Príliš metalová samota

Andrej Kabal9. augusta 20181051

Keď sa Chip Kinga spýtali, ako by opísal zvuk svojho projektu The Body, po krátkom zamyslení prehlásil, že ho tvoria dvaja ľudia s veľmi pochmúrnym pohľadom na život, ktorý sa snažia amplifikovať cez bedne a zosilňovače. Posledný album portlandskej formácie  s názvom I Have Fought Against It, But I Can’t Any Longer (referencia na samovražedný list Virginie Woolf), sa tejto definície drží naozaj verne.

Agresívna, ale pestrá paleta zvukov a bohatá inštrumentácia s presahmi do mnohých žánrov vrátane dubu, alebo opery, z tohto albumu robí jednu z najlepších metalových nahrávok roku 2018. Gitara, ktorá tento žáner stereotypne definuje a je zakorenená aj v hlavách poslucháčov, na celej nahrávke zaznie len minimálne. A najviac heretické je asi to, že vlastne ani nejde o pôvodnú nahrávku.  Kapela jednoducho zobrala väčšinu svojich zvukoch z predchadzájucej diskografie a resamplovala ich. Beztak je to však jeden z najviac metalových albumov, aký môžeme v súčasnosti počuť.

Pomalá cesta k avantgarde

Metal akademická časť hudobnej obce  dlhodobo vnímala ako úpadkový žáner, ktorý svojou estetikou a hudobným vyjadrením nedosahoval akýsi politický, alebo avantgardný presah. Vždy naň nazerali pomedzi prsty a priznanie , že ste metalista sa v okruhu vzdelaných známych rovnalo akémusi “guilty pleasure”. Kožená móda inšpirovaná gay fetish klubmi (za ktorú sa zaslúžil spevák Judas Priest, Rob Halford, ktorý sa neskôr k homosexualite aj prihlásil) , motorky a dlhé vlasy boli naozaj vykričaným odkazom, ktorý však, na rozdiel od žánrového bratranca, punku, nemal výrazný politický presah. Väčšina metalových kapiel sa od politiky dištancuje a ich temné vízie sveta sú skôr surreálnou lekciou v storytellingu alebo ponúkajú implóziu namiesto explózie. Možno aj kvôli tejto nevyhranenosti sa metal netešil popularite v tzv. vyšších hudobných kruhoch, kde bol radikalizmus v akejkoľvek forme populárnym spoločenským artiklom.

S postupným vývinom žánru však prišli aj nové postupy a estetika, ktorá bola konečne  nekompromisná a extrémna a vďaka nej sa žáner dostal bližšie k vytúženým limitom avantgardy. Prelom prišiel napríklad s násilnými textami a vizuálom v žánri grindcore, alebo s neuveriteľne nihilistickou a anticirkevnou estetikou druhej vlny blackmetalových kapiel z Nórska.

Schnitzlerovi severskí žiaci

Jeden zo zakladajúcich členov legendárnej formácie Mayhem, Euronymous, bol obrovským fanúšikom nemeckého elektronického experimentátora Conrada Schnitzlera (Tangerine Dream, Kluster), ktorého dokonca aj navštívil v jeho berlínskom byte a prespal tam pár nocí.  Elektronická perkusívna kompozícia pod názvom Silvester Anfang od Schnitzlera otvára dnes už kultové EP Mayhem s názvom Deathcrush. Euronymous sa nakoniec preslávil nešťastným koncom, pretože ho zavraždil kolega z kapely Mayhem, Vag Vikernes, ktorého následne odsúdili. No je iróniou osudu, že práve kontroverzný Vikernes so svojím hudobným projektom Burzum vydal nádhernú lekciu minimalizmu v blackkmetale s názvom Filosofem. Odklony k minimalizmu a odkazy na avantgardu má v sebe aj dronemetalové duo Sunn O))), ktoré medzi svoje vplyvy hrdo uvádza velikánov svetovej avantgardy ako Sun Ra, Terry Riley, alebo La Monte Young. V tvorbe Sunn O))) by sme ťažko hľadali zvukovo niečo podobné k zvukom Judas Priest, alebo gýčových srdciarov Manowar. Ich sound  je zredukovaný na pár nôt natiahnutých do extrémnej dĺžky. Ukázali tak prostredník všetkým technickým puristom, ktorí si myslia, že metal tvorí čo najviac nôt za čo najkratší čas. Celková nálada a estetika projektu sa však rozhodne za metalovú označiť dá, vracajúc sa späť k citátu zo začiatku článku. Estetický faktor metalu ako žánru je jeho veľmi silným a základným pilierom. Ťažko povedať, ako by sme vnímali zvuk legendárnej nórskej kapely Darkthrone na ich albume Transilvanian Hunger, ktorý zachytáva člena projektu Fenriza v dnes už klasickej, mizantropickej póze so svietnikom v ruke. Neodlučný čierny dress code a módne doplnky rozličných variacií robili z metalu vždy módnejšiu záležitosť, ako si niektorí stúpenci tejto subkultúry boli ochotní priznať.

S Hrabalom nemusí byť ani gitara

Vráťme sa však späť k The Body, ktorí avantgardný a experimentálny presah v metale reprezentujú v súčasnosti asi najviac. Pôvodne sludge/drone formácia sa pretransformovala do šialene zmutovaného hudobného telesa aj preto, že im vadila limitovaná zvuková škála gitary ako hudobného nástroja. Tak ako kedysi Celtic Frost pochopili, že najviac metalový nástroj(ak nejaký takýto rebríček vôbec existuje) nemusí byť nutne gitara, ale napríklad aj lesný roh. The Body nehľadajú vzorec na vytvorenie perfektného metalového albumu v zkostnatelých a pomaly zahnívajúcich štruktúrach žánru, na ktorý sme si zvykli a ktorý svojou extrémnosťou už naozaj nešokuje nikoho. Kľúč je v nadinterpretácií základnych prvkov žanru, ktoré následne prevádzajú do nového kontextu s rozdielnym formálnym prístupom. V tvorbe The Body rozhodne vyčnievajú aj ich videoklipy, ktoré zabehnutú tematiku a estetiku žánru úplne opúšťajú. Videoklip z roku 2016 k piesni Myth Arc je stelesnením mileniálnej úzkosti, ktorá oveľa patričnejšie vystihuje strach a obavy zo súčasnosti ako introspektívne a groteskné lesné videá projektu Immortal. Zatiaľ čo projekty ako Zeal & Ardor kĺžu po estetickom povrchu  a berú si z neho len zopár prvkov, ktoré umne kombinujú s takými žánrami ako RNB, tak The Body su formácia, ktorá zachytáva akúsi mystickú podstatu a esenciu metalu, ktorú posúva do 21. storočia.

V poslednej skladbe ich albumu  I Have Fought Against It, But I Can’t Any Longer  odznie recitál textu Bohumila Hrabala z knihy Příliš Hlučná Samota, ktorý svojim opisom samoty a rozkladu naozaj definuje jeden zo základnych pilierov metalovej atmosféry.  V celom texte som sa zámerne vyhýbal výrazu post-metal, keďže ho považujem za zavádzajúci. Hudba The Body je len logickým evolučným krokom vo vývine žánru, ktorý je tu s nami už takmer päťdesiat rokov a vďaka takýmto projektom s nami bude ešte veľmi dlho a svojou umeleckou kvalitou bude patriť do kánonu svetovej súčasnej hudby.

Autor je…

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: