Uvedenie prvých singlov z albumu Garáž sprevádzala na sociálnych sieťach reťaz elegického a naštvaného lamentovania, vychádzajúceho z otázky fanúšikov: Kam sa stratil starý Fobia Kid?, provokujúcej svojím dôsledkom – zámenou slova „vývoj“ za slovo „sprenevera“.
Fobia Kid je najdynamickejším prvkom slovenskej (t)rapovej scény – prešiel si obdobím v Comebackgangu, nadobudol nový zvuk, boombap je definitívne preč, štruktúra textov je viac trapová, atmosféra menej „earlsweatshirtovská“. Typicky neurotický, deštruktívny „fobiakidovský“ feeling je však stále prítomný. Otázka by teda nemala znieť: Kde je starý Fobia? Starý Fobia tu je. Mali by sme sa skôr spýtať pýtať: Ako si osvojil nové hudobné prvky a ako ich dokázal prepojiť so svojím „jadrovým charakterom“?
V Garáži Fobia Kid naďalej buduje svoj nekompromisný look outsidera. Z chalana skejťáka zo strednej školy, ktorého prejav znie ako rezanie anestetizovaného tkaniva, tu zrazu vidíme výbušného „ballera“, strieľajúceho úderné refrény oveľa radšej než tiahnuce sa monotónne strofy. Nakoniec, jeho pôvodný štýl bol preukázateľne vyťažený už v singli Pizzaboy. Kľúčovým znakom nového albumu je premiestnenie ťažiska punkového znenia zo špinavšej produkcie k zrýchleniu tempa, pritlačenie na sebadeštrukčný a sociopatický ráz textov, v čom Fobia Kidovi najviac pomáhajú kolegovia Gleb (skladba Ríbezľak) a Dymer Surovec (skladby Sklapni a Luna). Zároveň tu už len výnimočne nájdeme skladby s dĺžkou presahujúcou alebo tesne sa šplhajúcou k rovným trom minútam.
Album je špecifickou verziou moderného „áčkového“ hardcoru, ktorého ideologická vrstva je zosekaná na apatickú štylizáciu a všadeprítomný cynizmus. Najsympatickejšie je Fobiovo ostré vymedzovanie sa voči najotravnejším trendom súčasnej hiphopovej kultúry, „hypebeasťákom“, ošiaľu okolo predraženého oblečenia, resellerstvu, deckám so zlatými retiazkami štrngajúcimi v rytme nepochopenia, nedostatku nadhľadu a mechanického kopírovania rýchlo nahraditeľných vzorov. Paradoxom však je, že sám Fobia Kid na albume miestami stále ostáva súčasťou a spolukonštruktérom tejto podoby scény. Textil House a dištanciu striedajú kuriéri vezúci Gucci, šovinistické (a niekedy zároveň sarkasticky vtipné) bars (verše) a monotematické klišé. Fobia Kid je outsiderom, ktorý sa chce vyčleniť, ale nedokáže sa úplne odtrhnúť.
Najlepšími časťami albumu sú nakoniec spomalenia a intenzívne dávky introspekcie, opúšťajúce egotripovú rétoriku a stereotyp. Perfektná produkčná práca v skladbe Exit vytvára dusne klaustrofobické basové linky a úzkostnú naliehavosť hi-hatov, nad ktorými zaznie najprenikavejší refrén albumu: „Oslepujú ma blesky / mám nervy na všetkých / Hľadám zelené svetlo / slobodu / EXIT“ s doteraz azda najfunkčnejším využitým autotunu na slovenskej (nielen rapovej) scéne. Úsečné verše okamžite nasleduje najúdernejší feat albumu. Raper Téčko prináša arogantnú verbálnu montáž vynaliezavého „flexu“, budujúceho intenzívny atmosférický klimax na ploche necelej jednej minúty. Skladba Av Maria zasa svojím tónom pripomína prechodnú obmenu drogového repertoáru pred ďalšou samovražednou párty.
Iróniou Garáže je jej negarážovosť. Má technicky perfektný zvuk s jasnou ašpiráciou vyšplhať sa na špičku slovenského rapu so všetkými najmodernejšími prvkami. Fobia Kid však tieto prvky infikuje dávkou punkovosti blízkej viac Sidovi Viciousovi než odkazu Dead Kennedys alebo Black Flag. Kým generácia najmladších raperov zo zahraničia hovorí o osobných problémoch a zraniteľnosti, Fobia Kid naďalej rozbíja kluby a „slope, akoby mal narodky“. Garáž sa tak stáva komplexom ničivých bangerov, chytľavých slovných hier, ktorým poslucháč často odpustí aj triviálnu východiskovú ideu, čím album prekonáva svojho konzervatívnejšieho predchodcu z minuloročného septembra, Glebovu nahrávku Lavička Pimpin. Fobia však najväčší talent preukazuje v tom, čo je na albume skôr doplnkom. V spomaleniach a poodhaleniach trochu zložitejšej nátury. V hľadaní exitu.
Autor študuje na FF UK v Prahe
