal Hegel v románe moderný pokus o epos a Lukács v buržoáznom neúspechu tohto pokusu rozpoznal triedny úpadok (mal ho prekonať socialistický román). U Kunderu viedlo fiasko dejín k rezignácii na dejinnosť vôbec (individualizmus, estetická autonómia umenia).
Kde sa odohrávajú skutočné dejiny?
Filozofia románu zaťažená veľkými historickými a emancipačnými naratívmi pochopila formálnu a ideovú nejednotu románu ako neschopnosť dospieť k organickému celku a pevnej štruktúre. Z antickej poetiky zdedila epos ako model zjednotenia indivídua a sveta. Román ambíciu eposu nedokázal naplniť. Oproti tejto tradícii však existuje iná, reprezentovaná Bachtinom a Auerbachom. Ako je známe, Bachtin pochopil problematickú formu románu ako jeho prednosť. Román nenadväzuje na rozprávanie o veľkých hrdinoch a ich naplnených osudoch, ale rodí sa v prostredí ľudovej každodennosti, mnohohlasnosti a karnevalovej transgresie vážneho a žartovného, vznešeného a prízemného. Bachtin cez román spochybňoval hierarchickú nadradenosť vážnych žánrov a legitimizoval ľudovú mnohohlasnosť a živú, neuzavretú spoločenskú interakciu a komunikáciu ako miesto zrodu pravdy a ako základ skutočných (empirických) dejín.
Otvorenosť románového sveta oceňoval aj Auerbach. Spájal ju s biblickou literárnou tradíciou, v ktorej sa stretávali veľkí s malými, tragické s každodenným; v ktorej sa miešali rôzne štýly. V židovsko-kresťanskej tradícii našiel Auerbach zdroj realistickej poetiky ako protikladu poetiky klasickej (typickej pre homérsky homogénny svet, kde existuje iba jeden plán skutočnosti). Biblický realizmus spája to, čo antická kultúra oddeľovala do dvoch žánrov – triviálnu každodennosť a tragickú vážnosť. Obyčajní jednotlivci sú konfrontovaní s inou realitou (Bohom), ktorá preniká ich každodenným životom, zneisťuje ich; stavia medzi dva svety.
Kundera urobil z mnohoznačnosti a otvorenosti románu svoj estetický program, avšak Barša mu vyčíta, že s odmietnutím Dejín odmietol aj akúkoľvek dejinnosť, keď ironizuje každú snahu pozdvihnúť sa k ideálom. Vo svojom poslednom románe Slávnosť bezvýznamnosti (2013) reflektuje nezmyselnosť nielen Dejín, ale aj individuálnych činov, ktorým postavy románu prestávajú rozumieť. Odmietnutie veľkých Dejín pritom nemusí znamenať rezignáciu na dejinnosť v jej inom ponímaní. Práve návratom k dejinnosti, ktorá sa poučila z neúspešného projektu Dejín, chce Barša prekonať pesimizmus a reakčné postoje voči súčasnému svetu typické pre Kunderu a ďalších príslušníkov sklamanej/zradenej generácie.
Bachtin a Auerbach našli práve v románe dejinnosť, ktorá nepotrebuje smerovať k svojmu absolútnemu naplneniu, aby dávala zmysel. Dejiny sa odohrávajú v lokálnej a životnej konkrétnosti. Prednosťou románu je, že namiesto toho, aby redukoval skutočnosť na jej podstatné (historicky významné) znaky, ponecháva jej imanentné odstredivé sily a procesuálnu otvorenosť v ich pôvodnej intenzite (bez potreby dospieť k abstraktným schémam či uzavretej forme).
Skladanie jedného sveta zdola
Baršu dialogická koncepcia románu inšpiruje v uvažovaní o svojej politickej téme, ktorou je emancipácia. Priamo (bez súvislostí s románom) sa jej venuje až v postskripte svojej knihy, kde sa napokon prihlási k mysleniu Bruna Latoura – najmä v súvislosti s jeho obhajobou pluralistickej perspektívy s dostredivými silami. Podľa Baršu je potrebné nahradiť postmodernú obhajobu odstredivého pluralizmu opätovným hľadaním dostredivých perspektív, tentokrát bez holistických nárokov. Latour vo svojich posledných knihách napríklad podroboval kritike holistické perspektívy environmentálneho myslenia („rozpletal falošnú jednotu“) a navrhoval nové skladanie (re-composition) spoločného sveta s dôrazom na lokálne ohniská problémov a na konštruktívnu povahu poznania. Perspektíva jedného sveta nie je daná metafyzicky – je výsledkom sociálnych, politických či vedeckých praktík. Dekonštrukcia starých mýtov musí viesť k rekonštrukcii nových perspektív do budúcnosti, ktoré by neviedli k podrobovaniu, ale k dobrovoľnému záujmu (starostlivosti) o vyšší celok v rámci svojej lokálnej perspektívy.
Tu vlastne Barša končí a Latourove názory podrobnejšie nerozvíja. Končí úvahou (taktiež pôvodne Latourovou) o Gregorovi Samsovi, ktorý musí začať objavovať svet z pozície hmyzu (lokálna perspektíva zdola). Afirmatívny vzťah ku globálnej koncepcii sveta musíme budovať cez naše bezprostredne zrozumiteľné väzby. Rôznorodosť spoločného sveta nesmie byť (ani vedecky, ani ideologicky) marginalizovaná v prospech celku, preto je dôležité, aby bola viera v spoločný svet spojená s tým, na čo máme dosah a čo nás zároveň prepája (napríklad odvrátenie ekologickej katastrofy).
Pavel Barša: Román a dějiny. Host, 2022.
Autor je estetik a pedagóg