Právo na autonómne m(i)esto:

Tvorivosť, premýšľanie o reorganizácii vzťahov medzi ľuďmi navzájom a voči prírode, ako aj samotné budovanie týchto vzťahov, stoja v centre anarchistického myslenia a konania. Za jeden z pokusov ovplyvnených týmito myšlienkami možno považovať aj squat Društveni centar (Spoločenské centrum) v Novom Sade v Srbsku, ktorý vznikol na pomedzí procesov privatizácie mestského priestoru a snahy o vytvorenie autonómneho miesta oslobodeného od logiky kapitalistickej akumulácie a represívnych centralizovaných politík.

Logika neustáleho ekonomického rastu a vytvárania zisku je votkaná do mestského priestoru – verejné a kolektívne vlastníctvo je potláčané súkromným. Tento proces odhaľuje sociálne nerovnosti, ktoré zásadne determinujú možnosť podieľať sa na rozhodovaní, akým smerom sa bude mesto uberať. Henri Lefebvre, a po ňom aj David Harvey pracujú s konceptom „práva na mesto“, ktoré je definované práve v súvislosti s politicko-triednymi zápasmi. Vyústením týchto zápasov by mala byť commonifikácia priestoru. Mestský priestor by už nebol v rukách kapitalistickej triedy a centralizovanej politickej moci, ktoré s ním narábajú ako s komoditou, ale by bol spravovaný s aktívnou participáciou všetkého obyvateľstva a s ohľadom na kolektívne záujmy.

Autonómne miesta ovplyvnené anarchistickým myslením možno interpretovať ako súčasť tohto boja o kolektívne a rovnostárske spravovanie mesta a určovanie jeho „vývoja“. Príkladom sú squaty, ktoré v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch minulého storočia začali vznikať v mestách naprieč západnou Európou s cieľom umožniť kolektívne bývanie a aktivistickú prax v priestoroch, ktoré by inak chátrali. Takisto sa objavujú aj celé autonómne zóny – čerstvým príkladom je CHAZ (Capitol Hill Autonomous Zone), ktorá vznikla v Seattli v rámci minuloročných protestov po vražde Georga Floyda a fungovala na princípoch nehierarchickosti a vzájomnej pomoci, s dôrazom na záujmy POC a LGBTQ+ komunít, s vylúčením polície.

Obrysy nových príbehov

Príbeh bývalého novosadského squatu Društveni centar (DC) tiež odzrkadľuje snahu vytvoriť autonómnu základňu, ktorá by umožnila ašpirovať na „právo na mesto“. Jeho koncept vznikol v rámci Iniciatívy za DC, ktorá zoskupovala miestne kolektívy a jednotlivcov z alternatívnej výtvarnej a hudobnej, antifašistickej a anarchisticko-ľavicovej scény, s cieľom premeniť opustené mestské priestory na komunitné miesta.

Fyzický vývoj DC bol namáhavý a nelineárny. Aktivistky a aktivisti najprv v decembri 2011 obsadili opustenú neoklasicistickú kasáreň „Arčibald Rajs“ v blízkosti centra mesta, ktorá bola postavená koncom devätnásteho storočia pre potreby rakúsko-uhorského vojska. Kasáreň patrí pod ministerstvo obrany, ktoré však prestalo jej priestory používať začiatkom tohto storočia a budova tak zostala prázdna. Podobne ako v prípade spoločenského centra Rojc v Pule a autonómneho kultúrneho centra Metelkova v Ľubľane, výhoda veľkého opusteného vojenského objektu spočívala v tom, že umožňoval súbežne organizovať aktivity viacerých kolektívov.

Počas troch týždňov solidárnych brigád chátrajúci „kultúrne významný“ objekt aktivistky a aktivisti iniciatívy premenili na živé komunitné miesto otvorené pre každého človeka so záujmom v ňom pôsobiť. Uskutočnili sa tu desiatky diskusií, koncertov, komunitných vegánskych obedov, divadelných predstavení, workshopov, výstav a športových podujatí. Z dôvodu porušenia vlastníckych práv bol DC pravidelne terčom razií vojenskej polície a vyhrážok – čo v januári 2012 vyústilo do deložovania ľudí, ktorí centrum obývali.

Žiť bez bohov a manažérov

Vysťahovanie z kasárne sa však nestalo synonymom zániku myšlienky o autonómnom mestskom priestore. Onedlho po tejto skúsenosti, v máji 2012, sa Društveni centar vďaka solidárnej práci znovu zrodil v menšom chátrajúcom baraku v časti mesta neformálne nazývanej Čínska štvrť. Čínska štvrť sa od začiatku tohto storočia vyvíjala zdola ako umelecké a remeselnícke mikromesto s alternatívnym nádychom v rozľahlom komplexe bývalej továrne „Petar Drapšin“ na pobreží Dunaja.

Zmeny Čínskej štvrte možno chápať ako dôsledok sociálno-priestorových zmien v socialistickom a postsocialistickom období. Počas budovania socialistickej Juhoslávie po druhej svetovej vojne sa kládol dôraz na rozsiahlu industrializáciu a urbanizáciu, ktoré výrazne zmenili štruktúru miest. Nový Sad nebol výnimkou. Na vtedajších okrajoch mesta vyrástli obytné komplexy najmä pre rastúcu robotnícku triedu, kým priemyselné zóny sa vykryštalizovali mimo mesta. Počas sedemdesiatych rokov minulého storočia sa mimo mesta presťahoval aj priemyselný komplex „Petar Drapšin“. Práve jeho opustené sklady a baraky poslúžili ako fyzická základňa pre neskorší vznik Čínskej štvrte.

Avšak na sformovanie súčasnej podoby tejto časti mesta zďaleka nestačili opísané priestorové premeny. Kľúčovými faktormi v tomto prípade boli neoliberalizácia spoločnosti, rozsiahla privatizácia v priebehu postsocialistickej „tranzície“ a podrobenie priestoru záujmom súkromných firiem, developerov a vládnucich politických klík. Rovnako podstatnú úlohu pritom zohrala aj reakcia časti obyvateľstva na tieto procesy.

Takmer päť rokov DC fungoval v Čínskej štvrti ako jedno z mála miest v Novom Sade aj Srbsku, kde sa črtala komunita otvorene sa hlásiaca k ideálom antikapitalizmu, antifašizmu, rovnosti a feminizmu. Z tohto vyplynula snaha o budovanie nehierarchickej organizácie, ktorá by prekonala kapitalistické a autoritárske vzťahy. V komunite neexistovala manažérska štruktúra, ktorá by si nárokovala centralizované riadenie squatu. Organizácia podujatí (koncerty, benefičné akcie, vegánske večere, tréningy sebaobrany a pod.) a údržby priestoru prebiehala cez neformálne sekcie – jednotlivci a jednotlivkyne v nich pôsobili na dobrovoľníckej báze a striedali sa. Navyše, priestory v rovnakom čase voľne využívali na organizovanie vlastných príležitostných aktivít aj iné miestne kolektívy, zaoberajúce sa napríklad ekológiou, právami žien a queer ľudí, v čom sa odzrkadľovalo povedomie o prienikoch rôznych sociálnych problémov.

V danom období DC predstavoval priestorovú a ideovú základňu na budovanie solidarity, ktorá dokonca prevyšovala čisto lokálne kolektívy a jednotlivcov a začala spájať rôzne regionálne a medzinárodné aktérky a aktérov na anarchistickej a ľavicovo orientovanej scéne. Ako konkrétne príklady možno uviesť šírenie povedomia o squatoch v Berlíne, pražskej Klinike či Rozbrate v Poznani, takisto aj organizovanie solidárnych diskusií a zbierky pre spoločenské centrum Oktobar v Belehrade, ktoré sa stalo terčom fašistického útoku.

Ohnivé limbo

Avšak ani DC sa úplne nevytrhol z pút dominantných vzťahov – zápasy s mestskými úradmi pokračovali. V lete 2014 mestský podnik spravujúci územie Čínskej štvrte objekt centra uzamkol a začal sa súdny proces o vysťahovaní. Proces sa po štyroch mesiacoch – sprevádzaných protestmi a koncertmi pred squatom a prejavmi solidarity aj z iných miest – skončil v prospech DC. Používanie objektu tak stratilo ilegálny charakter, hoci aj v ďalšom období, až do konca fyzickej existencie, občas čelil rôznym vyhrážkam zo strany mestských úradov. V „limbe“ sa zrodil, v „limbe“ aj zanikol, odkázaný na milosť a nemilosť politických orgánov.

Ďalšie obmedzenia boli spojené s nutnosťou zabezpečiť materiálnu existenciu centra, napr. prostredníctvom predaja nápojov a merchu, popri dobrovoľných príspevkoch ľudí, ktorí navštevovali jednotlivé podujatia. V týchto podmienkach pretrvávali prežitky „spektákla“ v podobe poskytovania služieb a ich zvyčajne pasívneho konzumu zo strany osôb, ktoré sa na chode centra nepodieľali. Snahy o aktívne zapojenie väčšieho počtu ľudí do života DC existovali, aj keď samotné rozmery priestoru (na rozdiel od kasárne) len vo veľmi obmedzenej miere umožňovali rozšírenie aktivít či prebývanie (na prenocovanie ho využívali najmä vystupujúce kapely a ďalší krátkodobí návštevníci a návštevníčky Nového Sadu). Netreba však zabúdať na to, že budovanie (nad)lokálnych solidárnych sietí, ktoré smerovalo k prekonaniu daných limitov, bolo aktívnou súčasťou života squatu.

Fyzická existencia DC sa skončila fatálnym požiarom v októbri 2016, ktorý bol pripísaný zlyhaniu elektroinštalácie. Ľudia okolo centra tak opäť čelili výzve pri hľadaní nového objektu, v ktorom by sa zhmotnili myšlienky o autonómnom priestore. Solidaritu v podobe benefičných koncertov či finančnej pomoci prejavili kolektívy ako na domácej, tak aj medzinárodnej subkultúrnej scéne. Snahy o vytvorenie nového DC v Novom Sade sa však dodnes nezmaterializovali. Aj napriek tomu sa koncept DC zachoval ako „základňa“ určitého prúdu myslenia a praxe, ktorý stále figuruje vo verejnom priestore, či už počas organizovania antifašistických festivalov, alebo pri protestoch týkajúcich sa širšieho spoločenského diania v Novom Sade a Srbsku.

Súčasný sociálno-urbanistický „vývoj“ Nového Sadu je lokalizovanou tvárou „vývoja“ globálneho. Mestský priestor predstavuje ihrisko politicko-developerských projektov, ktoré v ňom vidia iba zisk. Čínska štvrť, kedysi nepríjemnosť pre voľné prúdenie kapitálu, je dnes súčasťou džentrifikačnej revitalizácie širšieho centra mesta. Z Društveného centra nezostala jediná tehla. Od fyzickej rekonštrukcie nemožno oddeliť ideologické zmeny, ku ktorým dochádza v priebehu implementácie projektu „Nový Sad – Európske hlavné mesto kultúry“. Tento priestor sa mení na „uhladenú“ umeleckú štvrť a „kreatívne centrum“, ktoré priťahuje stredné a vyššie triedy a vytvára profit – niet priestoru na „špinavé“ formy spolunažívania a umeleckej praxe. Znova sa otvára otázka, komu „právo na mesto“ v neoliberálnom zriadení skutočne prináleží.

Autorka je doktorandka v Ústave sociálnej antropológie FSEV UK

Autor je študent sociálnej antropológie