Spisovateľ Milan Kundera akoby žil dva životy, ktoré oddeľuje ruptúra. Prvý žil v Československu, druhý žije vo Francúzsku, a túto tézu potvrdzuje spisovateľ, prekladateľ a dokumentarista Jan Novák monografiou Kundera: Český život a doba.
Novák sa narodil v roku 1953 v Československu a v roku 1969 s rodičmi emigroval do Spojených štátov, kde sa začala jeho literárna kariéra. Po páde komunistického režimu sa vracia do Čiech a vo svojej pôvodnej vlasti vydáva niekoľko publikácií, okrem iného aj knihu rozhovorov s režisérom Milošom Formanom.
Spomínanej monografii patrí v kontexte Novákovej publicistickej tvorby privilegované miesto a to prinajmenšom z dvoch dôvodov. Prvý dôvod patrí do kategórie kuriozít, pretože ešte pred publikovaním knihy vydavatelia na základe objednávok kníhkupcov zvýšili náklad. Druhý je závažnejší a spočíva v prijatí knihy. Jedna časť čitateľov knihu pozitívne, dokonca s nadšením prijíma ako neskreslenú pravdu o českom živote Milana Kunderu. Druhá časť ju odmieta a považuje ju za denunciačný spis alebo za príliš rozsiahly pamflet, ktorý nevypovedá o živote spisovateľa a dobe, ale skôr o závisti a nenávisti malých ľudí voči velikánom. Samozrejme, týmto sa motívy pre pozitívne alebo negatívne prijatie knihy nevyčerpali, avšak mňa už ďalšie dôvody nezaujímajú, pretože to posledné, čo by som chcel, je štylizovať sa do pozície nestranného sudcu, ktorý má za úlohu vyniesť definitívny verdikt v prospech tej či onej strany sporu. Namiesto toho sa zameriam na interpretáciu špecifickosti Novákovho písania o Kunderovi.
Kde hľadať skutočného autora
Podtitul monografie je Český život a doba a skutočne sa Novák sústreďuje iba na Kunderovo české obdobie. Keď uvádza fakty z jeho druhého, ergo francúzskeho života, tak výlučne tie, ktoré mu pomáhajú osvetliť či detailnejšie vysvetliť stopy a udalosti českého života. Napríklad v roku 1960 vydal Kundera v Československu knihu Umění románu a v roku 1986 bola publikovaná vo Francúzsku kniha L´art du roman. Identický názov môže sugerovať presvedčenie, že ide o preklad knihy z roku 1960. Pravdou však je, že tieto dve knihy spája jedine názov. V knihe z roku 1960 sa autor pokúsil umenie románu priblížiť prostredníctvom interpretácie textov Vladislava Vančuru, čo avizuje aj podtitul knihy Cesta Vladislava Vančury za velkou epikou. L´art du roman pozostáva z esejí napísaných pri rôznych príležitostiach a ani raz sa v nich nespomína Vančurovo meno. Namiesto exegézy Vančurovho diela v nich Kundera vášnivo obhajuje tézu, že „zakladateľom Novoveku nie je iba Descartes, ale tiež Cervantes“ (Kundera, Milan: Zneuznávané dědictví Cervantesovo. Brno: Atlantis, 2005, s. 11). Kundera tvrdí, že základom novovekej európskej kultúry je popri filozofickom racionalizme a prírodovede aj Cervantesov smiech, pretože múdrosť románu sa nerodí z ducha teórie, ale z ducha humoru.
Novákovo písanie o Kunderovom českom živote okrem iného vystihuje inverzný biografizmus. Tradičný biografizmus tvrdí, že ak chce niekto porozumieť literárnemu textu, musí získať čo najviac faktov a na ich základe zrekonštruovať život autora. Dobrý výklad musí v živote tvorcu odhaliť tie udalosti, ktoré bezprostredne alebo sprostredkovane fungovali ako príčiny napísania textu. Tak napríklad Sládkovičovu básnickú skladbu Marína správne nepochopíme, ak nepoznáme autorov príbeh lásky k Márii Pischlovej. Ak by sme však týmto spôsobom postupovali pri vysvetľovaní básnickej skladby Karla Hynka Máchu Máj, naše úsilie by narazilo na ťažkosti, pretože Máchove obscénne sexuálne avantúry, o ktorých otvorene píše vo svojich denníkoch, nemajú nič spoločné s romantickou láskou Viléma k Jarmile zobrazenej v Máji. Naopak, určité časti denníkov takmer až pornografickým štýlom referujú o sexe, takže niektorí editori ich nezaradili do knižných vydaní, pretože sa obávali pohoršenia verejnosti.
Novákov biografizmus sa odlišuje od tradičného tým, že postupuje celkom opačne – sú to Kunderove literárne texty, ktoré používa na exegézu reálnych udalostí, analyzuje nimi jeho komplikované vzťahy so ženami a cez jeho diela objasňuje príčiny a motivácie Kunderovho konania, myslenia a správania. Svoju metódu Novák legitimizuje názorom Marcela Prousta, že „spisovatelské já se vyjevuje jenom v knihách.“ (Kundera, M.: Nechovejte se tu jako doma, příteli, in: Nechovejte se tu jako doma, příteli. Brno: Atlantis, 2006, s. 63.) Tieto slová Novák preberá z Kunderovej eseje Nechovejte se tu jako doma, příteli a ak čítame tieto slová mimo kontextu, tak je všetko v poriadku. Lenže ako píše Kundera, tieto slová Proust polemicky adresoval kritikovi Charlesovi Augustovi Sainte-Bevueovi, známeho využívaním biografickej metódy interpretácie textu, a ak chceme pochopiť ich pôvodný význam, musíme brať do úvahy celý Proustov výrok: „kniha je produktem jiného já než toho, které vychází najevo v našich zvyklostech, ve společnosti, v našich neřestech“; „spisovatelské já se vyjevuje jenom v knihách.“ (Tamtiež, s. 63.) Proust teda nehovorí o empirickom autorovi z mäsa a kostí, o pisateľovi, ale o akomsi modelovom autorovi, ktorý sa nachádza vo vnútri textu a vypracováva textovú stratégiu diela určenú modelovému čitateľovi. Tento názor korešponduje s Kunderovým presvedčením, že „romanopisec bourá dům svého života, aby z jeho cihel vystavěl jiný dům: dům svého románu.“ (Kundera, M.: Slova. In: Slova, pojmy, situace. Brno: Atlantis, 2014, s. 34.)
Bola taká doba?
Príklad Novákovho voľného narábania s Proustovým názorom je do veľkej miery príznačný pre jeho biografické písanie v tom zmysle, že využíva časti Kunderových literárnych textov na vysvetlenie jeho komplikovaných vzťahov k ženám, poväčšine milenkám, ambivalentnému vzťahu k bývalému režimu, jeho váhavosť odkrýva jeho stalinistické a neskôr reformno-komunistické presvedčenie. Kunderove texty však tvoria iba jeden zdroj písania, Novák sa okrem toho opiera o množstvo rozhovorov s Kunderovými priateľmi, známymi, milenkami, študentmi atď., dokonca neváha siahnuť ani po informáciách zo spisov ŠtB. Z fragmentov výpovedí a textov rôzneho druhu Novák skladá svoju verziu Kunderovho českého životného príbehu. Hlavná postava tohto príbehu rozhodne nepatrí medzi pozitívne, naopak, spisovateľa vykresľuje ako rozporuplnú osobu. Novákov Kundera je šikovný zvodca, vie, ako dostať ženy do postele, užiť si s nimi a keď dosiahne svoje, neváha im ani spôsobiť poníženie. Trvalé bydlisko má v Brne, v Prahe má však tiež byt, čo mu umožňuje v Brne žiť život manžela a v Prahe si užívať slasti života zvodcu. Je členom komunistickej strany, nie je však jasné, či do strany vstúpil preto, že veril komunistickým ideálom alebo z presvedčeného karierizmu. Je manipulátorom, pre svoje ciele využíva či dokonca zneužíva priateľov, známych a taktiež svojich študentov. Má rád peniaze a neváha si prisvojiť odmenu za prácu, ktorú neurobil. K zvýrazneniu portrétu Kunderu z obdobia českého života Novák voľne pracuje s kontrastným pozadím, ktoré kladie dôraz na figúru. Týmto kontrastným prostredím sú predovšetkým príbehy ľudí s diametrálne odlišným životným príbehom. Je to napríklad príbeh pilota Milana Dvořáčka, ktorého údajne Kundera udal ŠtB, alebo tragické príbehy hudobného skladateľa Pavla Haasa či otca prvej Kunderovej manželky a katolíckeho básnika Jana Zahradníčka, ktorého totalitný režim vo vykonštruovanom procese odsúdil na dlhoročné väzenie. Zmysel týchto príbehov spočíva v upozornení, že aj v časoch tvrdých totalít sa dalo dôstojne, čestne žiť, a preto nemožno všetko ospravedlňovať dobou. Áno, ľudia zlyhania často ospravedlňujú klasickou vetou: taká bola doba a nič iné sa nedalo robiť. Lenže mohli niečo urobiť aj v rozpore s „dobou“. Napríklad, keď Kunderov spolužiak z gymnázia poprosil spisovateľa, aby sa prihovoril za prepustenie Zahradníčka z väzenia, Kundera odvetil, že on s tým nemôže nič urobiť, hoci, podobne ako iní spisovatelia, sa mohol aspoň prihovoriť. Lenže problém nespočíva v tom, čo Kundera neurobil (a neurobil toho oveľa viac), ale v tom, že namiesto priznania si omylov a vlastnej zbabelosti sa neskorší svetoznámy spisovateľ rozhodol dezinterpretovať niektoré udalosti svojho života, blízkych zaväzovať sľubmi, aby sa o ňom verejne nevyjadrovali, žiadať naspäť svoje listy atď… Skrátka si cieľavedome vylepšoval svoju autobiografiu. V záujme vylepšenej autobiografie najprv prepisoval svoje básne, vyškrtával z nich to, čo sa mu nehodilo a čo ho mohlo usvedčiť zo sympatií k stalinizmu, neskôr sa úplne zriekol básnickej tvorby a spolu s niektorými poviedkami ich jednoducho vyškrtol z diela. V emigrácii potom pokračuje vyškrtávaním či prepracovávaním niektorých pasáží z románov českého obdobia.
Novákov inverzný biografizmus je v odhaľovaní Kunderových manipulácií či likvidácií textových stôp nemilosrdný. Priam detektívnym spôsobom získava zdanlivo stratené stopy, poprípade ich nahrádza výpoveďami svedkov, čo si nesporne zaslúži uznanie a obdiv. Menej pozitívne už treba hodnotiť domýšľanie niektorých hypotéz, fragmentov, prípadne ich jednoznačných interpretácií, najmä tých zo spisov ŠtB. Tento postup právom môže niekoho iritovať, hoci iného zas môže fascinovať.
Podľa mňa však nie je dôležité pridať sa na jednu alebo druhú stranu. Novákovu knihu treba chápať ako príspevok k rozdúchaniu diskusie nielen o Kunderovi, ale aj o činnosti ostatných spisovateľov v minulom režime, pretože Kundera nebol jediný, kto zlyhal. Do hlavy autorovi však nevidím. Neviem, či bolo jeho intenciou vyvolanie diskusie. S určitosťou však môžem povedať, že kniha vyvolala diskusiu a zdá sa, že tá sa len tak ľahko neskončí. Verím, že odhalí ďalšie detaily z Kunderovho českého života. To je podľa mňa nesporná hodnota, pretože kniha, ktorá nedokáže vyvolať účinok na strane čitateľa, nestojí za nič.
Autor je filozof a estetik
