Pravda udalosti a idea komunizmu vo filozofii Alaina Badioua

Michael Hauser vydal mimoriadne prínosnú publikáciu, približujúcu dielo francúzskeho filozofa Alaina Badioua (najmä jeho trojdielny opus Bytie a udalosť, Logiky svetov, Imanencia právd). Interpretuje jeho filozofickú pozíciu ako snahu o prekonanie súčasnej krízy nazvanej interregnum. Je otázne, nakoľko možno taký zložitý filozofický systém preniesť do praxe či politickej akcie, avšak jeho radikálne gesto je možno presne to, čo dnes potrebujeme.

Hauser používa pojem interregnum v nadväznosti na Zygmunta Baumana, ktorý ním označil odumieranie základných pilierov starého poriadku, ako sú štát, územie a národ; a Antonia Gramsciho, ktorý zas interregnum chápal ako obdobie krízových sociálnych a politických procesov, keď „staré odumiera a nové sa nemôže zrodiť“. Hauser označuje dominujúce politicko-ekonomické (neoliberalizmus) a kultúrne (postmodernizmus) vzorce práve ako vzorce prechodové, prípadne ako mutácie modernej kultúry, ktoré však po vymiznutí emancipačných a pokrokárskych ambícií modernzimu samy nedokázali vytvoriť zjednocujúcu a stabilnú paradigmu a ani reagovať na súčasné problémy, čo viedlo k vyčerpaniu ich energie a strate legitimity. Ideou liberalizmu bola pritom pôvodne snaha zabezpečiť práva a slobody pre jednotlivca a obmedziť donucovanie zo strany štátu či cirkvi. Hayek napríklad vyzdvihoval idey Francúzskej revolúcie a slobodu a konkurencieschopnosť trhu chápal ako cestu k uskutočneniu slobody a rovnosti medzi ľuďmi. V posledných desaťročiach (a najmä po vypuknutí finančnej krízy v roku 2008) sa však neoliberalizmus prestal viazať na modernistické vzorce a ekonomika sa zmenila z prostriedku na cieľ (občania sa majú obetovať a uskromniť v záujme ozdravenia ekonomiky).

V kultúrno-umeleckej rovine dochádza k obdobnému procesu oddelenia vzorcov interregna od modernistickej paradigmy. Postmodernizmus sa vyvinul v nadväznosti na modernizmus a preberal jeho emancipačné prvky, ako aj fascináciu novosťou a pokrokom (informačné technológie, virtuálna realita). U filozofov, ako Derrida, Lyotard či Deleuze, nájdeme napriek obratu k pluralite, heterogenite a rizomatickosti aj koncepty absolútnej spravodlivosti či emancipácie ako nedekonštruovateľné idey. Vysoké ambície postmodernizmu, spočívajúce v prehodnotení myšlienkových štruktúr západnej kultúry, po „odumretí“ modernistických vzorcov vymizli, následkom čoho stratil postmodernizmus kultúrnu dominanciu. Nielen vo filozofii, ale aj v umení dochádza k poklesu postmoderného entuziazmu – vyčerpáva sa nadšenie pre konceptualizmus, fragmentáciu diel a ich rozptýlenie v kontexte, intertextualitu, intermedialitu či iróniu a dochádza k návratu k tradičným médiám a ich umeleckej autonómii, k úprimnosti a autentickosti, celistvosti a jasnosti (strata potreby problematizovať vzťah medzi singifikantom a signifikátom).

Neoliberalizmus a postmodernizmus sa s odstupom času a pri podrobnejšom kognitívnom mapovaní (Jameson) ukazujú ako historicky prechodové koncepcie, ktoré po odpútaní sa od egalitárnych a modernistických vzorcov samy nedokázali vytvoriť žiadnu stabilnú civilizačnú paradigmu, preto nebol problém ich spojiť s novými (pôvodne cudzími) vzorcami. Z identitárnej paniky dnes najviac ťaží pravicový populizmus, ktorý chce rehabilitovať fašistické, nacionalistické či nábožensky fundamentalistické ideológie, zároveň však neraz využíva postmoderné vzorce, ako napríklad podozrievavý vzťah k univerzalizmu, xenofóbne aplikovanie pojmu diferencie (nech ostanú kultúry rôznorodé, ale nech sa nemiešajú jedna do druhej), či rétoriku post-pravdy a hybridnú (antiesencialistickú) ideológiu flexibilne sa prispôsobujúcu rôznorodým antisystémovým náladám.

Platonizmus mnohosti

Podľa Hausera a Badioua sa momentálne nachádzame vo fáze čistého interregna, keď definitívne vyhasli modernistické vzorce a vznikajú iba vzorce hybridné. Staré odumiera a nové sa nemôže zrodiť. Pre filozofov, ktorí hlásali koniec „veľkých príbehov“ (Lyotard), mal byť tento stav prekonaním nebezpečných ideológií, avšak tie sa opäť vracajú na scénu dejín. Politické a kultúrne vzorce interregna nedokážu dostatočne reagovať na fenomény, akými sú ekonomické nerovnosti, rast populácie, zmena klímy či kultúrno-náboženské konflikty. Identitárne partikularizmy nie sú schopné čeliť hrozbám, ktoré nie sú lokálne ale globálne, a ľavici sa zatiaľ nedarí vzbudiť globálnu spolupatričnosť novou podobou univerzalizmu.

Badiou sám seba situuje do epochy interregna a reaguje naň „platónskym gestom“ adresovaným súčasným sofistom (postmodernistom). Badiou nielenže vyhlasuje existenciu právd a ideí, ale sa dokonca pokúša oživiť záujem o ideu komunizmu, samozrejme, v novej podobe a nových podmienkach. Sekvencia pôvodnej komunistickej idey sa historicky uzavrela, keď marxizmus stratil referenty štátu, národnooslobodzujúcich hnutí či proletariátu. Okrem toho býva komunizmus (podobne ako marxizmus) často stotožňovaný so štátnym terorom, čo však odporuje idei komunizmu ako fundamentálne egalitárnej idei. Hypotéza komunizmu by pritom mohla mať v súčasnej dobe úzkosti, hnevu más a politickej paralýzy silnú zjednocujúcu a mobilizačnú energiu.

Politika a filozofia sa musia vrátiť k univerzalizmu a všeobecným pojmom, ktoré boli v postmodernom diskurze prehliadané v prospech singularít a mnohostí. Badiou pritom nadväzuje na postmoderné (resp. postštrukturalistické) koncepcie, pretože ústredným problémom jeho filozofie je snaha uchopiť mnohé či vznik udalostí. Hauser poukazuje na to, že Badiouova ontológia mnohosti, ako východisko teórie pravdy a udalosti, aplikuje vzorce interregna, aby tieto samotné vzorce prekonala. Aby sme tomu lepšie porozumeli, musíme mať na zreteli, že jeho ontológia multiplicity (bytie je nekonečná mnohosť) sama osebe pravdy a udalosti neobjavuje. Dokonca aj samotné poňatie bytia ako mnohosti je výsledkom ontologickej operácie započítania (Badiou sa inšpiruje matematickou teóriou množín, pretože formálny jazyk, na rozdiel od jazyka prirodzeného, neprojektuje do vlastností bytia lingvistické a syntaktické kategórie). Akýkoľvek stav sveta možno vyjadriť iba pomocou započítania (mnohosť entít, ako ľudia, mestá, lesy, môže byť započítaná ako jedna mnohosť s názvom Francúzske kráľovstvo). V každej započítanej mnohosti sa však môžu objaviť excesy, teda prvky, ktoré sú síce prítomné v stave sveta (état), ale nepatria do reprezentácie tohto stavu ako súdržnej štruktúry (štát, kráľovstvo). Tieto excesy nazýva Badiou miesta udalosti.

Subjekt udalosti a idea

Vznik udalosti je závislý na rozpoznaní prvkov nesúdržnosti (napríklad imigranti či pracujúca chudoba v politike, nové tendencie v umení, nevysvetliteľné, ale pozorované javy vo vede, milostné stretnutie v láske). Udalosť v pravom slova zmysle sa vymyká normálu a encyklopédii poznania, preto je závislá na pomenovaní a vernosti zo strany subjektu (subjekt revolučnej idey, subjekt nového umeleckého hnutia). Skutočný subjekt (na rozdiel od indivídua) vzniká tým, že sa prihlási k udalosti a bude rozvíjať jej pravdu (vytvárať konzekvencie udalosti). Ide pritom o pravdu ukazujúcu sa v podobe nereprezentovanej mnohosti, ktorá je sama závislá na pomenovaní ako udalosti (udalosť s názvom Francúzska revolúcia) a na vernostnej procedúre. Zmysel intervencie subjektu do dejín sa ukazuje práve v paralyzovanej situácii interregna, keď interpretačné vzorce strácajú väzby na problémy sveta a filozofia nie je schopná myslieť všeobecné a zjednocujúce pojmy.

Subjekt udalosti stojí pred riskantným krokom, pretože dopredu nevie, či rozpoznal pravú udalosť a či jeho vernosť udalosti bude skutočne rozvíjať jej pravdu (čo sa napríklad nepodarilo v prípade idey komunizmu v politických režimoch dvadsiateho storočia). V čase interregna sa navyše kvôli rezignácii na pravdu oslabuje schopnosť udalosť identifikovať, avšak podľa Badioua existuje aj v tomto prípade istý kompas, ktorým je idea. Filozofia postmodernizmu, ktorá inklinuje k pluralite a heterogenite, odhaľuje nekonečnú mnohosť ako základnú ontologickú pravdu. Vďaka tomu sme dnes schopní lepšie porozumieť, že pravda udalosti sa bez intervencie subjektu (pomenovania udalosti a vernostnej procedúry) nezaobíde. Iba subjekt udalosti dokáže rozpoznať a pomenovať pôvodne nezapočítanú mnohosť. V období, keď žiadne udalosti nie sú rozpoznané (interregnum), máme k dispozícii ideu ako vyjadrenie absolútna (absolútnej rovnosti, spravodlivosti a podobne). Zmysel človeka pre absolútne idey ho spája ako konečnú bytosť s večnosťou a zároveň so všetkými minulými „vnoreniami“ ideí do dejín. To platí aj pre ideu komunizmu – aj keď sa komunistická sekvencia uzavrela historickým fiaskom, ako absolútna idea rovnosti je komunizmus večný.

Michael Hauser: Doba přechodu: Tranzitivní ontologie a dílo Alaina Badioua. Filosofia, 2021.

Autor je estetik a pedagóg